Vysoká citlivosť a ako s ňou prežiť 2

Podkladom pre dnešné skúmanie citlivosti bude kniha od Rolfa Sellina – Vysoce citliví lidé mezi námi, ktorá sa veľmi dobre dopĺňa s knihou od Åsy Hammarstedt. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2359895/vysoka-citlivost-a-ako-s-nou-prezit/.

S vysokou citlivosťou sa môžeme stretnúť u introvertov, ale aj extrovertov. S týmto pojmom prvý krát prišla americká psychologička Elain N. Aronová. Jej sa podarilo presadiť pojem „vysoko citlivá osoba“, teda highly sensitive person (HSP).

Americký psychológ Jerome Kagan odhaduje, že ľudia s vyššou citlivosťou tvoria 15 až 20 % populácie. Nie je ich málo, len mnohí sa bránia ukázať vlastnú citlivosť. Kagan tiež tvrdí, že samotná vyššia citlivosť je dedičná. Tu však treba povedať, že úlohu zohráva aj postoj rodičov. Či budú dieťa viesť k väčšej odolnosti, alebo prehĺbia jeho citlivosť. A ak ho privedú k prijatiu citlivosti, či ho naučia s ňou pracovať. Či zohráva väčšiu úlohu pri rozvoji citlivosti dedičnosť, alebo prostredie. O tom sa stále diskutuje. Carl Gustav Jung písal o vrodenej citlivosti.

Spomenúť možno aj profesora psychiatrie a neurológie Ernsta Kretschmera, ktorý vo svojom diele spomína „citlivý reakčný typ“. Píše tiež o veľmi krehkej mysli, slabosti a zraniteľnosti, ale aj výraznom vnútornom živote, s väčším sklonom k sebapozorovaniu a k sebakritike a tiež o veľkom altruizme, plachosti a skromnom vystupovaní. To všetko sú črty citlivej bytosti.

Citlivosť a precitlivenosť

Okrem vyššej citlivosti, ktorá je spojená s génmi a s prostredím (výchovou), možno hovoriť aj o získanej citlivosti, presnejšie precitlivenosti. Tá je spojená napríklad s traumou (napadli ma a už nechcem byť sám), ale aj s ochoreniami (napr. porucha funkcie štítnej žľazy, či dlhodobý zápal). Precitlivenosť je získaná, objaví sa počas života. Je spôsobom správania. Slúži výlučne k ochrane (zdravia) a ako obrana (pred ohrozením). Často je veľmi špecifická a vyhranená (nechcem cestovať istým prostriedkom, nechcem na ten typ akcií ísť, nechcem byť s tým človekom…). Niektorých ľudí nemôžeme „cítiť“. Človek môže naraz zápasiť s vysokou citlivosťou a s precitlivenosťou. A tie dve sa môžu navzájom stupňovať a tým zhoršovať zdravotný stav.

Lakmusový papierik

Keď Ernst Kretschmer prišiel s citlivým reakčným typom, bol pomerne veľký záujem o takýchto ľudí na trhu práce. Keď sa to tak vezme, sú veľmi citlivým indikátorom situácie. Možno ich prirovnať k bobrovi. Návrat bobra do rieky je znakom čistoty vody. Ak sa na pracovisku dobre cíti vysoko citlivý človek, znamená to že pracovné podmienky sú naozaj dobré. Ale keďže podmienky na pracovisku sa zhoršili, vysoko citliví ľudia buď na situáciu poukázali a museli odísť, alebo sa s tým museli zmieriť (potlačiť alebo spracovať). Alebo odišli sami. Zabúda sa na to, že kvalitné zázemie znamená menej tlaku na výkon a výsledky, menej informácií a preťaženia, pomalšie plynutie čohokoľvek a väčšiu interakciu s ľuďmi. A práve to často dnes chýba. A keďže vysoko citliví ľudia na tieto veci poukazujú, dnes nie sú žiadaným „artiklom“. Čo je škoda. Počúvať ich, by bola cesta k väčšiemu humanizmu a to bez poklesu výkonnosti.

Mužská a ženská citlivosť

V našej spoločnosti sa vyššia citlivosť spája skôr so ženami, než s mužmi. V skupine vysoko citlivých ľudí je však zastúpenie mužov a žien približne rovnaké.

Muž môže byť silný a zároveň citlivý. Tieto protiklady sa nevylučujú. Muž ktorý je silný, si môže dovoliť byť aj citlivý a citlivosť ho vedie k tomu aby rozlišoval a tak uplatňoval silu s rozumom. A vďaka tomu je silnejší. Je to naša zaužívaná predstava, že sila a citlivosť sa vylučujú.

Citlivosť si spájame skôr so ženami – to že vypočujú, pohladia, obetujú sa a poskytujú starostlivosť. Prehliadajú sa však ich vlastné potreby a tak sú často unavené a vyčerpané. Dlhodobé preťaženie vedie k podráždenosti, k strachu, rozladeniu, k ochoreniam (psychosomatickým), ale aj k zlej nálade. Tam by „bodla“ tá sila muža a stanoviť hranice. Citlivosť je dobrá, ale pri zachovaní a rešpektovaní istých hraníc.

Tok informácií

Ak to zjednodušíme, tak vysoká citlivosť sa spája s obrovským tokom podnetov a informácií, ktoré dokážu doslova vyradiť našu schopnosť držať krok s prúdom. Ten tok informácií nás dokáže veľmi ľahko strhnúť. Pracovať s nimi a usmerniť ich, prípadne využiť ich, to je spôsob ako mať z nich úžitok. Ale čo ak nás prevalcujú? Tok informácií a podnetov pôsobí troma smermi.

Vysoko citlivý človek prestane vnímať svoje telo. Ak nemá podporu a vhodné usmernenie, naučí sa potláčať čo mu hovorí jeho vlastné telo. Naučí sa potláčať pocity. Prestane počúvať svoje telo a začne sa správať tak a robiť to, čo ostatní požadujú, alebo robia. Dokonca prestane reagovať na podnety, ktoré mu telo posiela ako varovania (psychosomatické prejavy a ochorenia).

Množstvo informácií je ťažké spracovať, navyše mnohé sú dvojznačné a treba sa naučiť rozlišovať. Ak to vysoko citlivého človeka nikto nenaučí, prestane brať do úvahy vlastné informácie. Prestane žiť a pracovať podľa seba a začne prijímať to, čo si ostatní myslia. O to viac, že ak sme takí akých nás okolie chce mať – dostávame pozitívnu spätnú väzbu. A tak hodí svoje ja cez palubu. Neverí sebe a svojmu pohľadu na svet.

Ak potlačíme svoje pocity, ale aj zmýšľanie, potom naplno prevezmeme pocity a informácie iných. Dokonca aj to, čo si myslia o nás a ako nás vnímajú. Ten krehký a citlivý človek ak nedostane usmernenie, sa ľahko ocitne v situácií kedy nežije svoj život a dokonca zabudne na to, kým naozaj je. Akoby ste ho zamurovali a prestal existovať.

Lenže bez zdravého sebavedomia a bez vedomia toho kto som, budem sa prispôsobovať iným. Aká je šanca, že budem spokojný a šťastný? Aká je šanca, že tí druhí uhádnu po čom túžim, ak to ja sám neviem? Ak aj všetko funguje ako má, nie je jednoduché vyznať sa v sebe. Tak aká je šanca, že to budú vedieť tí druhí, ak jadro mojej duše a moje ja, dokážu len z časti naozaj uchopiť a spoznať?

Ako s citlivosťou pracovať?

Istý návod ponúka švajčiarsky psychológ Eduard Schweingruber.

Píše doslova o zrieknutí sa všetkého, čo nie je moje (mám dosť vlastných podnetov), o diéte zážitkov (aby som vedel prísť a posúdiť), o istej pokore a odovzdanosti niečomu, čo človeka presahuje (tento dar – citlivosť je spojený s pokušením skĺznuť do sebectva, alebo uzavrieť sa pred inými). K tomu je nevyhnutné mať nástroj, ako sa odreagovať a načerpať silu. Okrem toho treba vedieť sa stíšiť a načerpať silu. Patrí sem aj dobrý spánok. A nakoniec je dôležité vedieť skombinovať uvoľnenie a koncentráciu – jednoducho rozhodnúť sa a vybrať si, na čo sa zameriam. V tomto duchu Schweingruber hovorí o sebavýchove. To je úloha pred ktorou stojí každý vysoko citlivý človek. Od okamihu ako Schweingruber sformuloval tieto tézy ubehlo už veľa času. Dnes žijeme rýchlejšie, pod väčším tlakom a viac zahltení informáciami. O to ťažšie je odolať tlaku a zachovať si slobodu a schopnosť rozlišovať.

Ako usmerniť vnímanie

Život vysoko citlivého človeka sa točí okolo vnímania. Buď sa necháme pohltiť informáciami a prevalcovať, alebo ich dokážeme usmerniť.

Veľmi dôležité je pracovať na zdravom sebavedomí. Zdravé sebavedomie kladie dôraz na poznanie toho, kto som. Kladie dôraz na realizáciu človeka v jeho originalite a kráse. A chráni ho pred splynutím s davom. V neposlednom rade ho učí počúvať seba – svoje pocity, myšlienky a ak treba, tak aj „nepokoj“ v bruchu.

Bežne sa nám to tak nezdá, ale vnímanie a spracovávanie informácií je energeticky náročné. Preto dokážeme svoju pozornosť venovať len po istý čas. A ak sme citlivejší ešte menej. Dobrý dôvod častejšie si dať pauzu, no nie?

Vnímanie vnímame ako pasívnu aktivitu. Je pravda, že to vyzerá tak, ako by bežala sama od seba. Ako aplikácia na pozadí. Ale väčšinou je pasívna preto, lebo šetríme energiu. Je to pre nás pohodlnejšie. V okamihu kedy začneme rozlišovať a určovať čomu venujeme svoju pozornosť, vnímanie bude v našich rukách. Keď sa rozhodneme čomu budeme venovať pozornosť, potom sa stane aktívnym prejavom nás. Môžete byť ponorení do čítania a svet okolo akoby prestal existovať. A ak sa neobjaví zvuk spojený s ohrozením života, naozaj akoby prestal existovať. Na chvíľu prestaňte s čítaním a rad za radom venujte pozornosť rôznym zvukom. Koľkým podnetom sa možno venovať J.

Začína to pripomínať koncept všímavosti, teda mindfulness. Ten je však vhodnejší pre tých menej citlivých. Vysoko citlivý človek už je v základnom nastavení „mindfulness“. A ak by tento prístup aktívne prehlboval, ešte rýchlejšie by sa unavil. Alebo by sa rovno uzavrel pred svetom a odišiel žiť niekam do divočiny bez elektriny… Problém vysoko citlivého človeka nie je v tom, že by nebol citlivý, ale že sa v podnetoch stráca, prípadne prestane byť sám sebou.

Vnímanie vs mozog a nervový systém

Vnímanie človeka je ovplyvnené množstvom vecí. Od záujmov a skúseností, až po dary a hodnoty. Do toho všetkého „prehovára“ aj mozog. Podnety ktoré sa rýchlejšie pohybujú sú preň zaujímavejšie. On sám je v pohybe. A viac pozornosti venuje tým novým (lebo nevie, čo od nich čakať). Vo všetkom sa zrkadlí snaha prežiť. Zmena mohla byť rýchla, bolo dôležité ju čím skôr vyhodnotiť, hlavne ak išlo o niečo neznáme. Dokonca mozog nové podnety aktívne hľadá. Mať veci pod kontrolou je cestou k pokoju. Preto cestou k ešte väčšiemu pokoju, je dopriať si priestor chudobný na podnety, kde mozog nemá na čom pracovať.

Tak ako mozog nám môže sťažovať cestu k pokoju. To isté možno povedať aj o nervovom systéme. Náš nervový systém venuje pozornosť rušivým podnetom. Keď sa taký objaví, pomerne rýchlo burcuje náš mozog, aby sme sa mu venovali. Aj v tom je kus prežitia. Ak nás bolí ruka, potrebujeme zistiť, čo bolesť spôsobuje a ak sa dá, bolesť odstrániť. Avšak pri vysokej citlivosti ale aj precitlivenosti, nás zamestnávajú aj podnety, ktoré nestoja za reč. Je dôležité učiť sa odolať ich tlaku. Pre človeka ktorý rád nakupuje je veľkou výzvou nejsť do obchodu preto, že niečo majú, ale vtedy, ak niečo potrebuje.

Vnímanie je vždy o výbere. Z množstva podnetov si vyberieme konkrétny a časom ho môžeme vymeniť za iný. V podstate nedokážeme venovať pozornosť viac ako 7 podnetom (+/- 2). A aj medzi nimi možno hovoriť o väčšej či menšej sústredenosti. Rýchlo sa to mení. Do hry vstupujú aj nové podnety. A naše rozhodnutie (čomu sa budeme venovať).

Potreba hraníc

Asi nič tak dobre nepomáha chrániť človeka, to kým je, po čom túži a jeho poslanie, ako hranice. Ak sa nad tým zamyslíte, hranice vymedzujú priestor, ktorý je váš. O ktorý sa treba starať a ktorý treba chrániť. Je to oblasť, ktorú chceme mať pod kontrolou.

Aj vo svete okolo nás ku konfliktom a k napätiam dochádza na hraniciach. Hranice treba chrániť a rešpektovať a rešpektovanie vzájomných hraníc je cestou k dobrým vzťahom a k vnútornej rovnováhe. Aj hnev vo všeobecnosti je reakciou na narušenie hraníc. Vedomie vlastných hraníc nás chráni pred tým, aby sme sa vyčerpali a zabudli na seba.

Mnohí vysoko citliví ľudia nepoznajú svoje hranice. Preto často skončia vyhorení a s otázkou – kto vlastne som?

Koľko toho zvládneme? Kde sú naše hranice? Koľko zvládneme pracovať? Koľko času dokážeme venovať konkrétnemu človeku? Koľko času po práci dokážeme venovať domácnosti? Koľko času potrebujeme pre seba? Hranice. Nie je to egoizmus. Chránime seba, aby sme tu „ostali“ pre iných. Ak nebudem chrániť seba, nebudeme vládať a budeme sa musieť utiahnuť a uzavrieť pred inými. Je to aj v ich záujme, aby sme vládali.

Telo pozná svoje hranice a dáva nám najavo, že je unavené. Strácame schopnosť premýšľať. Strácame chuť niečo robiť. Hranice sú dôležité. Buď ich nebudeme rešpektovať a vyhoríme, alebo si vďaka nim zachováme schopnosť sa s niekým stretnúť. Je veľkou výzvou vo vzťahu sa malými krokmi učiť hraniciam toho druhého. Rešpektovať a chrániť jeden druhého.

Mnohí ľudia po rokoch prispôsobovania sa a v snahe o kompenzáciu, zaujmú určité postavenie a pohľad na svet. To postavenie a pohľad nemusia korešpondovať s ich skutočným presvedčením. Oveľa skôr sú frontovou líniou ktorú držia, aby prezentovali že nedajú lacno svoju kožu. Čo na tom záleží, či je to správne, ak doteraz robili to, čo chceli iní? Ak sa nenaučíme s citlivosťou pracovať a chrániť naše vlastné hranice, potom nás prevalcuje, časom poprieme samých seba a prestaneme žiť svoj život. Nakoniec nespoznáme tú tvár v zrkadle.

Citlivosť na viacero spôsobov

Vysokú citlivosť treba vymedziť aj voči iným stavom. O to viac, že často sa zamieňa so senzitivitou. A výkladový slovník pozná senzitivitu ako citlivosť. O precitlivenosti sme už písali.

Zvýšená citlivosť na senzorické podnety sa spája s hyperesteziou. Je častá pri poruche periférnych nervov a spája sa s dotykom. O hyperestezií sa píše aj pri vyššej vnímavosti pri duševných poruchách.

Používa sa aj pojem hypersenzitivita. V lekárskom prostredí je spojená s nežiadúcou reakciou imunitného systému.

Často sa zamieňa vysoká citlivosť s ADHD. ADHD je neuropsychiatrická porucha pozornosti. Je však zaujímavé, že človek môže mať ADHD a aj vysokú citlivosť. Tieto dve „veci“ sa nevylučujú.

K zamieňaniu tiež dochádza s poruchou senzorického spracovania SPD, ktorá môže a nemusí byť spojená s autizmom. Táto porucha je neurologická, dochádza tu k nedostatočnému spracovaniu podnetov.

Senzorická citlivosť na spracovanie (SPS). Okrem tohto pojmu sa používa aj Senzibilita senzorického spracovania (SSZ), či senzibilita zmyslového spracovania. Podľa odborníkov s ňou zápasí cca 30 % populácie. SPS nie je poruchou. Spája sa skôr so zvýšenou citlivosťou centrálneho nervového systému a hlbším kognitívnym spracovaním podnetov. A predovšetkým so zvýšenou emočnou reaktivitou. Podľa Arónovej je „vysoká citlivosť“ podskupinou SPS. A tak sa natíska otázka, v čom je rozdiel medzi nimi? A odpoveď je, že druhou podskupinou je precitlivenosť. Takže SPS tvorí buď vrodená citlivosť, alebo získaná precitlivenosť…

Čo je príčinou citlivosti?

