Denník N

Starnúci rodičia – podceňovaná súčasť nášho života v zahraničí

Našťastie som vždy mala s rodičmi blízky vzťah. Ako jedináčik som sa cítila komfortne, keď sme boli jeden druhému nablízku. Samozrejme, aj náš vzťah sa časom menil. Hlavne po tom, ako som si založila vlastnú rodinu a ešte výraznejšie po tom, ako ochorela moja mama a my sme sa presťahovali do Fínska. Vtedy som si začala uvedomovať, že naši rodičia starnú a že my im nie sme nablízku. Nemôžeme im fyzicky pomôcť a ani tráviť s nimi čas. A my sme ešte tí šťastnejší, pretože môžeme cestovať. Mnoho iných migrantov túto možnosť nemá a svoje rodiny osobne už možno nikdy neuvidia.

Vždy keď prichádzame na Slovensko, naši blízki vidia deti po niekoľkých mesiacoch. Toto leto to bude dokonca po roku. Prirodzene reagujú asi takto: „Ty si ale vyrástol! Aký si už veľký chlapec! A ty, aká si už vysoká slečna! To nie je možné, že tak rýchlo rastiete!” A v mojom srdci zostáva nevyslovená veta: „Oh… a Vy starnete a vyzeráte oveľa krehkejšie ako naposledy.” A potom, či sa tomu bránite alebo nie, začnete počítať… Koľkokrát sa ešte s Vami uvidíme? Koľko nám zostáva rokov? 20, 25? Ak prídeme na Slovensko dvakrát ročne, tak to máme 50 spoločných stretnutí… A 50 je úplne konkrétne, predstaviteľné a vôbec nie vysoké číslo.

Všetci sa držíme predstavy, že naši rodičia budú ešte dlhé roky v dobrej kondícii a že to zvládnu bez našej pomoci. V každom telefonáte, pri každej návšteve však cítim tu neuveriteľnú túžbu po obyčajnej ľudskej blízkosti. A je mi ľúto, že ju nemôžeme poskytnúť tak často, ako by sme chceli. Pretože, či si to uvedomujeme, alebo nie, čas plynie.

A jedného dňa Vám niekto zavolá: „Je mi to veľmi ľúto, ale Vaša mamička práve zomrela. Prijmite moju úprimnú sústrasť.” A Vy tam budete potichu stáť, plní smútku. Áno, samozrejme, racionálne ste vedeli, že tento okamih raz príde, ale verte mi, nikto nie je nikdy pripravený na takúto správu. V tej minúte ste stratili Vašich teoretických 50 stretnutí a radosť zo spoločne stráveného času. Tá lepšia možnosť je, že stihnete lietadlo a prídete sa rozlúčiť na pohreb. Tá horšia možnosť je, že to nebude z rôznych dôvodov možné.

Život v zahraničí nie je vôbec iba o výhodách, ako to mnohí mylne interpretujú. Naopak, stojí nás to často veľa. Kto to nezažil si to možno nevie predstaviť.

Ale aktuálne to vidím tak, že naším odchodom, ktorým sme chceli deťom zabezpečiť perspektívnejšiu budúcnosť, sme na druhej strane ochudobnili prítomnosť našich rodičov.

Viem, nemala by som nad tým príliš premýšľať a ani to nie je tak, že sa tým neustále zaoberám. Možno je to v tejto chvíli iba dôsledok prichádzajúceho Dňa Matiek. Prosím navštívte svoje mamy, ak môžte. Alebo im aspoň zavolajte. Ja to už urobiť nemôžem. Môžem iba spomínať.

 

Teraz najčítanejšie

Ľubica Vyšná

Som rozpoltená medzi dve krajiny. Jedna už nie je úplne mojím domov a tá druhá sa ním ešte úplne nestala. Aj o tom budú moje príspevky. O živote vo Fínsku, aj o živote na Slovensku. A aj o kadečom inom. Príjemné čítanie! V angličtine som začala viac blogovať na vlastnej stránke: www.mysalmiakkilife.fi