Denník N

Život po korone

Korona doslova vytrhla z nášho života ľudí, ktorí boli jeho súčasťou. Často odišli bez toho, aby sme sa s nimi mohli rozlúčiť. Ako sa s tým vyrovnať?

Dnešný článok bude iný. Väčšinou priblížim konkrétnu knihu, či napíšem text na podklade viacerých prameňov. Dnes to bude skôr zamyslenie a pár rád. Preto ho zverejňujem mimo poradia…

Posledné mesiace ochudobnili náš svet o množstvo vzácnych ľudí. Len o tom často nevieme. Žili sme v izolácií, prípadne sme nemali možnosť byť s tým konfrontovaní.

Priblížil sa okamih uvoľňovania opatrení a teda aj konfrontácie s tým, kto všetko tu už nie je…

Kedysi smrť bola niečím bežným. Niekoľko generácií žilo spolu v jednom dome. Dospelosti sa dožila zhruba polovica detí. Ľudia viac žili v spoločenstvách a prežívali aj smrť niekoho z okolia. Keď niekto zomrel, nechali ho vystaveného v dome. Ľudia prichádzali, aby sa rozlúčili. A boli konfrontovaní s odchodom.

Určitý odstup od smrti priniesol už fakt, že po smrti a do pohrebu sa človek „stratí“. Ak Vám počas kovidu niekto zomrel, chýba ten živý kontakt s tým odchodom. Ale ľudia prišli aj o možnosť byť mu nablízku – odišiel do nemocnice a dvere sa zavreli. A mnohí čo mali odvahu a išli na pohreb, videli len zavretú rakvu. Počuli o smrti a nevideli. Nebola to len klebeta?

Je ťažké to cele prijať a zmieriť sa s tým. Keď chýba ten kontakt. Aj mňa čaká cesta do domu, kde už nie sú všetci. Je odcestovaná? Nabudúce tu bude? Odbehla len k susede? Je na wc? Chýba kontakt s tým, že je ešte tu a už predsa nie. Je tu a odchádza.

Bez kontaktu so smrťou osoby, je potrebný veľmi dlhý čas k uvedomeniu si skutočnosti, že odišla a už sa nevráti. Neodcestovala. Nie je na návšteve. Už nepríde.

Heinz Peter Röhr vo svojej knihe Ztráta kontroly píše, že smútok je dôležitý nástroj v snahe vysporiadať sa so skutočnosťou. Najprv sa snažíme poprieť, čo sa stalo. Ale to nikam nevedie. Potom sa objaví bolesť a hnev. Aj tie k smútku patria. Čím viac sme milovali, tím viac to bolí a strata je väčšia. Potom prichádza dlhé obdobie pomalého zmierenia so skutočnosťou a jej spracovania. A tím už smerujeme k poslednému kroku – k integrácií. Život po strate, ale s ohľadom na to, čo bolo. Možno odišiel, ale zanechal stopu…

Sprevádzať niekoho pri zomieraní, byť pri ňom, odprevádzať ho, či prežiť jeho odchod. To všetko možno prirovnať k expozícií a expozičnej terapií. Je to proces, počas ktorého prechádzame stratou, prežijeme bolesť a smútok, aby ostal zármutok a nádej že raz…

Korona nás o to obrala. Niekto odišiel a ešte o tom nevieme. Možno sme o tom vedeli, ale nemohli to prežiť. Čo s tým? Keď to bude bezpečné, môžeme sa stretnúť pri fotke milovanej osoby a spoločne spomínať nad tým, aká bola, čo sme s ňou prežili. Môže to byť celá séria fotiek, videí a príbehov zo života. Môžeme sa stretnúť nad jej hrobom, alebo na mieste ktoré mala rada. Niečo podobné však možno urobiť aj osamote. Zapáliť sviecu, venovať čas spomienkam. A možno sa to zmení a pocítime vďaku za toho človeka a ponesieme si ho v srdci. Možno naša skúsenosť s ním nie je dobrá, ale necháme ho odísť…

Nie je to to isté, ako prežiť to. Ale je to rituál, ktorý môže pomôcť. Aj prvé stretnutie s niekým – kto o niekoho prišiel, sa môže niesť v tomto duchu.

Nebojte sa a nehanbite sa vyhľadať pomoc, prípadne porozprávať sa s niekým o tom, čím ste prešli…

Čaká nás ešte dlhá cesta do normálu. Pripomíname skôr ruiny veľkolepej stavby. Je zjavné, aká vznešená a krásna bola. Ale potrvá ešte nejaký čas, kým sa ju podarí obnoviť. Rovnaká však nebude.

Keď príde k strate, žiadne slová a rady nedokážu tak utešiť, ako pozornosť a objatie. Je to predovšetkým emócia, ktorú treba prežiť a ktorá až časom bude chcieť byť pochopená a usmernená.

Po vojne sa ľudia zamerali na to, aby už k ďalšej neprišlo. My ešte nemáme vyhrané. Ochorenie tu stále je. Ešte sa môžeme nakaziť. A príde aj tretia vlna. Popri tomto ohrození však situácia zatriasla našim svetom. Koniec môže prísť skôr, než sme dúfali. Sme spokojní so svojím životom? Stál za to? Má zmysel? Pre nás ktorí sme prežili, môže byť kovid príležitosťou zamyslieť sa a začať žiť naplno…

Tomáš Hupka

Pripájam pár odkazov:

Keď odíde ten druhý: https://dennikn.sk/blog/1365883/zivot-po-strate-manzela/

Ako sa vyrovnať so smrťou: https://dennikn.sk/blog/1200757/ako-sa-vyrovnat-so-smrtou-blizkeho-cloveka/

Depresia: https://dennikn.sk/blog/1619610/zivot-v-temnote-alebo-ked-na-nas-padne-deka-depresie/

Zdroj fotografie:

www. healthtechdigital. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom