Denník N

Chcú letnično-charizmatickí kresťania naozaj teokraciu?

Campfest 2011
Campfest 2011

O mojom osobnom príbehu s katolíckym charizmatickým hnutím, o hnutí 7 vrchov a o politizácii kresťanstva na Slovensku.

Keď som si vypočul podcastový rozhovor Braňa Dobšinského s Michalom Havranom na Aktualitách, premýšľal som, čo k tomu povedať či napísať. Ako totiž možno viete, aj ja sám som vyrástol v prostredí katolíckeho charizmatického hnutia a ako tínedžer som sa v takýchto spoločenstvách naplno angažoval. S týmto hnutím som sa navyše nerozišiel radikálnym buchnutím dverí, ale prirodzeným a postupným vývojom – čím dlhšie som študoval teológiu a zároveň som sa rozchádzal aj s rímskokatolíckou cirkvou, tým viac som sa vzďaľoval aj týmto kruhom.

Keďže si myslím, že toto hnutie celkom dobre a dôverne poznám zvnútra, rozhovor mi prišiel na môj vkus príliš radikálny, zovšeobecňujúci a v detailoch povrchný. Necítil som potrebu ho zdieľať, no zároveň nemôžem povedať, že by som sa s niektorými hlavnými tézami nestotožňoval. Aj ja totiž vnímam viaceré politické ambície tohto hnutia ako snahu obmedziť demokraciu a „násilne“ presadzovať svoje hodnoty za cenu obmedzovania iných.

Dovolím si však napísať niečo zo širšia, pretože tento kontext podľa mňa mnohí nepoznajú a tak trochu im uniká. Ja som sa ku letnično-charizmatickému hnutiu dostal na prahu puberty v rímskokatolíckom prostredí počas môjho rodiaceho sa vzdoru voči cirkvi. Bolo to na prelome tisícročí a toto hnutie vtedy v rímskokatolíckych kruhoch na Slovensku predstavovalo istý reformný prúd. Subkultúru a alternatívu voči vyprázdnenému tradičnému katolicizmu zamrznutému niekde v 19. storočí. Volajúcu po angažovanosti laikov, po ekumenickej spolupráci, po modernizácii cirkvi, ktorej symbolom sa v istom zmysle stali tzv. modlitby chvál, ľudskejšie kázne či omše s modernou hudbou.

To sa v konečnou dôsledku samozrejme dostávalo do napätia s biskupmi, čo so sebou prinášalo aj istý nádych rebélie a undergroundu, ktoré nám ako mladým pubertiakom samozrejme imponovali. A v neposlednom rade sa tam točilo veľa fajn ľudí.

Všetko sa to však začalo komplikovať asi o desaťročie neskôr – zhruba presne v tom čase, keď som sa po maturite rozhodol ísť študovať teológiu. Aj pod vplyvom ekumenickej otvorenosti letnično-charizmatického hnutia som sa rozhodol ísť súbežne študovať na katolícku a evanjelickú fakultu – ale toto je iný príbeh, ktorý som už rozprával na iných miestach.

Charizmatické hnutie sa postupne aspoň v rámci rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku stalo z malého undergroundového prúdu silnejúcim celoslovenským hnutím – a s tým rástli aj politické ambície. Chválové stretnutia a festivaly sa postupne začali spájať s politickými agitkami – a politicky ladené e-maily o priamom „Božom povolaní“ konkrétnych lídrov spoločenstiev začali plniť aj moju e-mailovú schránku. Vznikla tiež Aliancia za rodinu a podobné hnutia, ktoré začali aktívne šíriť príbeh o ohrození „kresťanského Slovenska“ rôznymi cudzími mocnosťami – a potrebe tomu politicky zabrániť.

Charizmatické spoločenstvá a inštitucionálnu rímskokatolícku cirkev z môjho pohľadu do značnej miery spojili práve politické záujmy. Je to podobný fenomén, ako som popísal v tomto staršom blogu.

V uplynulých dňoch som zachytil, ako sa niektorí ľudia z týchto hnutí silno ohradzujú voči slovám Michala Havrana o ich snahe zrušiť ústavu a nastoliť teokraciu. O čom inom sú ale hnutia ako 7 vrchov (youtu.be/FXm3gm7pAvs, youtu.be/mLUohJcehcY, youtu.be/cAozeDeehQU), na ktorých sú za posledné roky odchované desiatky či stovky lídrov kresťanských spoločenstiev na Slovensku – vrátane tých, ktorí dnes sedia vo vysokých štátnych funkciách? O čom sú viaceré posolstvá kalifornského zboru Bethel Church, ktorý v posledných rokoch s obdivom sledujú mnohí katolícki charizmatickí lídri? A o čom sú vlastne snahy konzervatívnych kresťanov v slovenskej politike?

Áno, toto sú veci, ktoré sú mi proti srsti, a voči ktorým sa ostro vymedzujem. Kresťanstvo totiž chápem ako životnú alternatívu, pre ktorú sa človek slobodne rozhoduje, a ktorú mu nikto nemá a nemôže vnútiť zvonku. Silu kresťanstva nevidím v koketovaní s mocou, ale práve naopak v solidarite a stotožnení sa s bezmocnými. Skutočnú náboženskú slobodu nevnímam ako protežovanie cirkví štátom, ale práve naopak v ich nezávislosti na štáte – vrátane finančnej. Garantom náboženskej slobody preto pre mňa nie je „kresťanský štát“, ale sekulárny štát, ktorý sa snaží vytvoriť platformu pre všetky svetonázory neohrozujúce iných. Na základe osobnej skúsenosti sa mi však naozaj zdá, že toto, žiaľ, predstavitelia kresťanských cirkví na Slovensku vnímajú inak.

To však rozhodne neznamená, že všetci príslušníci letnično-charizmatických cirkví a spoločenstiev by to vnímali takto. Chápem preto rozhorčenie z tohto zovšeobecnenia. O to viac je však potrebné, aby došlo k vymedzeniu sa voči takejto politizácii kresťanstva v ich vlastnom vnútri.

Verím, že kritické zmýšľanie a teologické vzdelanie môže byť v tomto ohľade veľmi prospešné.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Manžel, otec, teológ a kňaz Starokatolíckej cirkvi v ČR s poverením pre službu na Slovensku, doktorand na ETF UK v Prahe a člen Spoločnosti pre otvorené kresťanstvo 21. storočia (ok21). Venujem sa najmä novozákonnej teológii, dejinám raného judaizmu vo vzťahu k rodiacemu sa „kresťanstvu“, vybraným témam z ekumenickej teológie, ako aj hľadaniu stvárnenia kresťanstva v 21. storočí. Od roku 2014 som šťastne ženatý a máme jedno dieťa. Patrím tiež medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska.