Denník N

Vedľajší účinok- anorexia

 

Určite mi dáte za pravdu, že život v dnešnom svete je zoskladaný poďľa rôznych vzorcov a formuliek, ktorých sa častokrát snažíme krvopotne držať, pretože sme boli vychovávaní k tomu, že práve ich dodržiavaním , dosiahneme štastný a plnohodnotný život.

Od mala nás učili, aby sme sa v živote snažili zapadnúť, aby nás spoločnosť prijala a mala rada. Čo v preklade znamená, snažiť sa hrať podľa jej pravidiel. Ak sa tak však z nejakých dôvodov nestane, máme pocit, že sme zlyhali. Že nie sme dosť dobrí,  a že nás nikto nebude mať rád. A stane sa to, že skôr než nami začnú opovrhovať ostatní, začneme  sebou opovrhovať my sami.

Neustála túžba, po tom zapadnúť, nás doženie k tomu, že  začneme robiť všetko preto, aby sme boli aspoň „dostačujúci“.  Všetky tie plastické zákroky, napichané alebo vysaté oblasti ženských tiel nie sú o ničom inom. Je tu však ešte horší spôsob, ako sa dnes mnohé (aj mnohí) snažia zahojiť svoju zranenú dušu.

Riešenie so pseudonymom F50

Anorexia (odmietanie potravy) , bulímia (kompenzácia potravy pomocou zvracania, nadmerného cvičenia a pod.), či záchvatové prejedanie, patria medzi tri najhlavnejšie duševné ochorenia, ktoré radíme do kategórie porúch príjmu potravy (skratka PPP). Inak nazývaných aj syndróm F50. Priebeh a príznaky majú síce odlišné, no príčinu majú vždy rovnakú. Skreslený pohľad na vlastné telo a posadnutosť štíhlosťou. Nechcem vás otravovať číslami, keďže sama štatistiky  veľmi nemusím ,ale chcem, aby ste pochopili vážnosť tohto problému,  tak vám ich pár poskytnem.

Podľa spoločnosti ANAD (National Association of Anorexia nervosa and Associated Disorders)  81 % dievčat vo veku 1O rokov má strach z toho, že sú tučné. Anorexia je 3. najčastejsie chronické  ochorenie dospievajúcich a až 30 miliónov ľudí trpí poruchami príjmu potravy vo všetkých vekových kategóriách. 10-15% z toho sú muži.  Takmer 5O% ľudí s PPP spĺňajú kritériá pre depresiu prvého stupňa. Poruchy príjmu potravy majú najvyššiu úmrtnosť zo všetkých duševných ochorení. Úmrtnosť tvorí až 5-1O%. Smrť  je zapríčinena  vyhladovaním, samovraždami, prasknutím žalúdka atď.

Mnohí ľudia si myslia, že je to problém len obéznych a rozmaznaných Američanov alebo Britov. Avšak podľa Ligy za duševné zdravie sa na Slovensku liečia tisícky žien práve na PPP.  Zdroje uvádzajú až okolo 9 tisíc.

Toto číslo však zahŕňa len počet tých, ktorí podstúpili nejaký druh liečby. Z vlastnej skúsenosti vám viem povedať, že Slovensko je v otázke anorexie, bulímie a celkovo porúch príjmu potravy ešte veľmi konzervatívne. A tak  dievčatá a ženy, ktoré si začnú uvedomovať, že majú problém, veľa krát len trpia a v tichosti ešte hlbšie prepadajú svojej chorobe. Majú strach o tom niekomu povedať. Pretože oslovenie -anorektička- alebo -bulimička- (čo mnohí ani nevedia rozlíšiť) sa stalo akoby nadávkou, urážkou. Niečím , za čo by sme sa mali hanbiť. Pritom si dotyční vôbec neuvedomujú závažnosť  a dopad ich slov. Týmto oslovením, ktoré ľudia používajú (častokrát neprávom) vám akoby na čelo dali nálepku, že ste chybný tovar. A verte mi, že  človeku s touto chorobou takáto  verejná mienka rozhodne neprispieva.

Pozrime sa pravde do očí 

Slabá informovanosť verejnosti, mnohé mýty, konzervatívnosť. To všetko zapríčiňuje, že postihnutí nevedia, ako sa z toho dostať, čo robiť, na koho sa obrátiť. To isté platí o ich najbližších, ktorí pred problémom zatvárajú oči , alebo sa im snažia pomôcť nesprávnym spôsobom. Nedokážu pochopiť bolesť , ktorú prežívajú. A presne kvôli tomu dnes idem s „kožou na trh“ a rozpoviem vám pravdivý príbeh, ktorý mapuje život s touto chorobou. Môj vlastný.

