Denník N

Charizmatici – nádej či hrozba?

Pohľad necharizmatického kresťana na veľmi problematické body charizmatických hnutí.

Od nástupu novej Matovičovej vlády vzbudili v spoločnosti charizmatické hnutia nebývalý rozruch, na jednej strane sa stali terčom mnohých vtipov, na druhej strane mnohí pozerajú na charizmatické/letničiarske hnutia s nemalými obavami. Svoj názor či komentár vyjadrili teológ a publicista Michal Havran a následne reakciu naňho redaktor portálu Postoj Lukáš Krivošík, kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč či hudobník, spisovateľ a redaktor .týždňa Pišta Vandal Chrappa. Niektoré podstatné skutočnosti ale nezazneli, preto zopár kamienkami do mozaiky charizmatických hnutí som sa rozhodol prispieť i ja.

Neuralgické body

Charizmatické hnutia nie sú homogénny celok, ale zložitý heterogénny prúd množstva cirkví a hnutí, ich počet je ťažké odhadnúť, keďže vznikajú stále nové, avšak bude ich niekoľko tisíc len v rámci protestantských cirkví a hnutí. Za posledné obdobie zažívajú nebývalý rozmach a ako vlna zapĺňajú a vytláčajú pôvodné kresťanské denominácie nielen v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike a USA, kde je to markantné, ale už i na našom Slovensku. Ešte pred 15-timi či 20-timi rokmi boli charizmatické hnutia okrajové či už v rámci Rímskokatolíckej cirkvi alebo medzi protestantmi, dnes je všetko inak. V rámci Katolíckej cirkvi vznikajú a v nej pôsobia rôzne hnutia či komunity, na ktoré má samotná cirkevná hierarchia väčší alebo menší dosah.

Neuralgické, kritické a problémové body môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín. Prvá, a úplne podstatná, sú teologicko/filozoficko/antropologické otázniky. Druhá, tá viac vypuklejšia, viditeľnejšia a pre mnohých vonkajších pozorovateľov žiaľ konečná stanica, sú sociologicko/spoločenské javy, teda tie, ktoré môžeme bežne vidieť, ako je ich vystupovanie, ich jazyk, fungovanie ich komunít a hnutí.

Uvedomujem si, že práve pre rôznorodosť a diverzitu charizmatikov je náročné dať nejakú šablónu určujúcu či definujúcu samotné hnutia, často medzi samotnými hnutiami sú väčšie rozdiely, realita nie je čierna alebo biela, tieto problémové body však platia do väčšej či menšej miery pre takmer všetky charizmatické hnutia.

Na vine je Biblia – (biblické otázniky)

Prvým a závažným problémom charizmatických hnutí je ich fundamentalistické chápanie výkladu posvätných textov, v našom prípade primárne Biblie. Pre väčšinu týchto hnutí je základným kameňom, odlišujúcim sa od starších a pôvodných cirkví, práve doslovné, primárne, literaristické čítanie a chápanie Biblie, nerešpektujúce historický vývoj. V skratke, je to presne tak, ako je to napísané. Keďže Biblia je zložená kníh, knihy z príbehov a príbehy z veršov, pre mnohých charizmatikov má verš takú istú výpovednú a pravdivostnú hodnotu ako samotný príbeh/posolstvo či kniha. Práve na základe fundamentalistického čítania Biblie nerozlišujú medzi pravdou v celku a parciálnou pravdou. Toto je značne problematické, keďže najmladšie texty Biblie sú staré cca 1900 rokov a tie najstaršie presahujú 3000 rokov. Už Augustín v staroveku rozlišoval doslovný výklad textu od alegorického, morálneho alebo anagogického, rozmach literárnych vied na konci 19. storočia a začiatku 20. storočia viedol i v katolíckych a protestantských kruhoch k mnohým objavom, či už je to historicko-kritická metóda, kontextuálne prístupy, židovská interpretačná metóda alebo intertextualita (výklad jedného textu pomocou iného textu knihy, na ktorý sa vzťahuje a vďaka ktorému dáva zmysel). Len málo z toho charizmatické hnutia poznajú a aplikujú, väčšina z nich odmieta iný ako fundamentalistický – doslovný výklad. Ak dnes začnete čítať Božskú komédiu od Danteho alebo Stratený raj od Miltona (staré „len“ 700 a 350 rokov), bez komentárov pod textom sa nikam nepohnete, nepochopíte nič z toho, čo chceli Dante a Milton povedať. A biblické texty sú oveľa staršie, písané v úplne cudzej a pre nás vzdialenej semitskej kultúre jazykom, ktorý má úplne iné pravidlá ako slovenčina. Preložiť alebo lepšie vyložiť biblický text zrozumiteľne pre nás majú za úlohu exegéti (biblisti) so svojimi exegézami (výkladmi textov).

