Denník N

Príhody z Plamienka: O poslednom lete

Lekárka Marta hovorí o tom, čo jej práca v Plamienku dala. Aj o príbehu Richarda, ktorý sa dotkol jej srdca. Prečo? Viac v článku

Pred polrokom, hneď po skončení medicíny, som nastúpila do Plamienka.  Po 6 rokoch školy a praxe v nemocniciach som mala pocit, že nastúpiť na niektoré nemocničné oddelenie nie je moja cesta. Chcela som skúsiť niečo iné. Zaujal ma podcast o práci lekára v Plamienku, prečítala som si články v blogu na jeho stránke a zdalo sa mi, že je to zmysluplná robota. Povedala som si,  že ju vyskúšam.

Nebola som typ študentky, ktorá by odmalička chcela ísť na medicínu. Vždy som mala rada prírodovedné predmety, zdali sa mi však príliš teoretické. Dúfala som, že na medicíne nájdem niečo, čo ma bude napĺňať. Napriek tomu, že to nebolo moje vysnívané štúdium, bola to jediná škola, na ktorú som si v maturitnom ročníku podala prihlášku a bola som odhodlaná skúsiť to znova, ak sa tam nedostanem.

Prvé dni v Plamienku som začínala „zľahka.“ Deti, o ktoré sme sa starali, boli stabilizované a zdalo sa mi, že nič dramatické sa neudeje. Práca sa mi dokonca zdala skôr psychologická než medicínska – na výjazdoch podporiť rodičov, stráviť čas so súrodencami detí a s chorými deťmi.

Potom sa  však lekárske úkony začali hromadiť a začala som naplno vnímať, aká je detská paliatívna starostlivosť odborne i psychicky náročná. Dvakrát som bola v rodine tesne po úmrtí dieťaťa. Priznávam, že druhýkrát som to niesla ťažšie. Richard mal 18 rokov a bol vo veku môjho brata. Mal Ewingov sarkóm v hrudníku, liečil sa možno polroka. Od začiatku zle reagoval na liečbu, takže sa napokon dostal do Plamienka. V našej starostlivosti bol tri týždne.

Za krátky čas, ktorý sme spolu strávili, som stihla zistiť, že to bol skvelý chalan. Bol veľmi úprimný a priamy. Napriek chorobe sa často usmieval a rád si uťahoval z mamy, ktorá mu to vracala rovnakou mierou. Mali spolu krásny vzťah.  Veľa sme sa rozprávali s ním, s jeho mamou aj s priateľkou Viki, ktorá bola u nich väčšinu času. Chodili spolu tri roky.

Bola som od Richarda staršia len o šesť rokov a tiež som s priateľom od šestnástich rokov, takže som si nemohla pomôcť – v nich dvoch som sa videla. Viki sa o Richarda láskyplne starala. Smial sa, že stačí, aby zakašľal a ona hneď vyskočí, navzájom sa doberali. Pravdupovediac, nevedela som si predstaviť, že by som bola na jej mieste. Čo by som robila, ak by som ja v jej veku takto strácala milovaného človeka…

Viki a Richard ma veľmi inšpirovali. Napriek zlej diagnóze sa nevzdali spoločných zážitkov a plánov. Boli spolužiaci, chodili spolu na odbornú leteckú školu a oboch ich nadchýnalo lietanie. Počas choroby chcela Viki Richardovi ešte ukázať všetky miesta súvisiace s lietaním, ktoré on túžil vidieť. Chodili spolu na rôzne letiská, dívali sa na lietadlá. Bola to ich spoločná vášeň. Povedali si, čo chcú ešte stihnúť. Myslím, že v tom mali úplne jasno. Krátko pred Richardovým odchodom mali naplánovanú ešte návštevu popradského letiska. Už ju nestihli.

Stihli sa však rozlúčiť. Potom Richard odišiel na svoj posledný let… A myslím, že aj v budúcnosti, keď sa budem počas jasných dní dívať na oblohu, spomeniem si na chlapca,  ktorý žil naplno, kým to bolo možné a potom odletel tam, kde to miloval.

Dnes viem, že hoci to bola pre mňa náročná skúsenosť, neľutujem ju. Naopak, ešte viac som si uvedomila, akú dôležitú činnosť Plamienok robí a aký veľký zmysel má moja práca lekára v tejto organizácii. Vďaka našej starostlivosti mohol Richard do poslednej chvíle byť doma s tými, ktorých ľúbil. Mohol vtipkovať s mamou, smiať  sa so svojou Viki a vidieť takmer všetky miesta, kam túžil ísť. Vďaka tomu si do poslednej chvíle plnil sny a plány. Vďaka tomu, že sme tu boli pre neho, nestratil krídla.

Teraz najčítanejšie

PLAMIENOK n.o.

Sme nezisková organizácia, ktorá je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej/hospicovej starostlivosti a smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny. Od roku 2002 bezplatne poskytujeme nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť. Deti navštevujeme doma v okruhu 2 hodín jazdy od Bratislavy. Od roku 2011 V Centre pomoci smútiacim deťom a rodinám v Bratislave na Zadunajskej ulici 6 bezplatne poskytujeme psychologickú, terapeutickú a poradenskú pomoc smútiacim deťom a ich blízkym ako aj dospelým po strate dieťaťa. Do centra môžu prísť smútiace deti a rodiny z celého Slovenska. Od roku 2003 vzdelávame študentov, odborníkov a laickú verejnosť, aby sa kvalita detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku zlepšovala. Týmto blogom chceme prispieť k tomu, aby sa povedomie o paliatívnej starostlivosti na Slovensku zvyšovalo.