Denník N

Stockholm Syndrome: The Game alebo moja osobná cesta sériou Dark Souls

Jedna z mnohých lekcií Dark Souls série - než otvoríte hocijakú truhlicu, uistite sa (najlepšie útokom), či nie je živá :D Zdroj obr.: Gaming Bolt
Jedna z mnohých lekcií Dark Souls série – než otvoríte hocijakú truhlicu, uistite sa (najlepšie útokom), či nie je živá :D Zdroj obr.: Gaming Bolt

Hry dokážu okrem čistej zábavy a pohladenia po duši poskytnúť aj istú formu utrpenia, frustrácie pre tých, ktorí daný typ zážitku vyhľadávajú. Nie každá ale zároveň dokáže tak uchvátiť srdcia hráčov a vytvoriť okolo seba oddanú komunitu ako séria Dark Souls.

V pomyselnom videohernom slovníku by ste ju isto našli pod heslom “ťažké”. Kto tieto hry prejde, akoby si prešiel skúškou ohňom a na jej konci vyjde zmenený.

Nepatrím síce medzi žiadnych profíkov alebo hardcore maniakov, ktorí si hard a impossible obtiažnosti dávajú na raňajky, ale imaginárna medaila “prešiel Dark Souls” vie byť mocné lákadlo.

Je to naozaj tak skvelé, ako to chvália mnohí? Dokážu ma vytočiť, až budem hádzať ovládač naprieč izbou? Alebo len toľkým ľudom naraz kolektívne preskočilo, že momenty krajného masochizmu vydávajú za nirvánu? Pozerajúc streamy youtuberov ako Agraelus alebo Pewdiepie, človek naberie dojem, akoby ich napichovali na kôl a zároveň si to istým divným spôsobom užívali.

Občas je najlepšie veci okúsiť na vlastnej koži. Tu je moja osobná cesta skrz-naskrz sériou Dark Souls.

 

Kedysi dávno

V hlbinách hernej histórie si zalovím v spomienkach na titul, ktorý mi svojho času prirástol k srdcu a zdieľa s témou tohto článku mnoho podobností. Severance: Blade Of Darkness. Prešiel som ho za každú postavu aspoň dvakrát. Vágny príbeh a návykový boj so zbraňami, lákavé prostredia, nutnosť časovať svoje útoky a podobne.

Povinné aj nepovinné pasáže, pričom čím viac ste “ňúrali” po okolí, tým viac štavnatých goodies ste našli a nielen si tak uľahčili progres, ale mohli dokonca odomknúť skutočný koniec hry (čiže “tajný” finálny level). Dokonca ste tu mali aj podivné mechaniky, napríklad pri streľbe lukom ste nemali mieridlo, museli ste teda skúšať a následne odhadovať, kam vaše šípy poletia. Išlo o užitočný skill, keďže niektoré hádanky boli založené práve na presnom mierení a schopnosti trafiť sa na ciele za krátky čas.

Okrem bojových zručností sa vychytralí hráči mohli aj tu naučiť zneužívať rôzne medzery v AI a dizajne. Znie vám to povedome?

Zdroj: ArtStation / Enis RedZepi

 

Prvé nesmelé kroky

V zľavách na Steame som schmatol prvý a druhý diel v kompletných edíciách (prvý ako Prepare To Die edition, nie Remastered), nainštaloval a spustil jedničku.

Pokúsný run (či skôr run-y) nešiel zle, ale hneď od začiatku som pri ovládaní tápal. Hra mi ukazovala tutorial tipy v podobe tlačítok z gamepadu (xbox-ového, ktorý som vtedy ešte nemal), a tak som musel pracne lúštiť, ktorá klávesa sa viaže k akej akcii. Motal som sa a kapal, netušiac, kam do … mám ísť.