Na vine je Baio (teologicko-filozofické otázniky)

Vlastne nie je. I keď to celé nechtiac skomplikoval a ešte viac pokazil. Celý problém (a dôsledky, ktoré sa i nás dotýkajú) sa týka dvoch skutočností a ich vzájomného vzťahu. Milosť a sloboda. Prirodzené a nadprirodzené. Božské a ľudské. Prakticky ihneď po vzniku kresťanstva toto bola základná téma, základný problém, na ktorom sa začala štiepiť prvotná cirkev, začali vznikať prvé herézy a práve kvôli nim i prvé koncily a prvé „dogmy“. Dôsledky dvoch veľkých heréz staroveku – monofyzitizmu a doketizmu, z ktorej každá upierala Kristovi buď božskú alebo ľudskú prirodzenosť. Každý veľký teológ a filozof túto otázku musel riešiť, od Augustína, Tomáša Akvinského Descarta či Leibniza. Až prišiel málo známy teológ v 16. storočí, Michele Baio. To, čo urobil, respektíve povedal, prekračuje hranice tohto blogu. Dôležité je, že sa snažil pomôcť vyriešiť a lepšie zadefinovať vzťah milosť – sloboda. Nevyšlo to, okrem iného i preto, že bol nesprávne pochopený, reakcie naňho hraničili s hystériou. Toto všetko spôsobilo, že sa od 16. storočia začala milosť/nadprirodzenosť/viera od slobody/prirodzenosti/rozumu čoraz viac vzďaľovať a medzi nimi začal vznikať veľký múr a hrádza nedôvery. Vznikol Duplex ordo. Dvojitý poriadok. Viera a rozum začali mať toho spoločného čoraz menej. Ale ako to všetko s našimi charizmatikmi súvisí?

Veľmi. Osvietenstvo, veda a ratio išli jedným smerom, viera, náboženstvo a cirkvi iným. Bolo to ako dve koľajnice, ktoré sa od seba začali nenávratne vzďaľovať. Prišla Francúzska revolúcia a keď Vatikán videl jakobínske besnenie a negatívne dôsledky osvietenstva (a je pravda, že častokrát videl iba to), začala sa Cirkev čoraz viac uzatvárať do seba, čomu dnes ako historickej epoche hovoríme katolícky antimodernizmus. Celé dlhé 19. storočie, kedy Katolícka cirkev bojovala proti modernite (i vďaka Baiovi a Duplex ordo), sa pre ňu skončilo vysporiadaním sa s modernitou uznaním jej pozitívnych prvkov a de facto zmierením sa s ňou na 2. vatikánskom koncile (1962-65). Veľká smola a škoda pre ňu je, že len čo sa vyrovnala s modernitou, prišla kultúrna a sexuálna revolúcia a nástup tekutej postmodernity, na ktorú zatiaľ nemá odpoveď. To ale neznižuje fakt, že sa s modernitou vysporiadala. Kým sa Katolícka cirkev (i keď neskoro) dokázala vysporiadať s osvietenstvom, vedou a novovekom, nič z tohto neplatí pre charizmatické hnutia a cirkvi. Oni si neprešli pre Katolícku cirkev bolestivou a katarznou očistou 2. vatikánskeho koncilu, nemajú tak zásadné dokumenty, ako sú konštitúcie 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et SpesLumen gentium, kde sa nanovo definujú vzťahy so sekulárnou spoločnosťou a predovšetkým encyklika Fides et Ratio Jána Pavla II., ktorá sa priamo venuje vzťahu medzi vierou a rozumom. To preto drvivá väčšina charizmatických hnutí pozerá s veľkou nedôverou a podozrievavo na vedu ako takú, preto mnohé pentekostálne hnutia v USA hlásajú kreacionizmus a v celej šírke odmietajú darwinizmus, pretože v Duplex ordo „vsadili“ na milosť a rozum/veda/sloboda/prirodzenosť je doslova na vedľajšej koľaji. Tam pramení i a-historicizmus, pre mnohé charizmatické hnutia sa dejiny začínajú založením ich hnutia. Tam pramení i ich častokrát sporný a limitujúci pohľad na ľudskú slobodu a ľudskú sexualitu. A tam pramení ich výrazná antipatia voči liberalizmu a liberálnym stranám, v ktorých vidia jednu z príčin zla vo svete.

Na vine je koreň (sociologicko-spoločenské otázniky – prax)

I keď samozrejme v skutočnosti za nič nemôže. Spoločnou črtou a definíciou všetkých charizmatických hnutí je ich radikálne prežívanie viery. Ich radikalizmus. Radikalizmus je slovo, ktoré vinou islamských radikálnych hnutí má v dnešnej spoločnosti už len negatívne konotácie. V skutočnosti pochádza z latinského radix – koreň. Radikalizmus v pôvodnom význame znamená návrat ku koreňom, ísť v nejakej veci do hĺbky. Smutné ale je, že zvonku sú mnohé charizmatické spoločenstvá vnímané ako radikálne v negatívnom (nepôvodnom) význame slova. Je zaujímavé, že Tomáš Akvinský si ako najväčšiu čnosť, teda tú, ktorá všetko udržiava pokope a v rovnováhe, cenil miernosť/umiernenosť. Uvedomoval si, že mnohé herézy boli len zradikalizované pravdy, že radikálny neznamená ísť z jedného pólu do antipólu, ale do hĺbky. A práve tu je problém, ktorý je ľahko viditeľný, tá časť ľadovca, ktorá je nad vodou. Akoby väčšina charizmatických hnutí nevedela fungovať vo svojich postojoch a prejavoch v iných módoch, ako krajných póloch. Mnohým vadí ich bohorovný spôsob komunikácie. I mne. Na mnohých videách sa prezentujú ako tí, ktorí poznajú božiu vôľu a presne vedia, aké má Boh s kým a s čím plány. Ostro to kontrastuje so skúsenosťou veľkých ľudí v Cirkvi. Významný kardinál Martini vo svojich knihách píše, že len na veľmi málo „božích podnetov“ dokázal reagovať alebo ich dešifrovať. Matka Tereza z Kalkaty desaťročia zažívala „temnotu duše“, kedy si nebola istá vôbec ničím. Mohli by sme takto pokračovať a ten zoznam by bol veľmi dlhý. Mnohí charizmatici sú ale bytostne presvedčení, že to práve im Boh hovorí o svojich plánoch a majú na Boha priamu linku.

Mnohé hnutia (i na youtube je toho dosť) sa autodefinujú ako „elita víťazov“. Nie víťazi, ale elita víťazov. Sám som to počul od viacerých z nich na vlastné uši. Kto sme potom my, ako potom vidia nás, obyčajných smrteľníkov? Sme azda „plebs porazených“? Ak si Kristus vybral ako svojich najbližších spolupracovníkov obyčajných nevzdelaných rybárov a dôrazne na viacerých miestach v evanjeliách vystríhal učeníkov pre vyvyšovaním sa (spor o prvenstvo…), ako toto korešponduje s ich elitným povyšovaním a ich náboženským a spoločenským elitárstvom a vlastnou výlučnosťou?

Ďalšou veľkou témou, ktorú tu nebudem otvárať (ale mali by ju otvárať tí, ktorých sa priamo týka) je ich autoritatívne vedenie a kult osobnosti zakladateľa. Materiálu je žiaľ dosť…