Podľa Wolfganga Klagesa je fenomén vysoko citlivých osôb biologicky zakotvený. Píše, že prah stimulu thalamu (medzimozog, sprostredkovanie reakcií) je u týchto ľudí nižší. Z aferentních nervových vlákien (prenášanie impulzov z receptorov do mozgu) viac signálov prejde do mozgovej kôry. Akoby nestíhal, či nevládal robiť výber.

Výskum hovorí o určitom vzťahu medzi vysokou hladinou kortizolu (hormón hypofýzy tvorený v nadobličkách), čo môže spôsobiť hypervigilanciu (sme viac vystresovaní a vystrašení, než by sme mali byť) a náchylnosťou na traumy. A aj trauma môže podnietiť hypervigilanciu, čo zvýši hladinu kortizolu. V tom je vzájomné pôsobenie a podmieňovanie…

Predný mozog u vysoko citlivých ľudí vykazuje vyššiu aktivitu. Je spojený so spracovaním a prežívaním pocitov a emócií. V mozgovom kmeni sa zas nachádza ventrálna tegmentálna oblasť (VTA), ktorá je spojená s dopamínom a odmeňovaním. Tá tiež vykazuje vyššiu aktivitu pri činnosti u vysoko citlivých ľudí. Dokonca v genetike sa hovorí o konkrétnej sekvencií génu, ktorá by sa mala spájať práve s vysokou citlivosťou. Všetko toto je však ešte stále predmetom overovania a skúmania z rôznych strán. Uspokojme sa preto s tvrdením, že vysoká citlivosť je dar, s ktorým treba vedieť zachádzať.

Vysoko citliví ľudia nie sú jednoliatou masou. Podľa výskumov asi 40 % z nich sú mierne citlivejšia skupina. A zhodne po 30 % majú vysoko a nízko citliví ľudia.

Citlivosť ako poslanie

Vysoko citliví ľudia vnímajú viac a intenzívnejšie, vnímajú viac do hĺbky aj šírky, intenzívnejšie všetko prežívajú a komplexnejšie všetko vnímajú. V tom tkvie ich vnútorné bohatstvo. Sú s tým však spojené aj riziká. Až keď za toto všetko prevezmú zodpovednosť a rozhodnú sa s tým zachádzať ako s nástrojom, až potom možno hovoriť, že vysoká citlivosť je u nich požehnaním.

Znakom vysoko citlivých ľudí je, že často sú naplnení hlbokou túžbou premieňať svet a robiť ho lepším miestom pre život. Potrebujú však pre fungovanie s vysokou citlivosťou svoje špecifické „know how“, ak si majú zachovať rovnováhu. Vo všetkom tom bohatstve tu je výzva – prijať prácu na sebe. Bez toho to nepôjde.

.

Kniha od pána Sellina sa veľmi dobre prelína a dopĺňa s knihou od Åsy Hammarstedt. Sellinov text je odbornejší. Viac sa snaží problém ukotviť odborne. Ponúka viac odkazov a aj viac pátra po príčinách samotného problému. Obidve tieto diela sú veľmi cenné a pomáhajú zorientovať sa v probléme, ktorý je ešte stále do istej miery zahalený rúškom tajomstva. Ak ste vysoko citliví, môžete sa inšpirovať príbehom Åsy a Rolfa a začať písať o citlivosti a pomáhať v jej skúmaní. Do budúcna je to téma, o ktorej sa bude hovoriť čoraz viac.

Spoznanie toho, že v tom nie sme sami, je často spojené s úľavou. S vysokou citlivosťou zápasí nemalá časť populácie. Ako s ňou však naložíme? Môže nám to poslúžiť ako výhovorka – aby ostatní k nám pristupovali na špičkách (my sme tí citliví). Pre niekoho sa citlivosť stane nástrojom, ako ovládať a manipulovať s inými (viem ako na teba). Niektorí podľahnú sebectvu a pýche (som niečo extra). A niektorí sa uzavrú do seba a hľadajú akoby inú platformu života. Avšak buď sa naučíme s citlivosťou pracovať, alebo ovládne náš život. Iná možnosť neexistuje.

Tomáš Hupka

Rolf Sellin založil inštitút HSPI (teda inštitút pre vysoko citlivých ľudí). Téme sa venuje dlhodobo. Napísal o nej niekoľko kníh. Veľký úspech zaznamenala predovšetkým kniha Vysoce citliví lidé mezi námi, ktorú sme si dnes priblížili.

Zdroj fotografie:

www. highlysensitiverefuge. com