Keď som nedávno pozeral video od IGN, kde chytali extatické stavy nad genialitou Dark Souls a ako jeden z príkladov uvádzali, ako v jednom z prvých filmečkov hra akože ukazuje, kam má človek ísť, mal som chuť trhať vlasy, ale nie moje. Nepripravený gamer určite počas cutscény, zvyčajne momentu na relax a vychutnávanie si scenérie a podobne, bude pripravený na fakt, že má lúštiť kryptické náznaky vo videu. Ľahko sa daný fakt konštatuje už po prejdení :D

Nevadí, nejako sa mi podarilo aktivovať prvý zvon a netušiac, kam ďalej, som sa motal všetkými možnými smermi, dokonca som po x pokusoch “sundal” aj vĺčika menom Sif pomocou ostreľovania kušou, čo mi zabralo asi tak dve hodiny, minimálne. Skončil som niekde v temnotách Tomb Of Giants, s polámaným zweihanderom a s nulovou predstavou, čo k…. teraz. Und samozrejme, že som si pre***** aspoň polovicu firekeeper souls (používajú sa na vylepšenie efektivity estus flask), ktoré sa v celej hre dajú nájsť, wonderful.

 

Boot camp zero: Darksiders III

Niekde medzitým povstala z mŕtvych moja milovaná séria Darksiders. Ako je už v nej tradíciou, zas priniesla trošku inú hrateľnosť, tentoraz inšpirovanú práve Souls.

Zvýšená obtiažnosť, nutnosť presne načasovať útoky, kombá alebo úskočné manévre a zopár ďalších podobností.

Akurát tu sa naozaj dostavuje pocit ohromenia nad každým novým prostredím a príbeh asi prvý raz v Darksiders prináša poriadny character development.

Souls-lite, ku ktorému sa vraciam často a rád :)

Najlepší moment celej hry. Zdroj: vlastný playthrough

 

Boot camp, pt.1: Remnant – From The Ashes

Dark Souls so zbraňami, vraveli. Mali pravdu. Inšpirácia sériou je zjavná, najmä pri bossoch (jeden z nich je ako dvojitá porcia Moonlight Butterfly z DS1, akurát tentoraz to nie je tak zlé).

Naučíte sa tu dôležitosti upgradov, trošku pocvičíte dodge (jo, úskoky, ale dodge znie viac cool :) ) a zlepšíte skills v crowd control.

Záverečný boss je skôr puzzle ako skutočný boj, ale aj to sa vám v DS zíde.

Zdroj: YouTube /
Lolgubstep

 

Boot camp, pt. 2: Mortal Shell

Grafika tohto titulu ma uchvátila už v beta verzii. Nielen tá. Akoby som hral DS, ale zároveň aj nie. Disponuje niekoľkými unikátnymi mechanikami, napr. harden, ktorá z vás na niekoľko okamihov spraví nezraniteľnú sochu z kameňa, pričom premeniť sa môžete úplne hocikedy, čo otvára zaujímavé možnosti v boji, alebo familiarity, čiže čím viac používate danú consumable, tým viac sa o nej dozviete a zvyšujete aj jej efektivitu (takto sa z jedovatej huby môže časom stať pochutina, ktorá vás ochráni pred jedmi).

Plnú hru som si užil ako už dlho inú nie. Momentálne ju mám prejdenú druhý raz a pomýšľam na ďalší run v New Game+.

Mohol by som sa viac rozpísať, ale vám nateraz musí stačíť, že je to pecka a držím všetkých desať prstov vývojárom, aby v dvojke naplno rozvinuli potenciál, ktorý tu naznačili.

Dodal by som azda len, že sa tu môžete pekne naučiť dodge či timing rôznych typov a rýchlostí útokov (veľmi užitočný skil v samotnej DS sérii).

Zdroj: PC Invasion

 

Boot camp, pt. 3: Lords Of The Fallen

LotF dostanete, keď DS vypojíte zopár hadičiek so steroidmi, pridáte možnosť si “souly” napumpovať už na checkpointoch a ak sa nemýlim, je možné hru aj pauznúť.

Niektorí fans DS síce hubujú, že to nemá poriadny príbeh, ale ruku na srdce, DS takisto nie (rozlišujme samotný príbeh a lore, čiže mytológiu / príbehové pozadie a svet).

Bossov by tiež šlo vylepšiť, ale nemyslím, že sú vyslovene zlí. Mne ako heavy buildu férová konfrontácia väčšinou vyhovovala :)

Zoznámite sa s mechanikami ako vplyv hmotnosti výbavy na vašu pohyblivosť (ak budete heavy build ako ja, na nejaké dodge môžete rovno zabudnúť a buď si pomôžete štítom alebo tzv. fat rollom v kombinácii s obojručnými zbraňami) alebo viacfázové boss fighty (čiastočne prítomné aj v iných spomínaných hrách), dokonca aj variáciu na Ornsteina/Smougha :D

 

Ide sa do boja – Dark Souls: Prepare To Get F***ed Edition

Čo ma to posadlo, že som sa predsa odhodlal pustiť sa do pekla, tentoraz naozaj? XCOM, ach, prekilaty XCOM a XCOM 2. Obe síce žánrovo nemajú nič spoločné s DS, ale už v základných variantách ide o k**** ťažké a nemilosrdné tituly.

