Denník N

Kap. 17 – Ráno

Niektoré rána vyzerajú akoby ich zo seba vypľul nejaký demiurg s psychiatrickou diagnózou, myslí si Frederik, keď sa díva na puklinu v strope. Ešte si poriadne nezložil nohy z postele a všetko je už neprijateľné, hnusné. Ako mazľavý chuchvalec laku visiaci na sline, čo zo seba vyštekneš v predklone po opici z vína, piva a vodky.
Otvoríš oči po sne, ktorý si nepamätáš, no cítiš, že to bolo čosi nepríjemné. A potom si uvedomíš, čo ťa dnes čaká a, kým sa snažíš pozbierať energiu na to, aby si vstal, vežiaky za oknom sa kývu vo vetre, holuby sedia na parapetách a v odkvapoch cinkajú zvyšky nočného dažďa.
Z nejakého dôvodu si uvedomíš, že platíš hypotéku na byt, v ktorom si ani nemôžeš zatancovať valčík, hoci valčíky neznášaš. Kým močíš, dumáš nad rakovinou prostaty, pankreasu a všetkými ostatnými druhmi a typmi neduhov, čo ťa sotia do hrobu a je ti ľúto mladosti, ktorú si spláchol do ničoty ani si si nevšimol kedy. Ako sny, plány a ilúzie o sebe, o iných, o všetkom. A každý deň si zo zotrvačnosti vytváraš nové. Len, aby si mal prečo vstať z postele. Okrem povinností. Tých je z roka na rok viac a viac. Asi si ich vymýšľaš len preto, aby si sa nezastavil a nedošlo ti, kde to si.
V riti, pomyslí si Frederik a vstane z postele.
Cvičí pozdrav slnku a počúva správy.
Slnko si to nevšíma a začína šichtu, praží do ulíc, stien, okien a lebiek hominidov. Slnku je to všetko pekne jedno.
Potom Frederik vypije vitamíny a tabletky na žalúdok a, kým chrúme vo vode namočené vločky s orechmi, pozoruje párik holubov, čo sedí na šnúre na prádlo. Minulý týždeň mali tri mladé. Potom sa čosi stalo a na balkóne, medzi čiernobielymi pehami holubích hovien sa, ako nepodarené konceptuálne dielo, váľal na konci dlhej, krvavej, expresívne nanesenej šmuhy, v ktorej tu a tam zaschlo prilepené biele páperie, bezhlavý trup posledného mláďaťa. Frederik ho nabral na kartón, vhodil do sáčku a spolu s hniezdom vyhodil do kontajnera na dvore. Holuby sa naň pri tom dívali rovnako bezvýraznými šošovicovými očami, iba v hrdlách im bublali akési iné, nepokojné zvuky. Mláďa bez hlavy bolo pod krídlami lesklé a zadok malo obsratý. Decko.
Frederik pri tom premýšľal, ako by sa tváril, keby niekto odtrhol hlavu jeho decku, rýchle to ale nechal tak. Čo sa im stalo? Žeby rodinná hádka? Alebo zlý sused? Alebo nebodaj pažravý havran? Prečo ale nezožral telo? Ako obyčajne, môžeš si tak akurát položiť nejaké otázky, pomyslel si a odložil nedojedené jedlo. Akosi ho prešla chuť. V nose cítil pach holubích hovien a krvi.
Do kuchyne vbehla Dcéra a kričala, že si chce sama spraviť raňajky. Pozrel sa jej do očí a bolo to, akoby mu niekto zicherkou pripol srdce k hrudnej kosti.
Prepol telku na rozprávky. Včielka Maja zase presviedčala Vilka, aby dvihol zadok a čosi spravil so svojim životom. Vilko sa zase sťažoval, že je unavený a načo to všetko. Pripomenulo mu to indiánsku rozprávku, čo spolu čítali včera večer. O tom, ako ženy utiekli od mužov, pretože už mali dosť žvástov, chválenkárstva, vyhrážania, vydierania a grobianskej žiadostivosti. A potom celý podklad kultúry aj s civilizáciou vytryskol z Majiných úst sústredený do jednej vety: „Vilko, prečo si taký?“
„Prečo je Vilko taký, Tato?“, pýta sa Dcéra.
„Lebo je padlý na hlavu.“, odpovedá Frederik.
„A prečo je padlý na hlavu?“
„Lebo padol z jahody. Ale najskôr z višne alebo rovno z mesiaca.“
„A to žil na mesiaci?“
„Možno tam bol na výlete, nedával pozor, šmykol sa… A už letel.“
„Ale veď má krídla, tak, ako mohol padnúť?“
„Aj lietadlo má krídla a môže padnúť.“
Zamyslela sa, premieľala v ústach čokoládové guľky s mliekom.
„A to má teraz pokazený mozog?“
„ On je celý nejaký pokazený.“, povedal Frederik a šiel do kúpeľne pripraviť kefku s pastou. Kým vytláčal posledné kúsky z tuby s modrým krokodílom, premýšľal nad tým, ako jej vysvetlí, že my všetci dospelí sme nejako pokazený.
Pozeral sa do zrkadla a premýšľal či je čas ostrihať si zase hlavu dohola. Plešina nebude tak viditeľná. Bude nenápadnejší. Svet si ho možno nevšimne a možno sa dožije ďalších narodenín. Plešatých a holohlavých štyridsiatnikov, ktorých si nik nevšimne je na ulici ako špakov.
V kuchyni cinká lyžica o tanier. Dcéra hľadí na biele šmuhy na oblohe a tvrdí mu, že premýšľa o mesiaci.

Teraz najčítanejšie