Denník N

Súdna psychológia a Majster kat – Kauza Cervanová – 31. časť

Spoločenské dianie posledných mesiacov otvára tému kolúznej väzby. Najbližšie blogy budú autentickým svedectvom, ako sa prostredníctvom forenznej psychológie a súdnej moci v Kauze Cervanová zneužívala .

Pokračovanie.

Trest smrti a jeho výkon. V Československej socialistickej republike bol podmienený  formálno-administratívnou procedúrou. Bez posudku forenzného psychológa a záveru, že 

„…v tejto republike neexistuje žiadne nápravnovýchovné zariadenie, ktoré by dokázalo obžalovaného resocializovať“,

nebolo možné ho udeliť ani vykonať.

Myslím, že pri dlhodobých a doživotných trestoch to platí dodnes, hoci o možnej alebo nemožnej resocializácii môžu psychológovia strieľať tak nanajvýš od pása.

Je teda zrejmé, že o treste smrti v ČSSR nerozhodovali súdy, ale psychológ.

Aspoň navonok.

Hlavným forenzným psychológom Slovenskej socialistickej republiky bol doc. PhDr. Gejza Dobrotka CSc. Výkonná a výnimočná osobnosť s najväčším počtom skalpov. Počet trestov smrti sa od počtu jeho posudkov líšil len nepatrne.

S prezývkou Majster kat nezostal svojmu prívlastku nič dlžný. Mýtus postavený na výnimočnosti a neomylnosti bol vnímaný ako zákon. Všetky súdy ho rešpektovali, hoci nebolo známe prečo.

Dobrotka nebol hocijaký psychológ. V Slovenskej socialistickej republike bol polobohom, akýmsi kráľom všetkých psychológov, psychoterapeutov a sem tam dokonca aj niektorých psychiatrov s nižším výtlakom. Ale najmä tých, ktorí si naozaj myslia, že ľudia sa delia na normálnych, psychopatov a bláznov a oni sú tí osvietení, prozreteľnosťou obdarení a jediní schopní nahliadať do ľudskej duše. Podľa môjho názoru a skúseností doc.Dobrotka nemohol byť normálny!

Nik sa mu nikdy nepostavil do cesty. Bežne prevalcoval všetko, čo ho mohlo spochybniť.  Odpoveď priniesli až Cibulkove zoznamy v roku 1990. Gejza Dobrotka bol totiž dôverníkom kriminálneho spravodajstva Federálneho Ministerstva vnútra a udavačom Štátnej bezpečnosti.

Gumácke myslenie a vzájomná súdržnosť vytvorili kastu. Slovo recidivistu doporučené psychológom a akceptované súdom malo váhu života a smrti a socialistická spoločnosť bez súdnej kontroly a názoru bola povinná mu uveriť. S rešpektom a bez výhrad. A to napriek tomu, že sa jednalo o kriminálnika a vraha závislého na riedidlách, uhlovodíkových svinstvách a medikametóznych derivátoch. O tom už moc nerozprávajú, hoci nastavený systém uvádzali kedysi do praxe.

Čo bez toho? Bez požehnania a sociálnej prognózy Štátnej bezpečnosti nemohol žiaden súd na ortieľ smrti ani len pomyslieť. V Kauze Cervanová už nielen navonok, ale aj vecne a určite nie z pohľadu a záujmov generálnej prevencie.

A vo vnútri systému?

Bolo to hulvátske spolupáchateľstvo organizovaného zločinu v presne zadefinovanej pozícii rozdeľuj a panuj, ktorého arbitrom boli práve súdy. Počas 45 rokov existencie Kauzy Cervanová nebola preverovaná ani len jedna jediná sťažnosť podaná obžalovanými, alebo ich obhajobou.

Neviem, koľko „vrahov“ bolo popravených bez overenia alíb, ani koľko sa doznalo ku vraždám, ktoré nespáchali. 100 %-ne však viem, že Kauza Cervanová nebol jediný zločin tohto druhu spáchaný počas normalizácie.