Okrem nich som prešiel ešte zopár ďalších lightovejších záležitostí a bol som pri chuti, tak prečo nie?

Vyzbrojený troškou skúseností, xbox-ovým gamepadom a internetom/DS wikipédiou, zuby zatnúť, polky zatiahnuť a jede se.

Hneď z fleku poviem, že prostredia sa väčšinou tvorcom vydarili, vyzerajú fakt pekne aj v starej verzii. Radosť z objavovania som akosi nepociťoval, skôr strach z toho, čo na mňa vyskočí za ďalším rohom a pripraví ma o souly a vydobytý progres (nájdem znovu cestu na konkrétne miesto?). Takže namiesto nadšeného behania (učenie je tak skvelé, ou yeah) alebo jemne opatrného postupu som s vytiahnutým štítom a naloženými gaťami pomaly išiel a nakúkal za každý roh.

Nemožnosť pauzovať považujem za jednu z najväčších kravín v rámci celej série. Aby si ľudia nememorovali vzorce správania a ťahy nepriateľa? Nedajte sa vysmiať, na YouTube a iných miestach nájdem toľko stopáže, že ich budem poznať lepšie ako fanatický tréner taktiku súperovho tímu. Povedzme opakujete nejakú pasáž po asi 20-ty raz, v tom vám niekto zavolá, nastane niečo mimo hry, čo treba riešiť, alebo hernajs, začne vás neznesiteľne svrbieť za uchom. Nastáva ťažká voľba – uprednostniť dianie mimo hry alebo v nej? Kvôli drobnej prkotine môžete zhebnúť ani neviete ako. Chápem, že kvôli online zložke by implementovanie pauzy nebolo ľahké, ale čo keď práve nekooperujete s nikým a nikto vám nejde skaziť deň invadom, len ste sami a potrebujete si odskočiť?

Áno, je tu možnosť proste zastať a nechať hru bežať na mieste, kde vám nič nehrozí, ale pauza… PAUZA!

Najlepším aspektom celej hry bol pre mňa jednoznačne pocit váhy, sily za každou zbraňou. Menším klátidlom sa viete zaháňať bleskurýchlo. Ak vytiahnete obrovský meč alebo kladivo, ktoré pripomína dopravnú značku vytrhnutú zo zeme aj s betónom, rozdávate rany podstatne pomalšie, ale každá udrie ako hrom a nepriatelia lietajú alebo padajú naokolo. Jednotlivé triedy zabijáckych inštrumentov sa medzi sebou líšia aj movesetom. Naučíte sa ovládať svoj zvolený nástroj smrti a bude sa vám hneď lepšie dýchať.

Za veľké negatívum, aj keď opodstatnené z hľadiska loru, považujem nemožnosť voľne cestovať medzi bonfires (ekvivalent checkpointov). Dokonca ani po získaní superdôležitého predmetu (aj vtedy ide warpovať len medzi niektorými). Chápem snahu tvorcov udržať hráčov v ich do detailu vypiplanom svete, ale trepať sa cez niektoré pasáže predstavuje druh utrpenia, ktorý ani v kontexte DS nie je príjemný.

Naopak, veľmi mi ulahodilo, že DS vám nebráni viacmenej v ničom, pokiaľ ide o tvorbu postavy, jej vývoj a celkovo štýl postupu a hrania. Nemyslím len nelineárny postup prostrediami a bossmi, ale aj tempo a ďalšie aspekty. Ak sa cítite na niektoré pasáže v rýchlom slede za sebou, smelo do toho. Nie ste majstrom v uhýbaní a vyznávate opatrnejší postup a myslíte si, že ešte potrebujete “vyrásť”, kým sa postavíte danému bossovi? Opäť, nikto vám nebráni.

Ja osobne som napr. proti Ornsteinovi/Smoughovi dostal zopárkrát na búdku, tak som si skočil grindiť inde, aby som si mohol na seba hodiť silnejšiu a odolnejšiu výbavu a do boja mohol ísť s viac estusmi (tunajší healing potion, ktorého využitie si treba takticky naplánovať, aby ste pri tom nezgegli), prípadne pred Nitom som hodil ďalší grind, aby som si to s ním mohol “rozdať” na férovku ako undead s undeadom.

Takisto pri DLC je istý odporúčaný level alebo moment v kampani, kedy je “ideálne pre zážitok” si ho zahrať, ale môžete to smelo ignorovať a skočiť doň pred koncom hlavného obsahu, kedy ste poriadne nabušení :)

Och áno, DLC v DS. Heh. Zvyčajne si DLC zakúpite a rovno doň dostante kľúč, prípadne sa doň prenesiete cez jasne označený portál alebo menu. Nie tu, ó, veruže nie. Tu prístup musíte vylúštiť (osobne by som ho nevyhútal ani za dva životy, preto som použil wikipédiu).

Tento aspekt napravili takpovediac až v treťom dieli (dvojka prístup skomplikovala ešte viac).

Ani neviem ako sa DS sa vyšvihla v mojom Steam rebríčku odohraných hodín na prvé miesto. Tie zbrane, achjo, to som fakt nezažil od čias Blade of Darkness :)))

 

Zradná kráska – Dark Souls III: Masochistic Editon

Už-už som sa išiel pustiť do druhého dielu, keď tu zrazu masívna zľava na tretí. Vedel som, že graficky je vymazlený slušne, reku len na chvíľku si pustím. Vytvorím si postavu, skúsim prvé oblasti a celkový feeling. Skončilo to predrtením celého dňa :D

Nakoniec som sa rozhodol pri trojke zotrvať a dotiahnuť ju do konca. Predsalen ide o najpriamejšieho nástupcu jedničky, návrat do formy a stávku na istotu (plus snaha utíšiť hnev verných fans po dvojke), a zrejme najkrajšie celkovo vyleštený diel celej série.

Vyzbrojený skúsenosťami z DS1 som sa predieral hrou a aj skrz nadávky som si razil cestu ďalej (ide o najviac “smooth experience” v rámci DS, ale aj tak vie po každom pohladení nakopať).

Už s úvodnou výbavou vyzeráte ako bojaschopný biják a časom sa to len zlepšuje.

Viaceré aspekty sa dočkali streamlined prístupu – mechaniky sú prezentované jasnejšie a užívateľsky prijateľnejšie. Stále si 3ka necháva isté tajomstvá pre seba (jeden z naj-aaaargh aspektov DS vo všeobecnosti je, že vám vysvetlí akurát ovládanie a pár drobností a potom go f*** yourself a prídi na všetko sám, vrátane docela základných prvkov), avšak v znesiteľnejšej miere.

Práve tu som si najviac užil výhod “jolly cooperation”. Viacero bossov, priznám sa, by som sám nedal (pozdravujem neznámeho dobrodinca s nickom Cadenza, ak si dobre pamätám) a dávať niektorých pomocou tímovej spolupráce bola fajnová treat :)

Viackrát som z vďačnosti alebo v rámci tréningu pomohol svojou troškou aj ja :)

Aj v tomto aspekte ukazuje hra svoju silu – môžete si s bossom dať “férovku” alebo využijete výhod tímového útoku a zažijete zas iný druh nezabudnuteľných momentov :)

Priaznivcom ťažkotonážných obrnencov pribudli nielen nové hračky, ale aj spôsoby vyblbnutia. Silný útok si môžete napriahnuť a ak ho správne načasujete, čiže vám nepriateľ vletí rovno do rany, zalieta si aj bez krídel.

Na grind ako pracovnú metódu som si stavil aj tu. Ultimátna motivácia v podobe možnosti zaháňať sa monštrozitou menom Ledo’s Great Hammer fungovala na výbornú a odmenou mi bol jeden z najlepších výrobcov mäsových placiek :D

Oproti miestami nevybrúsenej jedničke síce trojka neoplývala takým wow faktorom, momentom prekvapenia a inovatívnosťou, ide však stále o dielo, ktoré zo všetkých DS najľahšie prejde do krvi.

 

Čierna ovca rodiny – Dark Souls II: Scholar Of The First Crépe Edition

Dva diely za mnou, už len jeden, yesss! Pri každom spustení som musel zapínať windowsácky priestorový zvuk Windows Sonic, bez neho mi nehrali dialógy v intre či niektorých filmečkoch a iné, ale reku okej, otravné ale znesiteľné.

Po dopotácaní sa do úvodného hubu mi tunajšia zrzka bľabotá niečo kryptické a tajomné. Whatever, čo robí toto, kam ide tamto? Zo začiatku som dostával na kejhák viac ako predtým, ale časom som sa dostal do rytmu a kde sa dalo som si vypomáhal privolávaním iných hráčov alebo NPC.

Prenesme sa ponad zjavné chyby dvojky a skúsme sa pozrieť na niekoľko pozitívnejších skutočností – práve sem natrieskali tvorcovia najviac obsahu, občas skvelého, inokedy pomerne dosť naprd a obsahuje aj najviac inovácií alebo pokusov o ne.

Iste, nie všetky majú na hrateľnosť najlepší vplyv, prípadne mohli byť zapracované lepšie alebo citlivejšie, ale snahu im uznať musím.

Povedzme prídavný puzzle aspekt niektorých boss fightov. Do arény môžete nabehnúť rovno, ale za výrazne sťažených podmienok. Ak investujete čas do poriadneho preskúmania oblasti, možno objavíte skrytú páku alebo iný mechanizmus, ktorý bojisko zbaví miestami až nefér výhody voči vašej postave (napr. v jednom prípade takto vypustíte jedovaté jazierko a z pôvodne ťažkého stretu učiníte relatívne ľahšiu záležitosť).

Zamrzelo ma však, že pri mnohých mechanikách akoby sa tvorcovia snažili čo najviac ich skryť a zahaliť tajomstvom. Chybný krok alebo sekvencia zlých rozhodnutí vás hocikde v sérii môže poslať k tvorbe novej postavy, ale špeciálne v dvojke bude isto veľká časť z vás občas až prilepená k wikipédii povedzme na smartfóne.

Najmä, ak chcete nájsť vstupy do DLC. Rozhodne prinášajú výživný obsah, minúť ich by bola veľká škoda a ak nechcete stráviť mladosť lúštením vágnych náznakov, verný internet pomôže.

Miestami ma štval veľký dôraz na coop (špeciálne v DLCs), kde niektoré pasáže predstavovali takmer až nefér challenge, pričom bez “eskorty” ste sa museli plahočiť extra horúcim peklom. Ak vám navyše chýbala ľudská podoba (nemali ste human effigy, tamojší ekvivalent humanity či emberu), nasledovalo kutanie x-krát preskúmaných oblastí, prípadne snaha pomôcť iným v snahe získať prístup k pomoci.

Nebola by to ale DS séria, ak by vám zakaždým neposkytla aj protiváhu – dvojka vyniká špeciálnou mechanikou – ak zabijete nepriateľov dostatočne veľakrát pri opakovaných priechodoch lokáciou, môžete si ju “vyčistiť” nadobro. Opäť, len ak disponujete dostatočnou trpezlivosťou a tvrdohlavosťou ísť si za cieľom. Kto sa vynájde, tomu dobre :)

Takmer som zabudol na jeden z mojich obľúbenych momentov z tohto dielu. Nejakým zázrakom mi padla najväčšia a najťažšia zbraň Souls série “Smelter Hammer” aka “pomsta KFC” :D

V RPGčkách zbožňujem čo možno najväčšie zbrane s drtivou silou. Smelter Hammer je síce extrémne pomalé stehýnko, ale keď dopadne, ranu možno merať na seizmografe :D

Celkovo sa mi páčila teda aj dvojka, ktorej pozitíva som si dokázal užiť aj napriek otravným negatívam.

 

Svetlo

Mám rád kvalitne vyobrazený a prevedený boj so stredovekou / fantasy výbavou, najmä ak je spracovaná spôsobom ako v Souls sérii. Vyberiete si herný štýl, k nemu adekvátne brnenie, prstene a zbrane. V drvivej väčšine prípadov si užijete, ako unikátny môže váš run byť, ak ste ochotní stráviť s hrami čas a podstúpiť aj skúšku nervov. V máloktorej inej hre či sérii je používanie obrov ako zweihander a podobných tak uspokojivé.

Ďalším dôvodom, prečo ma všetky diely dokázali udržať od začiatku do konca, je progres, akým som si prechádzal.

V úvodnej fáze zväčša dostávate výprask ako špinavá handra. Postupne sa vymakáte, podarí sa vám nájsť lepšiu výbavu, levelujete a čím ďalej, tým viac, sa situácie preklápajú vo váš prospech. Až sa dostanete do bodu, kedy váš deštruktívny potenciál začne prevyšovať súperov. Nikdy však nesmiete poľaviť z ostražitosti a opatrnosti. Souls je neslávne známa tým, že si VŽDY nájde spôsob, ako vás vyplieskať na holý, nech este akokoľvek silní.

Kde vás nezakole nepriateľ, tam niekedy nastúpi gravitácia. Nepriateľ číslo jeden a skutočný hlavný boss série :D

Musím zložiť poklonu aj celkovému artu a dizajnu či už levelov alebo predmetov. Na DS sa pekne pozerá a hudba takisto nie je na zahodenie :)

Špeciálne by som ešte spomenul boss fight s vĺčikom Sifom. Snáď len Japonci dokážu vystavať konfrontáciu, kde je vám až ľúto soka doraziť. Niežeby mi to osobne robilo problém – zabil ma dostatočne veľakrát, aby som ho zamordoval bez milosti :D

Na Dark Souls je určite veľa obdivuhodných aspektov, nie je však dokonalá ani svätý grál gamingu…

 

Temnota

Toľko ospevovaný extatický pocit z objavovania vo mne až na výnimky nenaskočil. Áno, keď som mal príležitosť nadýchnuť sa, prostredie sa dalo obdivovať. S pribúdajúcimi opakovaniami lokácie pribúdala nielen frustrácia, ale aj otrávenosť okolím. Obvzlášť ak ste neobjavili niektorý z rafinovane skrytých bonfires a čakala vás x-tá cesta za bossom.

Radosť z učenia? Príležitosť? Ha, dobrý pokus o vtip, prípadne motivačný odsek. Čím viac som kapal, tým viac som zatínal zuby, aby som to mal konečne za sebou.

“Jolly cooperation” som si užil, keď sa dalo, páčila sa mi možnosť si vzájomne pomôcť pri prekonávaní prekážok.

Na druhej strane som nenávidel momenty, keď mi do už aj tak vypätej situácie naskočil nezvaný hosť (invader) v ten najhorší moment (i keď, úprimne, máloktorý je supervhodný, keď ste vystresovaní). Po počiatočnom oťukaní sa som buď skúsil bojovať, rezignoval som, alebo som skúsil využiť rôzne mindgames.

Nehanbím sa za ne. V Dark Souls je viacmenej hocičo legitímne, pokiaľ to vedie k požadovanému výsledku (okrem reálneho hackingu, cheatingu alebo exploitov na programovej úrovni). Niekedy som skúsil zvoliť kontrolovaný ústup čo najbližšie k bonfiru, v prípade smrti tak bolo ľahšie znovu sa dostať k dušiam. Ak som bol extra otrávený / nervózny a nemal som náladu si zatancovať s invaderom a bol poruke útes či iné vyvýšené miesto s dostatočným dropom, volil som skok v ústrety smrti – súper nič nezískal a ja som akurát musel získať duše späť.

V Dark Souls III sa mi podaril vtipný kúsok, doteraz ľutujem, že som to nenahrával. Nachádzal som sa v DLC Ringed City, na obrovskom schodisku vedúcom do močariska, pri sebe docela slušná zásoba duší, pripravených pomôcť mi k ďalšiemu levelu. Vtom puf, invader. Zjavne išlo o pomerne rýchleho, agilného a naviac magicky nadaného jedinca. Môj obrnený tank s palacinkometom by preňho predstavoval ľahké (a pomalé) sústo. Trošku tanca, backstab a následné posmešné gesto.