Prešla som si všetkými troma hlavnými poruchami príjmu potravy. Od anorexie cez bulímiu po záchvatové prejedanie. Mám za sebou roky, ktoré sa u mňa točili len okolo postavy, stravy, chudnutia a depresií. Bolo to peklo, ktoré nechcem aby ste stopercentne pochopili. Ak by ste to totiž urobili, museli by ste si ním najprv prejsť, a to neželám nikomu. Naozaj nikomu. Chcem len, aby ste sa do toho trocha vcítili, zamysleli sa. Prosím, nesúďte, neodsudzujte. Len skúste porozmýšľať.

Táto moja spoveď je venovaná aj vám všetkým, ktorí sa trápite podobne,  alebo k tomu smerujete. Je mi veľmi smutno, keď počujem rozhovory  najmä dievčať a žien, ktoré rozprávajú tak negatívne o sebe a svojom tele. Ani neviete, ako si tým ubližujete. A ani neviete, ako veľmi by som chcela vátiť v čase a dať si facku za každú negatívnu myšlienku o sebe samej…

Veľa sa vydaním tohto článku zmení, pretože to doteraz vedelo len pár ľudí .Robím to však pre vás pretože viem, aký je to pocit, keď voláte o pomoc a nikto sa neozýva. Nie som lekár ani psychológ. Ani sa na neho nejdem hrať. Mám 18 rokov a som študentka gymnázia.(aktuálne maturantka). Všetko čo budem písať budú moje pocity, dojmy zážitky a spomienky. Chcem len, aby sa tento problém začalo na Slovensku pozerať trocha z inej strany , ako doteraz. Zbúrať  mýty a ukázať fakty. Nebude to krátke a ani veselé. No bude to pravdivé.

                                                             To, kde to všetko začína…

Prvá vec, ktorú si je nutné uvedomiť je, že anorexia a ani ostatné PPP nie sú chrípka. Nechytíte ju len tak v MHD-čke cestou do práce. A už vôbec sa jej nezbavíte po dvoch týždňoch strávených pod perinou s čajíkom v ruke. Jej priebeh a vývin sa podľa môjho názoru dá krásne prirovnať k raste a životu stromu.

Na to, aby ste mohli zasiať semienko, z ktorého má vyrásť strom, potrebujete mať najprv dobre živenú a prichystanú pôdu. Pri PPP to platí úplne rovnako. Všetko to začína v detstve, kedy ste ešte ako nepopísaný list a všetko nasávate a vstrebávate omnoho intenzívnejšie , ako po ostatné roky života. V tomto období si vytvárate obraz o svete , ale aj o sebe samom, čo je pri PPP nesmierne kľúčové. Taktiež si pripravujeme svoju „pôdu“. To,  ako ju vyživujú , a ako sa o ňu starajú v tomto období najmä naši rodičia a najbližší určuje, čo sa na nej bude dať v budúcnosti pestovať.

Ja som od mala patrila medzi tie bucľatejšie typy. Taká typická blonďavá „Bambuľka“. Nikdy som nebola nejaká obézna, len jednoducho trošku plnšia. No môj „hendikep“ mi okolie dávalo vždy dostatočne pocítiť. Niektorí členovia mojej rodiny  sa ma vždy snažili motivovať k rôznym športovým výkonom, pretože mi pochopiteľne, ako celá moja rodina , chceli len to najlepšie. No táto motivácia nebola vždy podaná vhodným spôsobom. Viem, že mi vždy chceli dobre, a ja ich veľmi milujem. No boli tu aj takí, ktorí rôznymi poznámkami o tom, ako ste tučná, neschopná, že vás ľudia nebudú mať radi ak sa nezmeníte, dali mojej čerstvej „pôde“ presne tie živiny, ktoré človek potrebuje na vypestovanie sebanenávisti, ktorá nikdy neprinesie nič dobré.

                                                           Zradná pôda pod nohami

Neustále porovnávanie s ostatnými štíhlejšími deťmi, vysvetľovaním, aká je štíhlosť dôležitá , či pravidelná ľadová sprcha v podobe poznámok na moju postavu a váhu. Toto všetko  mi pomohlo k vytvoreniu nezmazateľného obrazu o mne samej. Že som niečo menej, že som iná, že nezapadám. Som tučná.  A že šťastie v živote nájdem, až keď sa to zmení. Áno, takéto boli moje hodnoty už siedmych rokoch.  Pamätám si jeden konkrétny večer, kedy sa to vo mne naozaj zlomilo. V ten deň sme boli s mamkou u jednej lekárky na preventívku. Tá mamine naznačila, aby začala niečo s mojou váhou robiť,  pretože mám nábeh na detskú obezitu. Ukazovala na moje mierne vypuklé bruško a nechutne mi stlačila moje líčka. Vtedy sa niečo vo mne pohlo. V tú chvíľu mi stiahlo hrdlo a môj svet bol odvtedy iný. V ten večer, keď som stála v sprche, som si asi prvý krát pripustila tie myšlienky, ktoré ma bombardovali už skôr. Od tej chvíle som si vždy pri vyslovení svojho mena predstavila osobu len s jednou vlastnosťou- TUČNÁ.

-Takže mali pravdu. Som tučná.- pohľad mi padol na moje detské telíčko

-Aké to asi musí byť krásne, byť chudá. Aký je to asi pocit? Ach, aký šťastný život musia mať chudí ľudia, tí určite nemajú žiadne starosti…-

Tento rozhovor, ktorý som sama so sebou viedla si pamätám dodnes. Keď sa na to pozerám po tých rokoch  spätne, desí ma. Takto nemá rozmýšľať 7 ročné dieťa. A myslím, že vtedy sa to stalo. Vtedy som zasadila do tej svojej pôdy, ktorá bola živená všetkou tou neúctou a ponížením  semienko, z ktorej neskôr vyrástla choroba, ktorú sa potom moja vlastná mama bála aj vysloviť.

                                           Pevné korene a kmeň , ako stabilita

To, že zasejete semienko ešte neznamená, že z neho raz vyrastie silný strom. Všetko to závisí od vašej následnej starostlivosti, ktorú mu v budúcnosti budete venovať. Semienko potrebuje dostatočnú vlahu, aby mohlo vytvoriť pevné korene a následne začať klíčiť. O môj strom bolo vždy nadmieru dobre postarané. Ak ho nezalievali ľudia okolo mňa, či už spolužiaci v škole, rodina, známy, tak som tu bola ja, a ja som si vytvorila akýsi samozavlažovací systém. Akonáhle sa raz presvedčíte, že za nič nestojíte,  a vytvoríte si o sebe ten najhorší obraz,  ľudí naokolo už nepotrebujete na to, aby vám to potvrdili.

Rokmi som sa stala jediná, ktorá sa pravidelne o túto svoju „rastlinku“ starala. Začala som totiž športovať. Chcela som sebe a najmä ostatným dokázať, že na to mám, aj keď mi všetci tvrdili, že nie. Postava sa mi zmenila, vyrástla som, začala dospievať.  Už som viac nebola „tá malá blonďavá gulička“. Aj keď som bola ešte dieťa, už v 15 som mala telo ako dospelá žena. Telo som mala podobné presýpacím hodinám. Väčšie prsia, úzky pás , širšie boky a po pás dlhé,  prirodzene blonďavé vlasy.

Mnohé reči okolo ustali. Vystriedali ich žiadostivé pohľady mužov, občas aj závistlivé pohľady žien. No ja som mala pocit, že sa mi všetci smejú do tváre. Každý kompliment som brala ako iróniu alebo len zdvorilostné klišé. Myslela som si, že všetci, ktorí sa mi snažili nahovoriť, že vôbec za niečo stojím, klamú. Či už išlo o kamarátov, rodičov, ex-priateľa, kohokoľvek.  Neverila som ani svojim fotkám, či zrkadlu. Vytvorila som si pevné korene a najmä veľmi hrubý a stabilný kmeň sebanenávisti a  takmer nulovej sebaúcty. A taktiež zarytého presvedčenia o tom , že som obézna, čo mi žiaľ nikto nedokázal vyhovoriť.

                                                                  Rozvetvená koruna alá fitness

Moje prvé zoznámenie sa s riskantným svetom diét bolo v mojich 15 rokoch, kedy som kvôli silnej angíne, spôsobenej premnožením kvasiniek, vysadila zo stravy všetok jednoduchý cukor. Schudla som rýchlo prvých 6kg a prvý krát v živote som zažila ten pocit, aké to je schudnúť. Aké to je, keď vás ľudia chvália za to, ako dobre vyzeráte, keď ste schudli. Bolo to, ako keď si dáte prvú dávku silne návykovej drogy. Svet sa vám zmení a vy budete už navždy chcieť zažívať ten pocit eufórie.

