Farská republika či štátna cirkev? (Ku knihe Kresťanstvo: Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet.) (II.)

Táto skutočnosť sa samozrejme netýka iba katolíckeho vyznania. V rámci luteránstva existujú v niektorých krajinách dokonca štátne cirkvi (Dánsko). Zaujímavým prípadom sú i v podstate národné autokefálne cirkvi východného kresťanstva. V tomto kontexte sa často poukazuje na previazanosť Ruskej pravoslávnej cirkvi so štátnou mocou. Tá sa prejavuje otvorenou podporou, ktorú vyjadruje moskovský patriarcha Kirill, Vladimírovi Putinovi.

Využívanie pravoslávia na politickom poli nie je v Rusku novinkou. Známym obhajcom politiky založenej na obhajobe „pravého“ kresťanstva bol i Fiodor Michajlovič Dostojevskij, ktorý v druhej polovici 19. storočia vnímal cára – jeho vnútroštátne a zahraničné aktivity – ako realizátora pravoslávnej idey. Ešte dôležitejšie bolo, že Dostojevskij bol presvedčený o úplnej vnútornej jednote ruského národa a jeho cára. Ruský spisovateľ získal presvedčenie o vnútornej kráse ruského ľudu, napriek jeho vonkajšej neohrabanosti, počas svojho sibírskeho vyhnanstva a i neskorších skúsenosti. Pokiaľ sa Dostojevskij venuje literárnemu vykresleniu vysokej mravnosti ruského mužíka a ponúka nám konkrétne životné osudy hrdinov svojich diel, je jeho práca nenahraditeľná a dokonca inšpirujúca. Ako publicista, najmä vo svojom Denníku spisovateľa, je však miestami neznesiteľný a niektoré jeho publicistické články, v porovnaní s jeho literárnym dielom, pôsobia spiatočnícky, ba až odpudzujúco.

Dostojevskij bol odporcom západného kresťanstva, najmä vo forme katolicizmu, ale i protestantizmu, ktorý považoval iba za negatívnu reakciu. Najvýznamnejšia kritika katolicizmu sa nachádza v kapitole Veľký inkvizítor v diele Bratia Karamazovovci. Tu, ale i v iných literárnych dielach, sú Dostojevského vnímanie Krista a jeho verzia kresťanstva sympatické, pretože nenesú primárne politický odkaz, a ak sa venuje politickým témam (napríklad v románe Diablom posadnutí), tak ich autor popisuje z negatívnej stránky a zameriava sa na psychologickú analýzu.

Dostojevskij vo svojom Denníku spisovateľa prirodzene podporoval Ruské impérium na čele s Alexandrom II. vo vojne s Osmanskou ríšou (1877-1878). Nevnímal ju však iba ako politický konflikt, ale najmä ako konflikt ideologický. Rusko podľa neho obhajovalo slovanstvo a pravoslávie proti islamu na jednej strane, a proti západnému liberalizmu a katolicizmu na strane druhej. Islam bol obvyklým nepriateľom. (To však neplatí pre sčasti autobiografický román Zápisky z mŕtveho domu, kde autor popisuje svoje pozitívne zážitky s moslimskými trestancami. Znovu vidno rozdiel medzi Dostojevským-literátom a Dostojevským-publicistom.)

Veľký ruský románopisec sa snaží zdôvodniť rozdiely medzi západnou Európou a Ruskom pomocou náboženského kontextu. Liberalizmus a z neho vyrastajúci nihilizmus sa snažia o dobro človeka a sveta bez vzťahovania sa k Bohu. V už spomenutom románe Diablom posadnutí kladie Dostojevskij do úst nihilistov pojem človekoboha, ktorý stojí v opozícii voči kresťanskému pojmu bohočloveka. Na inom mieste zasa hovorí, že v katolicizme sa snaží cirkev stať štátom a získať svetskú moc, najmä prostredníctvom Dostojevským nenávideného jezuitizmu. V pravosláví je to však podľa Dostojevského naopak a štát sa v ňom stáva cirkvou. Čiže panovník s vládnucim aparátom splýva s ľudom, s jeho kňazmi a pravou vierou, stáva sa ich ochrancom, takpovediac matkou, a preberá spasiteľskú a mravnú funkciu cirkvi. Na teoretickej úrovni dáva tento rozdiel medzi katolicizmom a pravoslávím zmysel, no Dostojevskij nevidí, že v politickej rovine oba koncepty takmer splývajú a dôsledkom je vzájomná podpora štátnej a cirkevnej sféry, ktorá nemusí byť vždy žiaduca.