Popošiel som si teda k vzdialenejšiemu vstupu na lávku nad schodiskom. Zastal som a bez pohnutia sledoval, čo urobí. Skúšal nabehnúť priamo ku mne, dostal přes držku kladivom. Začal z diaľky metať kúzla, ja zas šípy. Následne mu prišlo ako dobrý nápad vytiahnuť greatbow (obrovský luk) a šiť to do mňa ťažkým kalibrom. Vytiahol som teda jeden z obrovitých štítov a zakaždým, keď vypálil, som ho len ležérne nastavil a pokračoval v státí v pozore. Nakoniec ho to znechutilo natoľko, že si zbalil švestky a odfajčil sa do vlastného sveta. Exactly what I wanted :D

Nuž a nie som si istý, či cheesing zaradiť medzi svetlé alebo temné stránky. Z jedného uhla nejde o žiaduci jav, keďže zneužívate slabiny hry, ktoré tam nemali byť (Hugo Martin, game director hry DOOM Eternal, v jednom zo streamov vyslovene povedal, že ak vás hra tak či onak núti využívať exploity, niekde je v nej chyba), na strane druhej zas podobné taktiky dokážu vyčariť škodoradostný úsmev (tu máš hra, ty si skúšala o… mňa, teraz ja o… teba, muahaha) či rozosmiať. Ach, Blade Of Darkness, ďakujem za prefíkanosť, akej si ma naučila.

Komunita okolo Dark Souls oplýva neskutočným potenciálom v rámci rôznych druhov humoru :D

 

Prežil som to 

Prešiel som všetky tri. Demon Souls a Bloodborne nie, lebo nedisponujem PS5-kou, takže na tie si budem musieť počkať až do momentu, kedy sa SONY zmiluje a vypustí PC porty :)

Naisto môžem potvrdiť, že príprava aj samotné hranie série zo mňa spravili skúsenejšieho a lepšieho gamera. Som si takisto vedomý jej obrovského vplyvu na herný priemysel a s radosťou uznám jej zásluhy a klady.

Nie je perfektná, až tak ďaleko do herného stockholmského syndrómu som nespadol.

Dlho som rozmýšľal nad čo najlepšou analógiou, až som napokon zastal pri tejto – dosť sa podobá štúdiu na (slovenskej) vysokej škole.

Postupujúcim časom a pribúdajucou spomienkovou nostalgiou si budete čím viac vybavovať hlavne to dobré a zlé stratí na sile, ale aj tak sa na jeho konci cítite ako vypľutý kus … a ste radi, že už je po tom a nemusíte to absolvovať znovu. Ide o cennú skúsenosť, ktorá vás obohatí ako človeka, ale raz stačilo. Bolo to jednoducho príliš únavné.

Môžem si na hruď pripnúť imaginárnu medailu “Prešiel Dark Souls”, akýsi rituál ohňom. Dokázal som to, čo zas až tak veľké percento hráčov na svete nedalo. Neroztrieskal som žiaden ovládač, aj keď boli momenty, kedy som od toho nemal ďaleko (mimo iné, nemal som chuť si z účtu odfajčiť ďalších 60 eur za originál ovládač).

Konečne som schopný naplno pochopiť rôzne formy humoru späté so sériou, najmä memečká.

Ktovie, možno najcennejším aspektom tohto všetkého je samotná komunita. Drží spolu (do istej miery) a veľakrát si pomáha tam, kde autori vyliali akurát hektolitre čistého sadizmu voči hráčom. Stojí aj za kvalitne vystavanou hernou wikipédiou (tie väčšie sú dve – FextraLife a Fandom), bez ktorej by mnohí hráči neuvideli a nezažili kopec skvelých momentov. A to by bola škoda.

Napriek záporom, snahe hry so mnou vy… na každom kroku a podobne som za túto skúsenosť vďačný – čo som sa naučil, už so mnou zostane.

Zdroj: ScreenRant

Odporučil by som Dark Souls každému? Určite nie. Musíte mať už čo to za sebou, skúsenosti, istú dávku psychickej odolnosti, cieľavedomosti, azda aj tvrdohlavosti, aby ste sa prekúsali cez temnotu a dostali sa k šťavnatým kúskom.

Následne je na vás, či utrpenie stálo zato alebo nie :)

Zdroj: Know Your Meme

Dúfam, že som vás neunudil k smrti. Určite som kopec vecí a bodov pozabúdal, ale to sa stáva, keď vás prejde vlak s nákladom vyše 330 hodín (ťažko povedať, nakoľko sú údaje zo Steamu presné). Preto vás rád uvidím v diskusii pod článkom :)

Ďakujem za pozornosť a laterz \m/

Zdroj: Meme Generator

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))