Začalo sa o mňa zrazu zaujímať omnoho viac ľudí. Všetci mi prejavovali akýsi druh uznania. A ja som nadobudla presvedčenie, že vďaka strave a chudnutiu budem konečne dosť dobrá. Mala som pocit, že to je odpoveď na všetko. Moje rýchle výsledky ma neskutočne motivovali k tomu, aby som si o strave zisťovala stále viac a viac. Dokázala som aj hodiny sedieť nad rôznymi internetovými článkami s rôznymi diétami, zloženiami stravy, nutričnými hodnotami a podobne. Mnohé názory boli odlišné,  no všetky sa zhodovali v jednom bode- musíš začať cvičiť.

Tak som si za posledné peniaze kúpila permanentku do posilky. A aj keď som mala asi tak pol ročnú pauzu od športu, začať pre mňa nebolo ťažké keďže som stroje, ktoré tam boli dôverne poznala. Najprv som tam chodievala tri krát do týždňa, neskôr sa z toho stala denno-denná rutina. Každý deň bez cvičenia bol pre mňa neznesiteľný. Zažívala som pocity úzkosti , akoby som za tých 24 hodín necvičenia, mala automaticky pribrať 10kg. Celý môj svet sa točil len okolo stravy a posilňovne. Na nič iné som pomaly ani nevedela myslieť. To všetko bolo poháňané  strachom. Strachom z pribratia a najmä zlyhania.

Toto posadnutie trvalo skoro dva roky, takmer bez prestávky. Za ten čas som vystriedala asi všetky druhy diét. Každá totiž sľubuje, že je tá pravá, veď ju pred súťažami používajú tie najlepšie fitnessky.  Nerobte tú istú chybu. Je veľmi naivné  myslieť si, že im k takejto postave stačí vysadiť sacharidy a cvičiť. Obdivujem každú jednu, ktorá tam stojí, je za tým neskutočne veľa driny, ale prosím, filtrujte informácie , pokiaľ ide o fitness priemysel. Zo  70% ide o biznis.

Nejaký dopad na moju postavu to však malo. Aj keď som od fitnessky mala ďaleko. Rozhodne som spevnela, nabrala svaly, zhodila tuk. No nikdy som nebola spokojná .Na kilogramoch to veľmi vidieť  nebolo, čo ma dosť frustrovalo. Postavu som však mala krásnu , aj keď som sa vždy videla rovnako. Vždy tučná aj keď to pravde bolo poriadne vzdialené. K neustálej nespokojnosti mi výrazne dopomáhali aj skreslené názory ľudí, ktorých som vo fitku stretávala. Pre nich bol ideál ženskej krásy len v 15% tuku,  vyrysovanej postave a opálenom (osolárkovanom) tele. A ja som si to  veľmi dlho myslela tiež.

Takto som vyzerala po dvoch rokoch cvičenia. Na tejto fotke som si pripadala neskutočne tučná
Takto som vyzerala po dvoch rokoch cvičenia. Na tejto fotke som si pripadala neskutočne tučná

                                                                                    Otrávené ovocie

Ovocie je výsledkom starostlivosti sa o rastlinku. Sú to plody našej práce, a v konečnom dôsledku, je to aj dôvod, pre ktorý sme strom  pestovali. Ten môj, ktorý vo mne rástol po celé tie roky, začal prinášať svoje prvé ovocie. Na pohľad bolo krásne, no po rozkrojení ste zistili, že je vnútri zhnité, mŕtve, otrávené a trpké. V tom je anorexia zákerná. Najprv máte pocit, že vaša snaha konečne prináša výsledky, ktoré sú z počiatku na pohľad dokonalé, no neuvedomujete si, toho červíka uprostred jablka, ktorý ho začína požierať zaživa.

Anorexia mala u mňa spočiatku pomalý a nenápadný priebeh, preto je aj ťažké povedať, kedy u mňa začala. Či to bolo vtedy, keď som si všetku prijatú energiu kompenzovala cvičením (čo sa skôr podobalo druhu bulímie, PPP sa však zvyknú cyklicky obmieňať) alebo vtedy, keď som aj pri normálnom telesnom tuku stratila menštruáciu, alebo vtedy, keď som ovládala naspamäť kalórie a nutričné hodnoty všetkých potravín a mala som strach (panický strach) z každého jedla, ktoré obsahovalo viac sacharidov , či kalórií. Prvý krát diagnózu -mentálna anorexia- použila endokrinologička, ktorá sa snažila prísť na príčinu absencie mojej menštruácie. Pamätám sa,  ako som sa jej vtedy vysmiala. Anorektičky máme zafixované ako na kosť vychudnuté modelky. Prosím pamätajte, anorexia je o myšlienkach a  správaní sa k sebe, nie o type postavy či aktuálnej váhe. Tá sa zmení na anorektický obraz až časom, zvyčajne po nejakom zlomovom momente.

