Komédia supermarketového nacionalizmu
Ak chce Európan lokálne potraviny, znamená to aj, že chce francúzske víno, grécke olivy, španielske pomaranče, poľské jablká a slovenské… tofu. Ekonomickým motorom v pozadí našej existencie je jednotný európsky, bezhraničný trh a tak ak chcem jesť lokálne, aby som podporoval našu ekonomiku, mám myslieť európsky, nie (iba) slovensky.
Lidl to svojimi národnými týždňami stelesňuje: prináša vlastne nové, európske potravinové vlastenectvo. A nie je to marketingový bulšit, presne to zrkadlí povahu jeho biznisu. Je to veľká logistická operácia s presunom potravín v rámci krajín EÚ. Vytvára pre to aj v praktickom živote chýbajúcu podobu euróskeho vlastenectva – nie je to o modrej vlajke s hviezdičkami, ale o priateľských, veselých neďalekých krajinách-krajoch s typickými potravinami zabalených do typických farieb a typov písma, kde sme boli, alebo možno pôjdeme, niekoho tam poznáme.
Potom ale príde národný regulátor, napríklad na Slovensku, a chce nás vrátiť o 30, možno až o 100 rokov naspäť a Lidl musí predstrieať, že je niečo úplne iné: trhovník, ktorý má pozvážané potraviny z najbližšieho okolia.
Keďže vlastnoťou dobrého manažéra je prispôsobiť sa a keď už nezvyšovať, aspoň neohroziť zisk, aj Lidl sa prispôsobí. Ale za trest, že máme nadmieru populistických politkov, sa musíme všetci pozerať na takúto nevskusnú travesti šou na bilboardoch, kde má európsky supermarket vyzerať ako miestna tržnica. Lidl je Slovenskô.
Aby to bolo jasné naozaj každému, kto vie čítať, sú v slove “Slovensko” vyznačené písmená “SK” a na konci slova je slovensky špecifické písmeno “ô”, všetko v akomsi typickom slovenskom fonte, ktorý používajú podobné krajiny Európy na riešenie podobných problémov. Aby to bolo jasné aj analfabetom, v pozadí lietajú abstraktné tvary, vzdialene pripomínajúce dekonštruované čičmianske symboly v oblobe nad idylickou krajinou. Fabriky na autá sú mimo záberu.
Presvedčiť verejnosť má napríklad “Slovanský chlieb”, ktorý by určite chcel byť radšej slovenský, ale to jedno iné písmeno si nikto poriadne nevšimne, je to menšia hanba, ako keby sa chlieb volal “slovenský” a na sociálnych sieťach by sa prevalilo, že je vyrobený v Česku (ale zase vo fabrike Slováka Andreja Babiša, ktorému podobné regulácie pomáhajú zlepšiť odbyt).
Snáď je tento supermarketový nacionalizmus odíde s výmenou generácií, keď tú, pre ktorú je prechod na jednotný európsky trh šok, vystrieda tá, pre ktorú je jednotná Európa domov.