Denník N

Ohýbanie práva v nemeckej histórii a súdnej praxi

Trestný čin ohýbania práva je v našom právnom prostredí novinkou, preto si na jeho priblíženie pomôžem skúsenosťami z  nemeckého právneho poriadku, v ktorom sa jedná o starousadlíka medzi trestnými činmi, keďže z historických prameňov sa dozvedáme, že prvý krát sa v nemeckom jazykovom prostredí objavil v trestných zákonoch pre Württemberg z roku 1839.

V súčasnosti platný predpis je odvodený z ustanovenia § 314 pruského trestného zákona z roku 1851, ktorý umožňoval uložiť trest väzenia v trvaní piatich rokov, pričom trestná sadzba platí dodnes.

Pod súčasným pomenovaním ohýbanie práva sa objavil v § 336 trestného zákona Severonemeckého spolku z roku 1870 a ako taký bol v roku 1871 po zjednotení Nemecka prevzatý do Ríšskeho trestného zákona. Po veľkej reforme trestného práva v roku 1969 bol nahradený výraz trest väzenia na trest odňatia slobody. Súčasná právna úprava pochádza z 2. 3.1974. Oproti predchádzajúcej formulácii bolo jednoznačne stanovené, že sa nevyžaduje úmyselné a vedomé konanie, postačuje nepriamy úmysel. Dôvodom tejto zmeny bolo, že Spolkový súdny dvor v rozpore s úmyslom zákonodarcov zúžil potrebný úmysel (erforderlichen Vorsatz) na priamy úmysel. Okrem toho sa rozšíril možný okruh páchateľov zo sudcov aj na bývalých prísediacich a iné úradné osoby, napríklad prokurátorov.

Pojem ohýbanie práva je prirodzene starší. Vyskytol sa v diele Viliam Tell Friedricha Schillera, ale použil ho aj Martin Luther na rôznych miestach svojho prekladu Starého zákona.

Spolkový súdny dvor nepovažuje každé nesprávne použitie práva za trestný čin ohýbania práva v zmysle súčasne platného § 339 StGB (Trestného zákona). Takým je len   elementárne porušenie výkonu spravodlivosti. Ohýbania práva sa môže dopustiť úradná osoba len vtedy, ak sa vedome a závažne odchýli od práva a zákona. V právnej literatúre sa objavili viaceré pokusy definovať skutkovú podstatu ohýbania práva.

V takzvanej objektívnej teórii je skutková podstata naplnená vtedy, ak sudca objektívne nesprávne použil právo a jedná sa o jednoznačné porušenie práva. Podľa subjektívnej teórie sa jedná o ohýbanie práva jedine v prípade, keď sudca použil právo vo vedomom rozpore s jeho vlastným presvedčením. Podľa tretej teórie je ohýbaním práva porušenie povinností vyžadovaných od sudcu pri právnom posúdení veci.

Na lepšie priblíženie inštitútu uvediem niekoľko príkladov odsudzujúcich rozsudkov za prečin ohýbania práva vynesených nemeckými súdmi.

V rozsudku zo dňa 15.9.1995, bola obžalovanou prokurátorka, ktorá žiadala vydanie zatykača a následne nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka za verejné zľahčovanie, pre občianku NDR, ktorá sa v  júli 1979  na otázku západonemeckého reportéra kriticky vyjadrila k zavedeniu bonov pri nákupe v obchodoch, ktorá ďalej vydala v roku 1982 zatykač na 16 ročné dievča za verejné zľahčovanie, lebo táto prepísala na svojom písacom stroji kritický leták v 10 exemplároch a tieto vhodila do poštových schránok, a napokon za podanie obžaloby v roku 1985 voči občanovi NDR, ktorý sa pokúsil prekročiť štátnu hranicu tým, že žiadal vo svojom občianskom preukaze uviesť adresu ulice v západnom Berlíne, za čo bol tento odsúdený na trest odňatia slobody. Vo všetkých troch prípadoch súd uznal vinu z prečinu ohýbania práva v súbehu s odobratím slobody z dôvodu, že vzhľadom na bagateľný charakter skutkov obžaloby nezodpovedali ani vtedajším predpisom platným v NDR.

V rozsudku zo 16.11.1996 súd odsúdil bývalého sudcu ako prísediaceho v trestnom senáte najvyššieho súdu NDR, ktorý spolurozhodoval v roku 1955 v dvoch prípadoch pri  uložení trestu smrti obžalovanému z podnecovania k bojkotu. V oboch prípadoch boli obžalovaní popravení. Ďalej sudca  rozhodoval na prvostupňovom súde  za rovnaký trestný čin a dvom obžalovaným uložil trest smrti, ktorý nebol vykonaný,  jednému doživotný trest odňatia slobody a ďalšiemu trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. Sudca bol odsúdený za ohýbanie práva v súbehu s usmrtením a pokusom o usmrtenie na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a 9 mesiacov. Aj keď čin, za ktorý boli obžalovaní odsúdení bol trestným v čase vynesenia rozsudkov, prečin ohýbania práva spočíval v neprimeranej prísnosti a krutosti uložených trestov.

Rozsudkom z mája 1984 bol odsúdený prokurátor pre mladistvých, ktorý začal trestné stíhanie  voči mladistvému, ktorého predtým telesne potrestal, hoci to neuviedol v spise.

Rozsudkom z 20. septembra 2000 bol odsúdený predseda okresného súdu, ktorý vydal v prospech svojej dcéry predbežné opatrenie z oblasti správneho práva, ktorá agenda nepatrila do právomoci okresného súdu. Za ohýbanie práva mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka.

V rozsudku zo 4.9. 2001 bol odsúdený sudca okresného súdu, ktorý za dva dni nepredložil sťažnosť dvoch obvinených proti vzatiu do väzby príslušnému súdu na rozhodnutie. Súd vyslovil, že prieťahy v konaní nad rámec objektívne akceptovateľného času sú ohýbaním práva, ak tak sudca postupoval z dôvodov nesúvisiacich s prejednávanou vecou v prospech alebo v neprospech strany.

V rozsudku z 5.8.2009 bol odsúdený 57 ročný civilný sudca za to, že svojmu priateľovi, remeselníkovi, pripravil návrh na uplatnenie pohľadávky, potom mu napísal námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi a napokon rozhodol vo veci sám, hoci vedel, že sa jedná o ním podanú žalobu. Odsúdený bol na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov.

V rozhodovacej praxi nemeckých súdov nájdeme viacero rozsudkov voči sudcom za pozmenenie obsahu zápisnice, falšovanie dokladov v spise, ich zámenu, ale aj odsúdenie prokurátora za prieťahy v konaní a oneskorené podanie návrhu na rozhodnutie o väzbe, ktoré viedlo k prepusteniu obvineného na slobodu.

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..