Nemám vešteckú guľu a neviem, aká bude budúcnosť charizmatických hnutí a cirkví, špeciálne tu na Slovensku. Sú zatiaľ roztrieštení, myslím ale, že minimálne na politickej rovine sa budú spájať. Práve pre vyššie spomenuté neuralgické body mnohé hnutia nie sú schopné kompromisu, čo je na politickej rovine základné pravidlo fungovania. Nemyslím si, že niekedy budú mať 30%, ich voliči sú ale veľmi disciplinovaní a keďže na Slovensku nie je problém byť poslancom s dvomi tisíckami hlasov, ich počet v parlamente sa bude zvyšovať. Keďže ich najväčšími ideovými nepriateľmi sú modernizmus/liberalizmus, spolupráca s takýmito politickými hnutiami bude značne problematická a budú hľadať spoluprácu s inými politickými subjektami, čo sa už vo väčšej alebo menšej miere i deje. Kým charizmatické hnutia spadajúce pod Katolícku cirkev majú väčšiu alebo menšiu kontrolu, u protestantov je kontrola nulová. Pred 15-timi rokmi boli charizmatici viac menej v katolíckej cirkvi okrajová záležitosť. To sa ale zmenilo. Univerzitné pastoračné centrá sú až na výnimky charizmatické. Charizmatické hnutia majú skvelé PR, mnohé odpozorovali a naučili sa od hnutí v USA. Počuli ste už o OZ Dobrý pastier? Alebo o fantastickej práci v Lomničke, ktorú robia Školské sestry? Či o Luníku a saleziánoch? V médiách to občas vyznieva tak, že počuť len o charizmatikoch a ich dielach. V skutočnosti je Cirkev oveľa bohatšia, existuje v nej veľa hnutí, rehôľ, mníšskych tradícií, ktoré i tu na Slovensku robia záslužnú sociálnu a pedagogickú činnosť, žiaľ pre nich, bez svetiel kamier a youtubových a fejsbukových kanálov. V tomto sú charizmatici skvelí. Vedia sa predať.

Domnievam sa, že Katolícka cirkev na Slovensku by mala byť oveľa obozretnejšia pri charizmatických hnutich spadajúcich pod jej právomoc. Mala by na svojich akciách ponúkať v oveľa väčšej miere možnosť voľby, viaceré väčšie katolícke akcie pre mladých za posledné obdobie boli skôr festivalom charizmatických hnutí. Čo sa týka protestantských charizmatikov, keďže nemajú ani Magistérium, ani jednotiacu silu v podobe pápeža ako u katolíkov, tam je nejaké spoločné obrusovanie hrán a riešenie ich problematických bodov utópia. Mrzí ma, ak sú väčšinovou sekulárnou spoločnosťou veriaci definovaní cez prizmu charizmatických hnutí. Ide o dlh, ktorý by mala sekulárna spoločnosť splatiť tým veriacim, ktorí sa nestotožňujú s charizmatickými hnutiami. Musím sa priznať, že som sa diskusie s charizmatikami už vzdal. Neviedlo to nikam. Ak sú oni presvedčení, že to oni sú elita víťazov a poznajú Boží plán a jeho myšlienky, potom majú v rukách pomyselné esá, ktoré ja svojimi argumentami, skúsenosťou, poznaním, naštudovanými knihami alebo dokumentami nie som schopný nijako prebiť. Preto môj pohľad do budúcnosti, čo sa týka charizmatikov, ich politickom a spoločenskom angažovaní, je oveľa viac pesimistický ako optimistický. Ale veľmi rád by som sa v tomto mýlil.

Použité zdroje:

DENZINGER: Enchiridion Symbolorum, Paoline, 2005

ECO, Migrace a nesnášenlivost, Argo, 2021

WALDENFELS, Kontextová fundamentální teologie, Vyšehrad, 2000

Biblia

Katechizmus katolíckej Cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, 1998

Dokumenty Druhého Vatikánskeho koncilu,

Fides et Ratio, Encyklika Jána Pavla II., 1998

WOLF, Krypta, Vyšehrad, 2018

BRAMBILLA, Antropologia teologica, Qeriniana, 2009

CARELLI, La libertá colpevole, Glossa, 1999

SOKOL, Odvaha ke svobodě, Vyšehrad, 2021

MAZZER, Li amó fino alla fine, Cittá nuova, 2014

QUADRIO, Lettera: Sacerdozio e incarnazione

ARNOLD, Malé dějiny katolického modernismu, Vyšehrad, 2014

PETRÁČEK, Církev, tradice, reforma, Vyšehrad, 2017

RATZINGER, Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha, 2020

Interpretácia Biblie v cirkvi, Pápežská biblická komisia, Katolícke biblické dielo, 1995

Teraz najčítanejšie