Odvtedy sa toho veľa nenapravilo. Dokázaná či nedokázaná vina je stále tovarom, prezumpcia neviny neznámym pojmom sudcovskej úslužnosti Slovenskej informačnej služby, nástupníckej organizácie Štátnej bezpečnosti.

Sudca, ktorý poslal obžalovaného na šibenicu sa vo svojom svedomí vždy vynašiel: „To ja nie, to on!“, pričom ukázal na Dobrotku.

A Dobrotka? Čo ja s tým mám, zmýlili ste si adresu. Ja som len prognostik. To súdy!

A všetci pokope?

Bolo to senátne rozhodnutie a ako občania oddaní ideám socializmu a úlohám stanovených XVI zjazdom Komunistickej strany Československa hádam len môžeme veriť Najvyššiemu súdu Slovenskej (socialistickej) republiky.

Alebo nie? …. opýtal by sa nejeden z povolaných.

Samozrejme, že nie! Žiaden slušný súd by nemal akceptovať „svedectvo“ agenta tajnej služby, tak ako aj „svedectvo“ kriminálneho zločinca, pokiaľ nie je overiteľné tým najsilnejším dôkazom.

Gejza Dobrotka bol docent psychológie a vysokoškolský učiteľ. V akademickom prostredí Univerzity Komenského sa mu aj darilo. Nič nenapísal ani neopísal, zato prednášal okázalo, sebavedome a jeho neomylné ja, ja, ja, pripomína mentálnu spriaznenosť s istým „sudcom“.

Témy o vrahoch, úchyloch a popravách, ktoré prednášal sa stali povestnými účasťou nielen poslucháčov psychológie a práva, ale aj zvedavého publika.

Pár rokov pred smrťou bol vymenovaný za riadneho profesora.

Mám za to, že sláva, lesk a honor profesúry v akademickom prostredí Univerzity Komenského boli silne a navždy kontaminované, pretože Gejza Dobrotka nebol ani zďaleka tou vľúdnou, sympatickou a navonok prezentovanou osobnosťou.

Na prvé stretnutie s Majstrom katom si dodnes veľmi dobre spomínam. Bolo desné už len tým, ako sa mi predstavil:

„Som univerzitný docent, doktor Gejza Dobrotka, kandidát vied. Som súdny znalec Ministerstva spravodlivosti Československej socialistickej republiky a Ústavu súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Som docent forenznej a súdnej psychológie. Pred pár dňami som sa vrátil zo Švajčiarska, kde som prednášal moju školu. Onedlho bude uznaná celým pokrokovým svetom, pretože ju postupne preberajú všetky vyspelé krajiny strednej Európy:

Prišiel som za Vami, pretože som povolaný vypracovať  sociálnu prognózu. Na Vás! Odo mňa záleží či budete len odsúdený alebo aj popravený, pretože vyšetrovanie je len na začiatku a čo sa udialo sa len postupne dozvedáme. A oznamujem Vám, že odsúdený zaručene budete, pretože inak by som tu nebol!“

Poznamenávam, že dátum uznesenia utorok 14.07.1981 o pribratí súdneho znalca Dobrotku je dátumom môjho zatknutia v Nitre:

Po päťminútovom úvodníku mi odovzdal slovo. Odpovedal som jedinou vetou:

„To čo tvrdíte nie je pravda, S touto vecou nemám nič spoločné!“

Ďalšie mi bolo udelené po vodopáde viac než duchaplných otázok:

 „Ho, ho, hóóóóó! A čo tu teda robíte? Vy si myslíte, že súdruhovia nemajú čo na práci, než zatvárať nevinných? Čakáte, že Vám pomôže otec Vašej manželky? Koľkokrát ste znásilnili to úbohé dievča? Kto znásilňoval? Kto kohabitoval? Kto ejakuloval? V akom poradí? Kto, koľkokrát, kde?

