Ako môže jogová prax pomôcť v tvorivom procese (ukážka)

Čo je to prítomnosť? Kladieme si hneď z úvodu tejto kapitoly (celkom logicky) otázku. Slovníkový význam tohto pojmu je nesporný: je to všetko, čo sa deje alebo je teraz, v súčasnosti, v konkrétnom, prítomnom okamihu. Ide o skutočnosť, že niekto niekde je a na niečom sa osobne zúčastňuje. Pátrajme však ďalej: môže niekto niekde byť, no zároveň byť neprítomný, nezúčastňovať sa? Z čisto biologického hľadiska nie, nemôže. Hoci niekto pláva v minulosti alebo je zasnený do budúcnosti, z pohľadu biológie je stále tu, v prítomnom okamihu, na rovnakom mieste, čo nemožno poprieť.

Týmto prirodzeným a príjemným stavom žije azda každý tvor vynímajúc človeka, ktorému križuje cestu (no zároveň mu dáva možnosť tvoriť) neutíchajúci a deň odo dňa rozrušenejší ľudský mozog. Nesústredenosť a zasnenosť sa stávajú druhou prirodzenosťou, ktorá človeka delí na dve polovice súperiace o jeho pozornosť.

Spýtajme sa preto znova: Čo je to prítomnosť? – avšak nehľaďme naň už len optikou biologického redukcionizmu, ale skôr očami človeka filozofa, umelca. Mohli by sme sprvu povedať, že je to stav, kedy je človek (umelec) v súčasnosti, v konkrétnom okamihu telom i duchom (mysľou). Po nedlhom bádaní by sme však prišli na to, že išlo o unáhlený záver. Prečo? Pretože pri skutočne tvorivej činnosti nie sme nikdy telom a duchom na rovnakom mieste. Pravda, záhradkár, čo sadí do zeme cibuľku tulipánu alebo polieva vodou svoju budúcu úrodu, naozaj je na tom istom. Telom i mysľou. Je vo svojej záhrade a vedome ju zveľaďuje, pripravuje na ďalšiu sezónu (ktorej nástrahy nemôže predpokladať, ale ani sa nimi v danej chvíli nezaoberá). Sadenie cibuliek a polievanie záhrady však nie sú tvorivou činnosťou, o ktorej sa bavíme. Záhradkár nemusí, ani by nemal, mysľou odbiehať niekam, kde skutočne nie je: do sveta fikcie.

Áno, aj náš záhradkár by mohol svoju činnosť robiť „neprítomne“: sadiť a pritom myslieť na to, či mu na kachliach neprihára polievka; rýľovať a zaseknúť si nástrojom do nohy, mysliac na bývalé lásky; a tak podobne. Prečo? Myslí totiž na svoju myseľ a zabúda pritom na (dosiaľ nesporne) prítomné telo. Dalo by sa však zároveň povedať, že určitým spôsobom práve tak preniká do nášho fiktívneho, umeleckého sveta. Umelec, aby bol schopný tvoriť musí do určitej miery zabudnúť na svoje telo a venovať sa prítomnosti, ktorá je mimo neho. Tak ako správny záhradkár musí zabudnúť na polievku a bývalé lásky a venovať sa fyzickej práci.

Spýtam sa teda tretíkrát a naposledy: Čo je to prítomnosť? Je to stav, kedy je človek (umelec) v súčasnosti, v konkrétnom okamihu telom alebo duchom. Pričom sám si musí z týchto dvoch možností vedome vybrať.

Keďže sa táto publikácia zaoberá umením a jogou, nebudem sa ďalej rozpisovať o tom, ako správne sadiť a na čo vtedy myslieť, ale skúsim tento problém riešiť z pohľadu umelca žijúceho v „duchovnej prítomnosti.“ Áno, pri skúmaní umeleckej tvorby (pri ktorej, ako sa neskôr dozvieme, nám má pomôcť jogová prax) sa musíme odkloniť od onoho absolútneho významu prítomnosti v jeho biologickej podstate a zamerať sa na konkrétnu časť, ktorá je, ako sme si už naznačili, s jej druhou polovicou nezlučiteľná. Buď je umelec prítomný tam, alebo tu.

