R. Betina: Apokalypsa I. (Čitateľský denník 26/2021)
„(…) v konečnom dôsledku pred Bohom nestojíme ako zbor — cirkev, ale ako jednotlivci. Možno cirkev zlyhala. Možno nám nebola pomocou v našej viere. Ale nemôžeme robiť cirkev zodpovednou za náš duchovný stav. Nemôžeme sa na ňu vyhovárať. Za stav nášho ‚rúcha‘ nesieme zodpovednosť mi sami. Táto zodpovednosť je neprenosná. Nemôžem ju preniesť ani na kazateľa, farára či kňaza. Nemôžem ju preniesť ani na zbor či na cirkev. Pred Bohom nebude stáť cirkev ani zbor. Pred Bohom budem stáť ja.
Čo sa deje s mojim ‚rúchom‘ je moja osobná zodpovednosť, ktorú nikto zo mňa nesníme. I v mŕtvom zbore je možné byť živým kresťanom. To je odkaz tých niekoľkých veriacich v Sardách, ktorí si nepoškvrnili rúcho.“
Včera večer som konečne dohnal jeden z veľkých filmových restov — hororovú klasiku zo sedemdesiatych rokov The Omen. Po doznení záverečnej scény (v ktorej sa malý Damien démonicky usmeje do kamery), mi moja pani položila otázku, či som to celé pozeral kvôli práve dočítanej Apokalypse. Aj keď bola moja odpoveď záporná, je celkom úsmevné, že dnes ráno budem písať o knihe, v ktorej nájdete Antikrista, číslo šelmy a štyroch jazdcov.
Teda, nie tak úplne. Výklad Zjavenia apoštola Jána od kazateľa Rastislava Betinu má vo svojom názve číslo I. — ide o súbor kázní, ktoré boli venované prvým štyrom kapitolám tejto záverečnej biblickej knihy. Šelmu, drakov, jazdcov a všetky ostatné popkultúrne vďačné symboly, nájdete až v druhom zväzku autorových homílií.
Apoklaypsa I. je zameraná na zdanlivo menej zaujímavé témy — úvod a listy písané siedmym cirkvám v Malej Ázii. Efez, Smyrna, Pergama, Tyatíra, Sardy, Filadelfia, Laodicea — každé z týchto miest obývala kresťanská komunita, každému, z týchto zborov, píše Kristus do ich konkrétnej životnej situácie. Chváli, napomína i povzbudzuje.
Betina venuje jednotlivým cirkvám samostatné kapitoly na ktorých ukazuje, že posolstvo dané zborom pred dvetisíc rokmi prehovára aj k svojim súčasným poslucháčom. Niekto potrebuje počuť viac o vytrvalosti, iný zas napomenúť vo svojej vlažnosti. Autor zdôrazňuje aj osobnú zodpovednosť každého jednotlivca za svoje konanie. Zodpovednosť, ktorú sa až pričasto snažíme preniesť na iných — či už ide o blížnych, cirkev alebo spoločnosť.
Kniha končí výkladom štvrtej kapitoly, krásnej nebeskej bohoslužby, v ktorej dvadsaťštyri starcov (ľud Starej i Novej zmluvy) a štyri bytosti (celé stvorenie) oslavujú svojho Stvoriteľa. „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle boli a sú stvorené.“
Apoklaypsa II., ktorú som, mimochodom, prečítal ako prvú, už pokračuje všetkými tými zvitkami, pečaťami a poľnicami. Ani v nej však nečakajte bombastické teórie o svetových sprisahaniach — len poctivú reformovanú teológiu. Preto túto dilógiu silno odporúčam.
R. Betina: Apokalypsa I.
R. Betina, 2012
140 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.