Dejiny boli a sú k Dostojevskému až cynicky nespravodlivé. Jeho ilúzie o Rusku dnes vyvolávajú úškrn: „Rusko akoby predstavovalo, v dnešnom pre celé Rusko historickom okamihu, istú výnimku, čo tak v skutočnosti aj je. Keď sa Rusko posilní, hoci aj až nadmieru, svojím spojenectvom s oslobodenými národmi, nevrhne sa na Európu s mečom, neobsadí a nevezme jej nič, ako by to nepochybne urobila Európa, keby našla možnosť znovu sa celá spojiť proti Rusku, a ako to v Európe robili všetky národy, po celú svoju existenciu, len čo sa niektorému z nich naskytla nejaká možnosť posilniť sa na úkor svojho suseda. My nielenže nič, čo je ich, neobsadíme a nielenže im nič nevezmeme, ale práve vďaka okolnosti, že priveľmi zosilnieme, práve vďaka tomu dostaneme nakoniec možnosť netasiť meč, ale naopak v pokoji svojej sily stať sa príkladom až úprimného mieru, medzinárodného všeobecného zjednotenia a nezištnosti. My sme prví oznámili svetu, že vlastný pokrok nechcem dosiahnuť pomocou potlačenia individualít nám cudzích národností, ale naopak, vidíme ho len v tom najslobodnejšom a najsamostatnejšom rozvoji všetkých ostatných národov.“

Dostojevskij samozrejme nemohol tušiť, že jeden z jeho úhlavných nepriateľov – socializmus – po jeho smrti nahradí vedúcu úlohu pravoslávia. No dnešné Rusko, hoci oficiálne sekulárny štát, využíva vzájomnú spoluprácu politickej moci a pravoslávia, a aj u jeho zahraničných obdivovateľov je vnímané ako ochranca pravých hodnôt. Omyl ruského literárneho velikána spočíval v tom, že stotožnil poslanie štátu s poslaním pravoslávia. Pri takomto stotožnení však platí, že účel svätí prostriedky, a politická moc je tak, z titulu svojej úlohy, imúnna voči kritike a zmenám.

„Slovania sa nakoniec ubezpečia, aj keby dochádzalo k všemožnému očierňovaniu, o ruskej príbuzenskej láske k nim. Zaúčinkuje na ne podmanivé čaro vznešeného a mocného ruského ducha ako im príbuzného princípu. Pocítia, že sa nemôžu duchovne rozvíjať v drobných spoločenstvách, zvadách a závistiach, ale len ako jeden celok, všeslovansky. Obrovská veľkosť a sila zjednotenia prostredníctvom Ruska už ich nebude znepokojovať a ľakať, ale naopak, neodolateľne ich pritiahne ako k centru, ako ku koreňom. Ako výnimočné spojivo poslúži aj jednota vierovyznania. Ruské vierovyznanie, ruské pravoslávie je jediné, čo ruský ľud považuje za posvätné, v nej spočívajú jeho ideály, celá pravda a podstata života.“

* * *

Výber z Denníka spisovateľa vyšiel v slovenskom preklade v dvoch zväzkoch vo vydavateľstve Európa. Prvý zväzok, v preklade Valerija Kupku a Ivany Kupkovej, vyšiel v roku 2008 pod názvom Z Denníka spisovateľa a čitateľ v ňom nájde publicistické články Dostojevského týkajúce sa aktuálnych udalostí, autorove postrehy a staršiu poviedku Krokodíl. Druhá kniha pod názvom Rusko a Európa – z Denníka spisovateľa vyšla znovu v roku 2016. Práve tu sa nachádzajú úvahy o Rusku, pravosláví, Európe či rusko-tureckej vojne. Preklad pripravila Ivana Kupková. Kompletný preklad v českom jazyku od vydavateľstva Odeon vyšiel v dvoch zväzkoch v roku 1977 v legendárnej edícii Knihovna klasiků, v preklade Ladislava Zadražila.