Ako to však spraviť? Ako môže umelec zabudnúť na svoje fyzické telo, ktoré je v podstate jediným nespochybniteľným znakom jeho existencie? Napadá mi jedna groteskná situácia, ktorú svojskou iróniou vyložil K. S. Stanislavskij v knihe „O hereckej práci“: „Teraz sa presvedčíme, ako fyzické napätie paralyzuje našu činnosť, ako narúša náš psychický život. Tu stojí klavír. Zdvihnite ho. Žiaci s veľkým vypätím síl dvíhali jeden kraj klavíra. – A teraz vymenujte všetky obchody na vašej ulici. Zaspievajte áriu z Fausta. Skúste si evokovať chuť kapustnice, alebo vyvolať pocit z dotyku hodvábneho plyšu. Ak to chceli študenti splniť, museli položiť klavír na zem, oddýchnuť si a potom postupne odpovedať na všetky otázky.“^[1]

Pri tvorivej práci je nevyhnutné dať si dokopy svalstvo a celé telo, a to aspoň do miery, aby umelcovi nehatilo slobodnú tvorivú činnosť. Tieto „kŕče“ tela prirodzene berú na seba všetku pozornosť, prestupujú do kŕčov v mysli a pokiaľ tvorivý proces úplne nezahubia, minimálne ho značne spomalia a obmedzia. I keď sa možno zdá, že inšpirácia k nám chodí „zhora“, náhodne a nečakane, je to prežitok. Inšpirácia, ergo voľný priechod tvorivej mysli, prichádza, keď je človek „duchovne prítomný“ a jeho telo uvoľnené, neupriamujúce na seba pozornosť.

Namietnete, že i človek, čo je fyzicky v poriadku, nemusí byť umelecky činný, napriek tomu, že veľmi chce: bráni mu v tom práve jeho „kŕčovitá“ myseľ, ľpenie na niečom iluzórnom, nereálnom. Aj keď by som vás v tomto prípade mohol odkázať na psychológa či iného odborníka, ktorí sa (na rozdiel odo mňa) týmito problémami profesionálne zaoberajú, poviem iné. Po prvé: takéto kŕče stále súvisia s nedostatkom fyzickej činnosti, teda jeden kŕč môže vykynožiť druhý a po druhé: joga môže pri dostatku vôle aj v tomto prípade pomôcť (napríklad meditačnými technikami). Spomínané môžeme vyjadriť jednoduchým náčrtom:

„Preto človek spútaný kŕčmi vlastného tela, nemôže na javisku žiť prirodzeným životom,“^[2] písal ďalej Stanislavskij vo svojej knihe. Ja však vravím: nielen na javisku! Človek spútaný akýmkoľvek kŕčom, skrátka nemôže slobodne a tvorivo vyžiť.

Pozorný čitateľ si však určite všimne a namietne: keď umelec „zabudne“ na svoje telo, ako môže potom tvoriť? Predsa práve ono mu umožňuje vykonávať činnosť ním zvolenú – robiť ťahy štetcom, hrať na javisku, udierať do písmen klávesnice či ťahať sláčik po strunách huslí. Áno, nesporne. Preto som napísal, že naň musí zabudnúť „do určitej miery.“ Inak by bezvládne spadol na zem a jeho umenie, hocako dokonalé či moderné, zostalo by napospas hlave, do ktorej nikto nikdy neuvidí.

Kde je však tá miera? Odpoviem stroho a možno nezaujímavo: niekde v strede. Tam, kde je človek uvoľnený, sústredený na svoju činnosť (je „duchovne prítomný“), pričom telo sa stáva skôr prostriedkom, ako cieľom. Tým prostriedkom sa stáva sám umelec vykonávajúci duchovne prítomnú činnosť.

„Postavenie umelca je pokorné. Je vo svojej podstate kanálom.“

—Piet Mondrian

Myslím však na umelcov, a možno nie som sám, ktorí svoje vrcholné diela vytvorili v chudobe, v nepohode, pod veľkým tlakom, chorí či omámení návykovými látkami. Na nich, zdá sa, celý tento systém padá. Nie celkom. Možno by sa ani jeden z nich nepostavil do trikonásany, to však neznamená, že v tvorivom procese vedome či nevedome nevyužili jogu. Rovnako to neznamená, že nedokázali, i keď v sťažených podmienkach, „zabudnúť na telo“ a oddať sa duchovej prítomnosti, ktorá ostatne, ako sme už spolu prebrali, s vonkajšími vplyvmi vo svojej podstate nesúvisí.