Doc. Dobrotka po sebe zanechal zoznam 36 otázok, ktoré mi boli rad za radom kladené. Hoci  pripomínajú intelektuálne dno Zervanovho mukla, na každú som trpezlivo a konštantne odpovedal:

„Vzhľadom k tomu, že  s uvedenou vecou nemám nič spoločné, na Vašu otázku neviem odpovedať.“

Ako možno vidieť, štruktúra otázok nesúvisí so sociálnou prognózou, ale s vyšetrovaním. Narušeného psychicky dezorientovaného fanatika, ktorý sa choval, akoby nebol normálny, ale v tranze.

Keby si „sudca“ Kliment niekedy prečítal trestný spis, určite by si niečo všimol. Prinajmenej prítomnosť prezumpcie viny a otázkový protokol, ktorým mi bol obsah trestného spisu podsúvaný .

Po krátkej rekapitulácii, ktorej fragmenty mi na cele sprostredkovával aj nasadený spoluväzeň, predsa len nejaký rozhovor nadviazal. Ochotu sa s ním rozprávať dodnes ľutujem. Aj napriek tomu, že moje hodnotenie bolo zo všetkých najpriaznivejšie.

„Kde ste boli dňa 09.07.1976?“

Odpovedal som, že v Nitre som sa učil na skúšky a opravoval auto, ktoré bolo rozobraté.

„Boli ste v zahraničí alebo vo výkone trestu?“

Druhý raz som zopakoval, čo som už jeden raz oznámil.

„Budete odsúdený, pretože nemáte alibi! Alibi by ste nemali ani v prípade, keby ste boli toho dňa v nitrianskej nemocnici operovaný. Pretože vo večerných hodinách ste kľudne mohli sadnúť do auta, presunúť sa do Bratislavy, znásilniť Cervanovú a vrátiť sa do nemocnice bez toho, aby si Vašu neprítomnosť niekto všimol. Rozumiete tomu, čo som Vám teraz povedal? Tak ako to bolo, rozprávajte, všetko vieme, rozprávajte, rozprávajte!“

Pochopil som.

S čím mám do činenia.

A v posluchárni?  Svojim poslucháčom odovzdával naučené klišé. Rafinovane im ho podsúval, vnucoval a dogmaticky učil ho aj vnímať. Ctil sám seba, rozprával o sebe v 3. osobe jednotného čísla, tzv. „Dobrotkovu školu“ vystavoval na akýsi piedestál nedostižných zásluh. Znalec Dobrotka sa v jednom zo svojich posudkov na vedomosti doc. Dobrotku dokonca odvoláva.

Dovolil si povedať, čo si iní nedovolili. Pri nebývalej opovážlivosti býval kritický aj tam, kde iní boli povinní zdržanlivosťou – tým mohol poukázať aj na stav spoločnosti v ktorej sme žili. Medzi študentmi býval o to viac cenený a uznávaný. Nikoho z auditória ani len nenapadlo, čo sa skrývalo za prezentovanou tvárou žoviálneho a odvážneho prednášajúceho.

Temnou stránkou života doc. Dobrotku bol jeho svet mimo katedry. Kto v skutočnosti bol vedel málokto. Pochmúrne a mrazivé prostredie výsluchových kobiek vyvolávajúcich zvracanie, puch temníc v sídle štátnej bezpečnosti na Drieňovej ulici, špina, fekálie a nasadená spodina v CPZ-kách Februárky, U dvoch levov, ale najmä v priestoroch Väznice Ministerstva spravodlivosti vo dvore Justičného paláca zostali nemým nikdy nepomenovaným svedkom zneužívanej beštiality. Nekontrolovanej moci štátu, ktorý sa deklaroval ako ľudský a spravodlivý. Tu už nebol Dobrotka pánom docentom, ale sadistickým vyšetrovateľom a neľútostným nástrojom Štátnej bezpečnosti. A čo viac, nemilosrdným administratívnym katom.

Chovateľ hydiny Heinrich Himmler kedysi prehlásil, že nikdy v živote nezabil ani len jedno  kura. V štylizovanej póze sa vynašiel aj docent Dobrotka. Mediálne hlásal, že nebol prítomný ani pri jednej poprave vykonanej na základe jeho posudku. Zvláštne je, ako košato a detailne ju popisoval. Predo mnou bez toho, aby som sa ho čo len na niečo opýtal.

