O pôsobení sovietskej diverzno-špionážnej skupiny na východnom Slovensku

Pred postupujúcou Sovietskou armádou boli do tyla frontu zhadzované diverzno-špionážne skupiny, ktoré mali oslabovať bojaschopnosť nacistického wermachtu. Okrem tohto hlavného cieľa však mali aj ďalšie, ktoré už sledovali ďalekosiahle politicko-mocenské záujmy Moskvy siahajúce do ovplyvnenia postvojnového obdobia. Takéto skupiny operovali aj na území Slovenska. Vďaka tomu, že kľúčová časť týchto operácií sa viedla z územia oslobodenej Ukrajiny a vďaka tomu, že po revolúcii na Majdane v roku 2014 Kyjev sprístupnil tieto dovtedy prísne tajné archívy sovietskych tajných služieb NKVD – KGB, môžeme sa dnes zoznámiť aj s detailmi pôsobenia týchto skupín na našom území, ktoré nám boli až doteraz takmer úplne neznáme.

Jednou z nich bola skupina pod kódovým označením Tur. Bola sformovaná velením NKVD práve oslobodenej Drogobyčskej oblasti na západe Ukrajiny na jeseň 1944. Mala pôvodne deväť členov, prevažne pôvodom z Ukrajiny. V jej zostave však pôsobili aj pôvodní občania Československa alebo Maďarska, keďže mala byť vysadená v oblasti Užhorodu na Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská oblasť). Táto diverzno-špionážna skupina mala niekoľko úloh. Hlavnou bola diverzná činnosť na hlavnej železničnej trati a jej strategických uzloch Užhorod-Čop a Čop-Košice. Hneď druhou bolo získavanie miestnych agentov a vytvorenie výzvednej siete. Taktiež mala podporovať uchytenie a činnosť agentov samotnej NKVD, monitorovanie politicko-ekonomickej situácie a mala umiestniť agentov na vedúce posty „ukrajinskej nacionalistickej“ ilegálnej siete.

Skupina bola vysadená severne od Užhorodu, už na dnešnom území Slovenska, v dňoch 25. a 26.októbra 1944. V dôsledku rýchleho postupu Sovietskej armády sa však nestihla premiestniť na pôvodne určené Zakarpatie a svoju činnosť až do decembra 1944, keď ju dostihol front, rozvinula na území východného Slovenska. Územie sa zmenilo, avšak ciele a úlohy ostali v podstate rovnaké s tým rozdielom, že namiesto ukrajinských nacionalistov ju zaujímali rodiace sa nové československé a miestne slovenské orgány.

Podľa záverečného hlásenia diverzno-špionážna skupina Tur za svoje zhruba dvojmesačné bojové nasadenie stihla v tyle protivníka na území východného Slovenska vyhodiť do vzduchu štyri nemecké vlakové súpravy, pričom boli zničené dve lokomotívy, 13 vagónov s vojenskou technikou a muníciou. Podarilo sa jej zničiť aj dva cestné mosty, tri automobily a dva kanóny nemeckej armády. Zabila alebo zranila šiestich nemeckých dôstojníkov a 42 vojakov. Za svoje pôsobenie sa skupina rozrástla až na 29 ľudí, keďže sa k nej postupne pridali bývalí vojaci Sovietskej armády, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckých zajateckých táborov, ale tiež dvojica pôvodne Nemcami zajatých Talianov – partizánov v Albánsku, ako aj zopár miestnych občanov. Poväčšinou to boli vojaci pôvodom opäť z Ukrajiny, ale bolo tam aj veľa Rusov, pričom jeden pochádzal až z Ďalekého východu od Amuru. Vieme to, pretože archív sovietskej tajnej služby uvádza podrobne nielen mená a rôzne osobné údaje o pôvodných príslušníkoch skupiny Tur, ale aj tých, čo sa k nej na území východného Slovenska pridali a taktiež dosť detailné údaje o ôsmych agentoch, ktorých sa jej podarilo podľa hlásenia veliteľa skupiny Jakova Aleksejeviča Kozlova zverbovať medzi obyvateľmi východného Slovenska.

Skupina Tur bola po svojom návrate za frontovú líniu na Ukrajinu preformovaná na novú diverzno-špionážnu skupinu pod kódovým označením Fakel a prakticky v rovnakom zložení bola v januári 1945 vysadená opäť na československom území, až pri Prahe. V závere archívneho zápisu z 30.júna 1945 sa bez ďalších podrobností konštatuje, že skupina Fakel sa 11.mája 1945 spojila pri Dobříši pri Prahe so Sovietskou armádou a vrátila sa naspäť do Kyjeva.