Toľkokrát skloňovaná duchovná prítomnosť, samozrejme, nie je zárukou prílivu inšpirácie, kreatívnych nápadov a unikátnych námetov. Čím častejšie v nej však človek je, tým má lepšiu nielen sústredenosť, ale tiež schopnosť pozorovať, všímať si. Preto je toľko žiaduca (rovnako ako pri cvičení jogy) pravidelnosť. A to bez ohľadu na to, či myšlienky a nápady prúdia, alebo nie. Umelecký proces nie je stály, nemenný a už vôbec nie predvídateľný. Umelec musí túto neistotu prijať, oddať sa jej a nájsť v nej svoje miesto, svoj domov.

Túto kapitolu som nazval „Prítomnosť a podvedomie“, no dosiaľ som hovoril skôr o prítomnosti. Ako podvedomie súvisí s prítomnosťou a prečo som ich uložil vedľa seba? Podvedomá alebo neúplne uvedomená práca, pričom oná „neúplnosť“ hrá v náš prospech, je totiž ekvivalentom k už rozobranému stavu, keď človek „zabúda na telo.“ Neúplnosť myšlienky na telo mu umožňuje sa oddať vlastnej tvorivej činnosti (tým, že neprenikla do vedomia a nehatila myšlienky duchovne prítomné), ktorej už, zdá sa, nemá čo a ako brániť.

Preto skúsení umelci hovoria, že cez nich ich dielo „tečie.“ Pretože ich práca sa stala oveľa viac podvedomou ako vedomou. Ich telo pracuje podvedome na základe impulzov, ktoré dostávajú z vlastného fiktívneho sveta, v ktorom sú sústredení a nerušene prítomní.

„Keď maliarsky štetec robí to, čo robí, narazí na to, čo by človek nedokázal.“

—Robert Motherwell

 

Ako sa však aktivita, činnosť stávajú podvedomými? Jedine vedomím, vedomou prácou. Vtedy, keď človek niečo robí tak často, že si to jeho mozog osvojí a do určitej miery (do tej, čo práve my potrebujeme) zabudne, nevenuje tomu už viac pozornosť. Na rovnakom princípe funguje aj precvičovanie jogy: rob určitý cvik tak dlho, až si ho osvojíš a dokážeš v ňom bez napätia zotrvať.

Čo vtedy zostane? Uvoľnenie? Áno. Radosť? Možno. Zo všetkých týchto stavov však najväčšmi prekvitá čistá koncentrácia, sústredenie, keď začína umelec tvoriť. Práve tu by sa mal dostaviť spomínaný impulz (alebo nazvime to už ako chceme) vyvolaný minulým poznaním či objavením (viac sa tomuto budem venovať v druhej kapitole), ktorých má každý všímavý umelec určite nemálo, a ktoré sú v onom fiktívnom svete pretkané podobnosťami a vzájomnými súvislosťami. Nakoniec telo, ktoré je v tomto prípade už len prostriedkom, dáva uvedomené súvzťažnosti na plátno, na papier, do hudby či do mimiky tváre tesanej sochy.

K podobnému, možno rovnakému poznaniu ostatne dospel aj Stanislavskij v jeho práci s hercami: „Objav Systém doma, no zabudni naň, keď si na javisku.“ Uvedom si konkrétne cviky (časti tela), no potom na ne zabudni. Praktizuj ich dovtedy, kým sa nestanú podvedomými, a tým vo svojej podstate zaniknú. Neexistuje systém, neexistuje technika platná a účinná pre všetkých – preto ich v tejto knihe ani neuvádzam. Existuje len miesto (duchovná prítomnosť), na ktorom vzniká umenie a prekvitá tvorcova individualita a prirodzenosť (o tom píšem v tretej kapitole).

Tento princíp rozvíjal aj Michail Čechov vo svojej knihe „O hereckej technike:“^[3] čím viac sa človek venuje vedomej práci, tým skôr sa stane podvedomou. Ako režisér a divadelný praktik toto poznanie ďalej aplikoval na hercov, ktorí sa týmto spôsobom mali ľahšie zžiť s hranou postavou či vybraným dramatickým dielom.

Táto metóda sa však neobmedzuje len na divadlo. Jej využitie je oveľa širšie a obsiahne celú umeleckú a tvorivú oblasť. Aby si to (vedomú prácu na podvedomí) človek uvedomil a možno tiež lepšie pochopil význam týchto slov, pomôcť mu môže voľné, ale zato pravidelné praktizovanie jogy.

„Telo je pamäťou.“

—Jerzy Grotowski

 

Tento text je ukážkou kapitoly z pripravovaného esejistického diela, ktoré bude dostupné na vyžiadanie na webe cultcreativeoz.sk. Realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.