Ten môj nastal, keď mi v 17 rokoch museli akútne vybrať krčné mandle. Lekári ma vopred upozornili, že nebudem môcť vykonávať žiadnu fyzickú aktivitu po dobu 2 mesiacov. Zalial ma neskutočný pocit  paniky, beznádeje. Strašne som sa bála toho, ako veľa za ten čas priberiem. Po operácií  kvôli bolestiam toho veľa nepojete , aj keby ste veľmi chceli. Čo som využila vo svoj prospech. Žiadna zmrzlina na chladenie rán sa nekonala. Za celý deň som do seba dostala maximálne jeden malý jogurtík a polievku. A aj napriek tomu, že  som už mohla po 3 týždňoch jesť všetko, tento úsporný režim som si nastavila ešte na veľmi dlhú dobu.

Vzhľadom k tomu, že v tej dobe to boli už cez dva roky, čo som sa zaujímala o stravu, vedela som veľmi dobre ako funguje metabolizmus a jojo-efekt. Desila som sa ho, preto som sa odmietala začať  stravovať ako predtým. Nebolo to také ťažké, na diéty som bola zvyknutá, brala som ich ako výzvy. A tak som si môj denný príjem nastavila na maximálne 300kcal za deň.  Vážila som sa každé ráno a ak náhodou moja váha neklesla, alebo nedajbože stúpla o 100-200 gramov, tak som v ten deň priškrtila kalórie ešte viac. Bolo bežné, že som za deň zjedla len  jednu mrkvu a tri paradajky. Vyhýbala som sa každej udalosti, ktorá zahŕňala konzumáciu jedla, chodievala som sa prechádzať len tak po meste aby som nemusela byť doma, kde by som musela absolvovať spoločnú večeru, špinila som riad,  aby to vyzeralo, že jem, bola mi neustála zima, koža sa mi začínala strašne šúpať…V podstate som chradla, no aj tak som si myslela, že prežívam najlepšie obdobie v živote…

Najdesivejšie na tom celom bolo, že som sa zo začiatku cítila úžasne. Všetci ma chválili,  ako som krásne schudla.Váha mi išla rapídne dole a ja som sa ani nemusela veľmi snažiť. Veď za dva mesiace som schudla dva krát toľko, ako za tie dva roky driny v posilke. Ak mi bolo zle z nedostatku jedla, siahla som po káve. Cítila som sa tak ľahká, šťastná. Mala som pocit, že som konečne našla svoj životný štýl. Myslela som si, že mám konečne pod kontrolou svoje telo, no paradoxne, čím väčšiu kontrolu si myslíte, že máte, tým viac ju strácate. To bolo to moje ovocie, plod toho, čo vo mne celé tie roky pomaly rástlo. Krásne na povrch, ale akonáhle ho raz ochutnáte, jed vám zaplaví myseľ tak, že už nikdy nebude rovnaká.

Ani vy ste ma nespoznali? Nečudujem sa vám. Toto som zo seba urobila. (ešte aj tie vlasy...)
Ani vy ste ma nespoznali? Nečudujem sa vám. Toto som zo seba urobila. (ešte aj tie vlasy…)
Ja asi po 2 mesiacoch na 200kcal denne. Stále som si pripadala tučná
Ja asi po 2 mesiacoch na 200kcal denne. Stále som si pripadala tučná

 

Krutá zima

Ako to v prírode býva, aj napriek bohatej úrode musí prísť zima. Tá moja prišla v podobe krutej zmeny. Blízki na mňa neustále tlačili, aby som konečne začala jesť (nejedenie je veľmi ťažko maskovateľné z dlhodobého hľadiska), čo ma veľmi frustrovalo. Konečne som vyzerala, ako si spoločnosť vyžaduje, no aj tak neboli spokojní. Zrazu som niektorým pripadala veľmi chudá. Moje prsia pomaly mizli, krivky tiež. Niektorí si ma nevedeli vynachváliť, iní ma prosili, nech už neblbnem, veď mi už bolo vidieť rebrá. Bola som zmätená. Tak čo vlastne chcú? Čo je vlastne to správne?!

A tak som akoby z pocitu beznádeje začala pomaly pridávať do svojho jedálnička nejaké normálne jedlá. Avšak ďalšia nepochopená vec o anorexií je, že nejedenie nie je samotný problém. Je to len príznak, vedľajší účinok. Preto to, že začnete jesť bez toho, aby ste vyriešili jadro choroby, chorobu nevyliečite. Jeden príznak zmizne, objaví sa ďalší. Diagnóza možno zmení meno, no jadro ostáva. Preto sa poruchy príjmu potravy cyklicky obmieňajú, čo sa stalo aj v mojom prípade.

Moje telo bolo vyhladované, unavené. Preto sa vôbec nečudujem, že si vždy pýtalo viac a viac. Začala som mať strašné chute na jedlo. Sladké, slané, mastné. Všetko som kombinovala a jedla naozaj obrovské dávky. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela prestať. Nedokázala som to ovládať. Po každom prejedení sa ma zmocnil strašne silný pocit viny, zúfalstva, úzkosti, depresie. Chcela som to zo seba všetko dostať von. Viac krát som sa snažila zvracať, no chvalabohu som si tie prsty nikdy nevedela strčiť tak, aby sa to podarilo. A tak som pár dni nejedla, potom sa prejedla a takto stále dookola. Mala som na seba strašnú zlosť a čím viac som sa na seba hnevala, tým viac som mala chuť sa prejesť. Akoby som si chcela zámerne ubližovať.

Toto obdobie bolo veľmi ťažké. Hanbila som sa vyjsť na ulicu, pretože som si myslela, že na mne každý uvidí, že som sa znova prejedla. Bála som sa preto ísť aj do školy a tak som často krát ráno zmeškala, niekedy ani na prvú hodinu neprišla, z čoho som mala následne dosť problémy, čo mi na moju psychiku tiež veľmi nepomáhalo.(pritom máme úžasnú triedu a nikto mi nič nevyčítal) Nevidela som východisko. Bola som neustále unavená, smutná, bez života. Žila som len pre to, aby som sa prejedla a následne nejedla. Raz som dokonca uvažovala nad tým, že už proste nevládzem, a že najjednoduchšie by to bolo jednoducho ukončiť…

 

Preklad: Chcela by som niekomu povedať, čo sama sebe robím, tak veľmi. Neznášam ten pocit, že som na to všetko sama. Ale potom sa pozriem do zrkladla a zastavím sa. poviem si : Si príliš tučná na to, aby si mala PPP.
Preklad: Chcela by som niekomu povedať, čo sama sebe robím, tak veľmi. Neznášam ten pocit, že som na to všetko sama. Ale potom sa pozriem do zrkladla a zastavím sa. poviem si : Si príliš tučná na to, aby si mala PPP. (Zdroj: fiercefatties.com)

                                  Keď zasadíte jabloň, hrušky nečakajte

Prvý krát som si uvedomila, že mám problém, asi keď som jeden večer plakala pred chladničkou.  Nechcela som už ďalej jesť , ale niečo vo vnútri ma stále nútilo niečo si dať. Akoby niekde hlboko vo mne žil démon. Na váhe som pribrala už asi desať kíl. Všetci to na mne samozrejme videli. Niektorí si nemohli ušetriť blbú poznámku, že ja ,zástankyňa zdravého životného štýlu, takto priberám. Prvý krát po tých rokoch som pripustila, žeby tá moja posadnutosť stravou a výzorom, mohla byť problém.

Začala som teda hľadať o svojom probléme viac. S hrôzou som sa našla vo všetkých príznakoch anorexie a bulímie. V celku dosť ma to vydesilo. Chcela som s tým skoncovať, no nevedela som ako. Chcela som to niekomu povedať, no mala som pocit, žeby ma vysmiali, veď predsa ja nevyzerám ako anorektička alebo bulimička.  V mojom vnútri  sa odohrával obrovský boj. Na jednej strane som veľmi chcela byť konečne zdravá. Nedokázala som si totiž už ani spomenúť  na deň, počas ktorého by som neriešila to, čo zjem. Chcela som byť už konečne slobodná. Bez všetkých tých výčitiek, depresií, úzkosti. Lenže na druhej strane som sa nedokázala zbaviť tej strašnej túžby a potreby schudnúť.  Najmä po tak dramatickom pribratí.

Tak som sa rozhodla, že urobím aspoň všetko preto, aby som sa už viac neprejedala. Nakúpila som si rôzne knihy o bulímií, čítala rôzne články, skúsila rôzne diéty, dokonca aj psychologičku… No vždy som zlyhala. Vždy som sa nakoniec prejedla a sľúbila si, že to nabudúce bude iné. Od pondelka, piatka, prázdnin, narodenín… A namiesto chudnutia som vlastne len ďalej priberala. Točila som sa v blúdnom kruhu a myslela si, že sa z neho už nikdy nedostanem von.

Problém bol totiž v tom, že som stále nechápala pravú podstatu problému. Moje telo nepotrebovalo rôzne diéty, bylinky či rôzne techniky. Tým jedlom sa snažilo len vyplniť tu prázdnotu v mojej duši, ktorú som si vlastnou sebanenávisťou  vyrobila. A kým som toto nepochopila, nebola som schopná sa nikam pohnúť. Akoby ste sa snažili na jabloni vypestovať hrušky. Na to, aby ste ich mali, musíte najprv tú svoju jabloň vyrúbať a začať pestovať odznova. Ale tento krát úplne inak

                                          Vyliečenie hľadajte v sebe

Dôvod, prečo som stále nebola úspešná v snahe seknúť so svojou PPP , bol jednoduchý. Hľadala som odpovede všade naokolo, len nie tam, kde to bolo naozaj podstatné. A to v sebe. Neberte to tak, že človek s týmto ochorením nepotrebuje odbornú pomoc. To by som si nikdy nedovolila tvrdiť. Lenže všetky tie knihy, sedenia, filmy atď. boli len jedny z mnohých kúskov skladačky. Síce  mi rozhodne veľmi pomohli, no ten posledný a najdôležitejší kúsok , som tam doložila až po veľmi dlhej dobe. A to bolo až vtedy, keď začala konečne milovať samú seba. Vec tak základná, no pritom tak veľmi zatracovaná v dnešnej dobe.

Verte mi, že začiatky boli veľmi ťažké. Dokonca asi ťažšie , ako kedykoľvek dovtedy, ale asi v tom bola tá skúška .  Mala som o 15 kíl viac ako predtým. Po tele som mala strie, malé jazvičky, ktorými mi telo ukazovalo, ako veľmi som mu ublížila. Paradoxne boli naozaj na tých častiach, ktoré som nenávidela najviac. Moje stehná, a boky. Telo je len odrazom toho, ako o ňom rozmýšľate, a ako sa k nemu správate. Ak pôjdete neustále proti nemu, nikdy s vami nebude spolupracovať. No ak si ho budete vážiť, hýčkať, prijmete ho také ,aké je, ono sa vám odmení. Musíte si s ním vytvoriť kamarátsky vzťah. Akoby sa asi správala vaša kamarátka, keby ste jej celý čas nadávali a neustále sa ju snažili zmeniť? S našim telom je to presne to isté.

Zároveň je veľmi dôležité začať dôverovať a naslúchať vášmu telu. Každá negatívna emócia, choroba, únava, pribraté kilo. Týmto všetkým sa vám snaží niečo povedať. Nevie to inak. Nedokáže vám poslať sms-ku. Kľúč je v tom spoznať sám seba, pochopiť tieto signály a rešpektovať ich.

Akonáhle som to pochopila, a začala rešpektovať a milovať každú časť svojho tela, až vtedy som sa začala cítiť lepšie. To neustále nutkanie na jedlo začalo pomaly ustávať spolu s „chuťou“ na hladovanie. Menštruácia mi začala chodiť pravidelne ( za posledné 2roky som ju mala 4krát). Váha sa začala normalizovať. Depresie začali miznúť , a ja som sa konečne začala cítiť šťastná. Ak sa totiž začnete mať radi, telo automaticky prestane besnieť po všetkom, čo mu ubližuje ( sladkosti, alkohol, fastfood…)

Vždy keď ma to premôže, viem čo mi robí dobre. Potrebujem sa skľudniť, ísť si zabehať, alebo sa len tak prejsť do prírody.  Počúvať hudbu a byť len chvíľu sama so svojimi myšlienkami. Počas tejto cesty sebapoznávania,  som dokonca na 2 mesiace odišla od všetkých, ďaleko do cudzieho mesta. Je to dôležité , vedieť byť v prvom rade sama zo sebou . Veľmi  mi to pomohlo.

Toto však nie je univerzálny návod. Každý si musí nájsť ten vlastný. V tom je to tajomstvo. Zistite, čo robí dobre vám a robte to. A nepočúvajte ostatných. Až keď sa oslobodíte od tej myšlienky stále každému vyhovieť , až potom skutočne môžete počúvať seba. A bez toho sa nikam nepohnete.

a takto je to teraz...:)
a takto je to teraz…:)
11846733_10205099214466269_3801070764392444399_n

 

Pár múdrych rád na záver

Po tak zdĺhavom a vyčerpávajúcom príbehu určite čakáte veľký americký happy-ending, v ktorom sa už ani nepozastavím nad jedlom, všetko je ako má byť a všetci sú spokojní, šťastní a ja som vyliečená. Viete, to ťažké na tom všetkom je to, že človek s touto diagnózou si podľa môjho názoru nikdy nemôže povedať, že je úplne vyliečený. Je to ako keď je človek alkoholik. Jeho vyliečenie spočíva v abstinencií.  Nemyslím, že toho malého démonika,  vo vašom vnútri, je možné úplne zabiť. Je ho však možné prestať počúvať. Ignorovať ho. Áno, každý deň so sebou vediem menší boj. Ale už to nie je také ťažké,  ako kedysi. Dokážem sa normálne najesť, nemám depresie a užívam si života. Cvičím a snažím sa zdravo stravovať ale nie preto, že sa neznášam, ale práve preto, že si vážim sama seba a chcem byť zdravá. A to je obrovský rozdiel. A najmä, robím všetko s mierou, tak ako to cítim. Počúvam svoje telo.

Dokázala som to, lebo som sa sama so sebou skamarátila. A tento priateľ, vás nikdy neopustí, ak si sním budete udržiavať dobré vzťahy. Ľudia, s podobným problémom sa ma pýtajú ako som to urobila, nech im poradím a dám nejaký návod. Žiaľ, svoju cestu si musí človek nájsť sám. Neexistuje na to vzorec.

Dnes už sa na seba aj svet pozerám úplne inak. Na svojich fotkách, ktoré majú na facebooku paradoxne najviac „lajkov“ už nevidím krásu. Ale utrpenie a bolesť. Hlavne tam nevidím samú seba. Ale niekoho, kto tak zúfalo túži po uznaní pretože ho nedokáže nájsť v sebe. Niekoho, kto bol taký hlúpy, že trýznil a neustále menil sám seba len preto, aby sa páčil ostatným. Hladovala som, cvičila som do maximálneho vyčerpania, dokonca som si svoje prirodzene blond vlasy(ktoré sú vzácnosťou!!)prefarbila na hnedo. A to len preto, lebo som mala pocit, že tak ma budú mať ľudia viac radi. Paradox na tom celom je, že pokiaľ sa nedokážete mať radi ani vy sami, akoby vás mohol mať skutočne rád niekto iný?

Chcela by som ale zároveň apelovať na rodičov, ktorí majú malé deti. Začnite ich viesť k tomu, aby sa mali radi, nech sa deje čokoľvek. Pretože anorexiu človek nedostane z toho, že bude chodiť do posilky, alebo že bude vidieť vyziabnuté fotky modeliek všade naokolo. To sú len živiny  pre ten náš strom, ktoré neznamenajú absolútne nič,  pokiaľ ste nezasiali semienko a nemáte pevné korene. Anorexia je totiž len vedľajší účinok nedostatku sebaúcty. Myslite na to.

PPP mi zobrali veľmi veľa. Mala som kvôli tomu zdravotné problémy, problémy v škole, medzi  priateľmi či rodine. No naučila som sa vďaka tomu neskutočne veľa. A to odpúšťať, byť  vďačná, milovať, vážiť si skutočné hodnoty. A popravde, už neverím v náhody. A ak by som si týmto článkom mala urobiť 100 nepriateľov, ale jednému človeku by to malo pomôcť, tak to stálo zato. Aj všetka tá bolesť, beznádej a strach. Preto prosím, ak viete o niekom, komu by to mohlo pomôcť, tak mu to jednoducho pošlite. Alebo to len zdieľajte. Ak máte nejaké otázky, kľudne ma kontaktujte, rada vám odpoviem a pomôžem ako len budem môcť.

Viem, že to bol troška dlhší článok, no verím, že vám aspoň trocha objasnil niečo, pred čím by sme už mali prestať zatvárať oči a tváriť sa, že to neexistuje. Ja už čas vrátiť nemôžem, no vy tomu môžete predísť a ušetriť sa mnohým bolestiam. Myslím, že je konečne čas začať robiť veci inak. Držím vám na vašej ceste palce. :)

 

 

Ak máte nejaké otázky, chcete sa zdvôveriť, niečo sa opýtať, poradiť atď, kľudne ma kontaktujte na mojbom FB : Petronela Fecsuová    alebo e-mailom: fecsuovapetronela@gmail.com.

Pre každodennú inšpiráciu som vytvorila fb stránku: https://www.facebook.com/stophateyourself/

 

 

 

Zdroje štatistík:

http://www.anad.org/get-information/about-eating-disorders/eating-disorders-statistics/)

https://www.dusevnezdravie.sk/kricim-telom/  a http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/155626-anorexiou-trpia-na-slovensku-tisice-ludi/)

Teraz najčítanejšie