Prednášky v prostredí väzníc boli modifikované svojim významom. Odovzdával ich vyšetrovancom na ktorých bol nezákonne nasadený. Nie ako súdny znalec, ale kolaborant vyšetrovania a predĺžená ruka orgánov ŠtB a to napriek tomu, že riešenie právnych otázok žiadnemu súdnemu znalcovi podľa zákona a Trestného poriadku nikdy neprislúchalo.

„Sudca“ Kliment a „novinár“ Hanus tvrdia, že nasadzovanie násilných vrahov do väzobných ciel bolo normálne. Normálne možno áno, ale určite nebolo zákonné!

Nasadzovanie väzňov do väzobných ciel bolo v Československej socialistickej republike v roku 1981 nezákonné a protiústavné.

Podobne ako Kliment s Tóthom a Hanusom aj docent Dobrotka bol obchodníkom. Nielen s psychologickou a profesijnou špinou a tou zavesenou na Klimentových bilbordoch. Bol totiž oveľa viac. Obchodoval so smrťou a najmä tam, kde mali byť záujmy Štátnej bezpečnosti do poslednej bodky realizované.

Grafológ alebo grafoman?

Krycie meno autora posudkov posledného súdu zodpovedalo jeho obsahu. Nie šarlatána, ale majstra nekontrolovateľnej a neoveriteľnej pravdy. Bolo takmer šité na jeho mieru a je až neuveriteľné, ako sa dôstojníci Štátnej bezpečnosti strelou do prázdna významovo trafili.

Posudok podaný na moju osobu tvorí 15 strán. Myslím, že po dvojhodinovom pozorovaní sa jedná o úctyhodný výkon, pretože agent Grafológ rečnil a ja policajné múdrosti sprostredkované ako dobre mienené rady počúval. Vnímal som, ako zapínal a vypínal nahrávacie zariadenie skryté v aktovke.

Sociálne prognózy vypracované agentom Dobrotkom sa nenaplnili ani v jednom prípade. Zostali však dôkazom, že zakladateľom Slovenskej forenznej psychológie bol udavač, eštebácky kolaborant a konfident.  S porozumením, že udavačstvo bolo a navždy zostane prejavom tej najodpornejšej podlosti.

 

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“

Kauza Cervanová, 11. časť – Paranoidný schizofrenik v pazúroch ŠtB + doznania z cely

Kauza Cervanová, 12.časť – Zmarené prípravné konanie

Kauza Cervanová, 13. časť – Posolstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 14. časť – „Sudca“ Kliment a jeho klamstvá

Kauza Cervanová, 15. časť – Majestát pravdy „sudcu“ Klimenta

Kauza Cervanová, 16. časť – Kompiláty eštebáckej tvorivosti

Kauza Cervanová, 17. časť – „Sudca“ Kliment, čo odpoveď to klamstvo

Kauza Cervanová, 18. časť – Detektor lží, polygraf, veda a paveda

Kauza Cervanová, 19. časť – Bezcharakterné, nehodné a podlé

Kauza Cervanová, 20. časť – Generálny prokurátor Kliment?

Kauza Cervanová, 21. časť – Lži, logika a Generálny prokurátor SR

Kauza Cervanová, 22. časť – Komplex sadistickej nenávisti

Kauza Cervanová, 23. časť – Autorita bez autority

Kauza Cervanová, 24. časť – Prišívači vrážd a ich tlačovka

Kauza Cervanová, 25. časť – Klamstvá na pôde Národnej rady Slovenskej republiky

Kauza Cervanová, 26. časť – Súdna patológia 1

Kauza Cervanová, 27. časť – Súdna patológia 2

Kauza Cervanová, 28. časť – Súdna patológia 3

Kauza Cervanová, 29. časť – Súdna patológia 4

Kauza Cervanová, 30. časť – Jeden spis, dve rozhodnutia

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Rozbili mi rodinu, ukradli slobodu a pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov jej štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú. 40 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho regrútov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu