Duchovná konvivencia. (Ku knihe Kresťanstvo: Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet.) (III.)

V kapitole o Tomášovi Akvinskom, a jeho syntéze viery a rozumu, Jan Puhl spomína moslimského učenca Averroa. Averroes (1126-1198) sa narodil v Córdobe a život strávil na území dnešného Španielska a západnej časti severnej Afriky. Bol to tento Andalúzan, ktorý sa podieľal na prenikaní spisov Aristotela do západnej Európy, ktorých znalosť tu bola obmedzená. Problematickými sa stali najmä jeho komentáre k týmto dielam, v ktorých napríklad popieral osobnú nesmrteľnosť.

Práve Tomáš Akvinský bol jedným z kresťanských mysliteľov, ktorí sa mali vysporiadať s príchodom nových nebezpečných myšlienok z islamského prostredia a ktorí pochopili, že „s islamským myslením je potrebné bojovať filozofiou a slovom, a nie zbraňami.“ Možnože tu ešte myšlienka o vzájomnom obohatení kultúr nebola vedomá, no zárodky takejto skutočnosti sa tu nepochybne objavili.

Známky systematického vedeckého poznania sa v Európe začali objavovať až v 13. storočí a naplno sa rozvinuli začiatkom novoveku. Situácia v moslimskom svete bola iná. Hoci sa názory na význam islamskej vedy pri rozvoji moderného vedeckého poznania líšia, počas islamského zlatého veku (8. až 13./14. storočie) bola veda v tomto kultúrnom prostredí kvalitatívne i kvantitatívne na vyššej úrovni, ako tomu bolo v západnej Európe. Filozofia a veda tak získali pomerne autonómny priestor, na rozdiel od Európy, kde sa filozofia rozvíjala až v prílišnej závislosti na náboženstve a teológii. Práve Tomáš Akvinský vypracoval systém, v ktorom zjednotil úsilie rozumu a viery, filozofie a náboženstva.

Práve vzťahu viery a rozumu sa venuje krátke dielo Rozhodná rozprava o vzťahu náboženstva a filozofie od Averroa. Táto rozprava je, v dnešnom ponímaní, zaujímavá aj v kontexte náboženskej tolerancie medzi náboženstvami, ale i v rámci nich. V súvislosti s vyššie uvedeným mal Averroes veľkú dôveru k schopnostiam rozumu. Preto bol veľmi otvorený voči poznaniu predošlých storočí, aj keď nepochádzalo z moslimského prostredia. Práve táto otvorenosť mu umožnila, aby vo vzťahu k poznávaniu a náboženstvu rozdelil ľudí na tri typy: prví sa dôsledne riadia jasnými argumentmi a vo svete sa orientujú pomocou dokazovania. Dnes by sme povedali, že sú to vedci a prísni racionalisti, ktorí sa k náboženstvu stavajú buď odmietavo, indiferentne alebo sa sústredia na jeho praktickú stránku.

Druhý typ ľudí sú takzvaní dialektici, ktorí majú iba pravdepodobnostné poznanie, ale operujú ním a rozširujú ho tak, ako keby bolo nesporne, vedecky isté. Takéto neisté poznanie vzniká napríklad nesprávnym zovšeobecnením subjektívnej skúsenosti (napríklad aj tej náboženskej), alebo nesprávnym poznaním (vedecký amaterizmus, nekritické prijímanie informácii a skúseností).

Tretí druh ľudí tvorí hlavnú masu a sú to obyčajní ľudia, ktorí sú zasa indiferentní voči vedeckému poznávaniu, prípadne sa k nemu stavajú pragmaticky a ak sú veriaci, tak v náboženskej oblasti im postačuje živá viera, ktorá je jednoduchá, ale pevná.

Musíme si uvedomiť, že Averroes sám považoval islam za najvyšší zákon a preto sa jeho úvahy týkajú vzťahu poznávania a náboženstva. Jeho myslenie je v tomto ale veľmi aktuálne. Ako upozorňujú interpretátori, jeho rozlišovanie obyvateľstva nemá sociologickú povahu, ale psychologickú a preto ju vieme aplikovať aj na dnešné spolužitie. Averroes píše, že ľudia sa líšia na základe prirodzenosti a povahy, ktorá ich vedie k rôznemu prístupu voči svetu.

