Denník N

Slovenská verejná diskusia ako okraj bez centra

Politici, Jozef Hanula, 1937
Politici, Jozef Hanula, 1937

Naša verejná debata uviazla v sledovaní obrazov a reprezentácií, ktorých spojitosť so žitou realitou je vcelku náhodná. Vypestovali sme si kultúru tvorby spoločenských a politických analýz bez toho, aby sme sa vôbec unúvali sledovať, ako sa naša spoločnosť autenticky prejavuje.

Pri pohľade na malé Slovensko s viac-menej homogénnou kultúrou a previazanými spoločenskými triedami by si jeden mohol myslieť, že nie je ťažké sledovať neuralgické body a postihnúť dynamiku takéhoto spoločenstva. Odhliadnuc od hodnotových súdov by sa dalo čakať, že domáci vykladači dokážu zaregistrovať aspoň jeho objektívne danosti a ich vlastné kreatívne úvahy tak budú ukotvené v spoločenskej realite. Ideálne by našu spoločnosť mali takto reflektovať kultúrne elity, medzi ktoré sa radia i predstavitelia nebulvárnych médií, a spolutvoriť tak centrum verejnej diskusie, kde sa kryštalizujú riešenia spoločenských problémov a premýšľa o budúcnosti štátu v dlhšom než dvojtýždňovom horizonte.

Spoločenská reflexia, ktorá nebola

Zvláštnosťou našej verejnej diskusie je však to, že žiadne centrum nemá. V prípade médií ide o stojatú vodu, ktorá má len dva chabé prítoky – domácu každodennú politiku a momentálne trendy prestížnych západných redakcií. Čo sa nevmestí do týchto dvoch žľabov, akoby ani neexistovalo. Ani v jednom prípade pritom nejde o autentický prejav spoločenskej reality. Politická sféra u nás nevyrastá zo spoločenstva občanov a nestojí na argumentačných sústavách, ktoré pri neexistujúcom centre diskusie ani nemali kde vzniknúť. Namiesto toho sa u nás presadil model strán vytvorených znudenými milionármi s Kuiperovým pásom podivných súpútnikov okolo seba. Absencia centra udávajúceho tón verejnej debate im tiež pomohla k volebnej legitimite, ktorá sa oprela o vlastne náhodnú internetovú väčšinu s polčasom rozpadu tri dni od uverejnenia posledného kampaňového videa.

Zárodkom zajtrajšej každodennej politiky je u nás preto vždy len reakcia na politiku dnešnú. Mohli sme to vidieť v prípade tunelového videnia mediasféry, ktorá sa zamerala na excesy minulej vlády a ktorá len zriedka prenikla k spoločnosti ako takej. Vieme teda, čo páchala posledná garnitúra, no o štruktúrnych príčinách volebnej podpory elitou neobľúbených strán ako v minulosti HZDS, nedávno Smer a dnes Hlas veľa nevieme. Nikoho nezaujímajú slovenské špecifiká ako to, že Zákonník práce sa postupom na východ stáva skôr odporúčaním ako normou, alebo to, že u významnej časti spoločnosti kolidovala ekonomická transformácia so stratou dôstojnosti a zdroja hrdosti v podobe ako-tak fungujúcej lokálnej ekonomiky. Blokačné menšiny (skôr väčšiny), ktoré sa vykryštalizovali okolo týchto a iných reálií krajiny lapenej v pasci stredného príjmu, sú tmavou hmotou v domácich politických výkladoch.

Takmer nič z tohto nie je vo verejnom diskurze reflektované a naše premýšľanie o politike je len sledovaním obrazov bez spoločensky ukotvených predlôh. Predlohy buď nie sú (schránkové strany milionárov), alebo ich ignorujeme („sociálne demokracie“ a krajná pravica). Bez centra verejnej diskusie tak témy určujú strany bez intelektuálneho zázemia a médiá takmer všetku svoju energiu stravujú informovaním o činnosti a prešľapoch týchto zo spoločnosti vyviazaných entít. Miesta, kde malo byť diskurzívne centrum, ktoré by odolávalo náplavám z plytčín vládneho facebooku a únikom z vyšetrovacích spisov, boli týmito podružnosťami naopak pohltené.

Prevýchova periférie a jej protiútok

Uhranutie každodennou politikou má niekedy bizarné prejavy. V čase pandémie vôbec nebola témou adekvátnosť či neadekvátnosť finančnej podpory pre ohrozené vrstvy spoločnosti. Pritom nejde o nič menšie než o to, či sa zabudnutá časť spoločenstva neodkloní od súčasného zriadenia úplne, keď vidí, že musí čeliť rizikám globalizovaného sveta, no požíva len málo jeho výhod. Zastavené vzdelávanie detí z málo podnetného prostredia si vyslúžilo nanajvýš poznámku pod čiarou, hoci nečinnosť tu vedie k zmarenému potenciálu a koncu nádejí na lepší život.

Ani časť verejného priestoru, ktorú neopanovala politika, neponúka hlbšie reflexie domáceho prostredia, ale skôr epigónstvo toho, čo sa deje v redakciách na Západe. Tak sa razom ukáže, že neoliberalizmus u nás stratil prestíž až po tom, čo ho opustila západná mediasféra, že postavenie žien pred a po MeToo trápilo a trápi málokoho a že utečenecká kríza sa u nás pretavila do kultúrnej vojny medzi „lepším“ a „horším“ Slovenskom zbytočne.

Najnovším flavour of the month je dôraz na kritické myslenie. To ale nesmieme chápať ako kritický pohľad na vlastnú spoločnosť a kultúru, ale ako proces vedúci k prezretiu, že vrcholom dejinného vývoja je liberálna demokracia. Vzdorujúca periféria tento podprahový signál vníma a vie, že výjazdy novinárov do „regiónov“ hlásať evanjelium kritického myslenia majú len jeden účel – docieliť, aby ľudia porážaní nastupujúcou digitálnou revolúciou prestali desiť jej víťazov svojím volebným správaním.

Protiúder periférie, ktorej životnú realitu pseudocentrum nevníma, prichádza v podobe bujnenia konšpiračných teórií a alternatívnych svetov. Je ale prirodzené, že ak intelektuálna sféra nehľadí na realitu vrstiev s menším sociálnym, kultúrnym a finančným kapitálom, vytvoria si tieto vrstvy svoju vlastnú verziu intelektuálnej nadstavby v podobe alternatívnych médií. Výborným príkladom je zmienka Martina M. Šimečku v knižnom rozhovore Jsme jako oni o tom, ako sa mu ľudia na slovenskom vidieku sťažujú, že ich hlas nie je počuť. Intelektuál odpovedá takto: „Ako to? Veď sledujete samé konšpiračné weby, tam si môžete čítať a písať, čo chcete, tam je váš hlas.“ Vskutku kruhová obrana inkluzívnych hodnôt liberálnej demokracie.

Kto bystrého vykladača hľadá, nájde

Médiá tak stále len pasívne reagujú. Raz na dymovú clonu, ktorú vytvára plytká domáca politika a jej exponenti, inokedy na západné mediálne trendy alebo na protiofenzívu periférie, neúspešne vyvracajúc jeden jej hoax za druhým namiesto mapovania sociálnej reality tých, ktorí alternatívnym svetom prepadajú.

V krajine, kde sú spoločenské vedy zanedbávané, je prirodzene ťažké vytvoriť zdravé centrum verejnej diskusie. Kvalitné médiá by však mali na seba klásť vyššie nároky a debatu kultivovať, ako len môžu. Nie sme nutne odkázaní na komentáre lobistov z INESS-u alebo Miklošove reformné neurčitosti, ak u nás pôsobí mladá generácia ekonómov ako Libor Melioris alebo Brian Fabo. V okruhu vykladačov spoločenských procesov nemusíme hľadieť len na generáciu sociológov, ktorá bola poznačená nivelizáciou 90. a nultých rokov; nájdu sa i originálni pozorovatelia ako Dominik Želinský. Médiá by preto mali prekutrať naše akademické pracoviská a do našej debaty vtiahnuť i serióznych zahraničných pozorovateľov. Len tak získame spoločenskú platformu, bez ktorej sme odsúdení stagnovať.

Teraz najčítanejšie

Martin Masliš

Na Univerzite Karlovej v Prahe som vyštudoval latinský jazyk a starú gréčtinu. V súčasnosti som doktorandom tamže v odbore klasická filológia.