Ak ostaneme v náboženskom kontexte, tak i dnes existujú ľudia, ktorí sa snažia o racionálny prístup k svetu, poznávajú svet a ich zvedavosť im nedovoľuje uspokojiť sa s aktuálnym stavov vecí a poznania. Zároveň im však náboženská otázka nemusí byť ľahostajná. Na strane druhej tu máme ľudí, konzervatívnejšie zmýšľajúcich, ktorí netúžia po poznaní, a uspokoja sa s bohatým osobným náboženským životom, ktorý sa ľuďom z prvej skupiny môže zdať naivný. Podľa Averroa to nie je problém. Skutočnosť je iba jedna, ale existujú k nej rôzne prístupy. Pokiaľ sa ľudia tolerujú, je možné pre nich žiť popri sebe. Opäť si treba pripomenúť, že rozdelenie ľudí je psychologické a reflektuje prirodzenú povahu a nadanie jednotlivcov.

Averroes však spomínal ešte jednu skupinu ľudí, takzvaných dialektikov. Mal na mysli teológov a mystikov, ktorí svoje neisté poznanie (neisté z dôvodu, že išlo o náboženské zjavenie alebo obmedzenú skúsenosť) rozširovali ako pravé učenie i medzi obyčajný ľud, ktorý nedokázal rozlišovať medzi rôznymi teologickými školami a tak vznikali náboženské sekty a rozbroje. „Kvôli výkladom Písma a domnienke, že je povinnosťou tlmočiť ho všetkým, vznikli v islame rôzne sekty, ktoré sa navzájom začali osočovať z kacírstva či heretického novotárstva. Týmto medzi ľuďmi spôsobili vzájomné nepriateľstvo, nenávisť a vojny, Písmo rozsekali na kúsky a úplne rozdelili ľud.“ Toto hodnotenie je veľmi poučné v súvislosti s dnešným obrazom islamu v západnom svete. I o našom náboženskom prostredí nám tento pohľad môže mnoho povedať.

Takýto náhľad na teológiu však samozrejme nemožno zovšeobecňovať. V kresťanskej tradícii existovali a existujú mnohí teológovia, ktorí prispeli nielen k rozvoju chápania náboženstva, ale i poznania, tolerancie a humanity. Podnetným sa to však môže stať dnešným teológom, či cirkevným predstaviteľom v tom zmysle, že k veriacim je potrebné pristupovať individuálne a s pochopením. Niektorí sú prirodzene kritickejší, niektorí zasa emocionálni. Niekto sa uspokojí s mravnou časťou náboženstva a je necitlivý voči formálnym obradom a iný je zasa otvorenejší mystickejšiemu prežívaniu. Uvažovanie o kresťanstve je potrebné ohnúť do skúseností dnešných dní. Ale pozor, nejde o ohýbanie v zmysle hodnôt, ale v zmysle účinnosti. V 21. storočí musí kresťanstvo pôsobiť na ľudí inak ako v 20., 19. či 5. storočí.

Čo si teda vziať z tejto krátkej exkurzie? Hodnotné myšlienky možno nájsť aj v dielach autorov z iného kultúrneho prostredia. Pozoruhodné je to v súvislosti s moslimským svetom a hystériou vôkol neho. Reakcia na neprijateľný názor nemusí byť iba zamietavá, ale zároveň aj produktívna. Rozdiely medzi ľuďmi nie sú len kultúrne, ale hlavne psychologické, a preto je i v rámci vlastného spoločenstva potrebné k sebe pristupovať tolerantne a s pochopením toho, že ľudia si volia individuálne cesty životom. Pri dialógu je potrebné niekedy sa pokúsiť rozmýšľať tak, ako náš spolubesedník. Ak niekto robí niečo inak, neznamená to nutne, že to robí zle.

* * *

Toto krátke dielo Averroa je dostupné v českom preklade pod názvom Rozhodné pojednání a vztahu náboženství a filosofie. Preklad vyhotovil český arabista a islamológ Ondřej Beránek. Súčasťou knihy sú i sprievodné texty približujúce život a dielo andalúzskeho mysliteľa. Kniha už bohužiaľ nie je bežne v predaji, ale je dostupná v niektorých slovenských knižniciach.