Pikantériou je, že v spise skupiny je založený aj zápis o vyšetrovaní riadiaceho orgánu, ktorý ju podozrieval, že v čase svojho pôsobenia na území východného Slovenska boli jej správy odosielané pod kontrolou (diktátom) nepriateľa. Popisujú sa problémy v komunikácii s ňou a isté nezrovnalosti, ktoré vyvolali toto podozrenie. Avšak aj podľa toho, že skupina bola po svojom návrate opätovne nasadená pri Prahe je zrejmé, že sa tieto podozrenia podarilo vysvetliť a vyvrátiť.

Výbuchy na trati Košice-Prešov a zastrelený major v Hermanovciach

Najvýznamnejšími diverznými akciami skupiny Tur bolo zneškodnenie vlakových súprav s nemeckou bojovou technikou na trati Košice – Prešov pri železničnej stanici Kendice. Podľa hlásenia veliteľa Kozlova, k výbuchu došlo v noci z 27. na 28. novembra 1944, pričom okrem škôd na munícii a vlakovej súprave bola celá trať vyradená z prevádzky na dva až tri dni. Ďalší diverzný akt na železnici, pri ktorom bolo zabitých aj veľa nemeckých vojakov, sa podaril o pár dní neskôr na začiatku decembra pri stanici Hanušovce-Bystré na trati Prešov – Vranov nad Topľou.

Diverzantom Turu sa podarilo 5. novembra vyhodiť do vzduchu aj cestný most medzi obcami Kamienka a Kamenica nad Cirochou. Kozlov tvrdí, že to bol významný počin, pretože sa tak prerušilo najkratšie spojenia medzi Sninou a Michalovcami, čím sa skomplikovali presuny jednotiek nemeckej armády. Dokladuje to tým, že nemecké tanky, ktoré smerovali zo Sniny na front k Užhorodu, si museli vybrať dlhšiu nevýhodnejšiu trasu. O mesiac neskôr v decembri bol zneškodnený výbuchom ďalší cestný most medzi obcami Hlinné a Soľ na trase Prešov – Čemerné.

Z prípadov likvidácie protivníka vyniká ako najvýznamnejší počin zastrelenie majora nemeckej armády v obci Hermanovce.

Češka a nespolupracujúci ukrajinský Maďar

Už bolo uvedené, že podstatnú časť diverzno-špionážneho oddielu Tur tvorili členovia pôvodom z Ukrajiny. Príkladom je samotný veliteľ Kozlov (krycím menom Bogun), ktorý sa v roku 1912 narodil v Záporožskej oblasti. Národnosť mal ukrajinskú a mal ukončených sedem tried základnej školy. Aj keď nebol členom komunistickej strany, v rokoch 1933 až 1939 slúžil ako operatívec tajnej služby NKVD.

Členom skupiny v postavení agenta – prieskumníka bol istý Ivan Alexandrovič Ľachovič (krycie meno Župik – Šándor), ktorý sa narodil v roku 1900 v Ľvovskej oblasti. Aj keď mal ukrajinskú národnosť, hovoril dobre aj maďarsky a česky a mal mať rodinné a priateľské zväzky na Zakarpatí, čo bolo hlavnou príčinou jeho zaradenia. Avšak hneď po zoskoku, keď došlo na pár dní k strate kontaktu skupiny s veliteľom Kozlovom, ktorý bol vysadený o pár kilometrov ďalej, začal Ľachovič spochybňovať zmysel celej akcie, ako aj autoritu a charakter samotného veliteľa. Kvôli tomu bol zo skupiny neskôr vylúčený. Zástupca veliteľa, Andrej Lukič Oľchovoj (krycie meno Alexandrov) pri zoskoku z lietadla chytil paniku a neskočil a prvé dni paralyzoval činnosť celej skupiny, pretože tá ho hľadala v lesoch Vihorlatu, lebo si nebola istá čo sa stalo. Tento rodák z Ľvova si síce si uvádzal ruskú národnosť, avšak bol pôvodne občanom aj Československa aj Sovietskeho zväzu, a hovoril plynulo česky, nemecky aj rusky.

Českú národnosť a rodisko pri Uherskom Hradišti, mala radistka oddielu Tur Zdenka Malina (krycie meno Frolova), ktorá bola aj medička. Ešte v polovici 20tych rokov sa spolu s rodičmi ako dieťa presťahovala v rámci skupiny československých osadníkov do Sovietskeho zväzu, do obce Frolov v Stalingradskej (dnes Volgogradskej) oblasti. Následne sa s ňou a súrodencami síce matka vrátila do Československa, ale po úmrtí matky sa deti ešte pred vojnou zase vrátili naspäť za otcom, ktorý v Sovietskom zväze ostal. Ona samotná sa po vypuknutí vojny zaradila do Sovietskej armády a v Kyjeve bola vycvičená aj ako radistka a v októbri 1944 aj vďaka svojmu pôvodu a znalosti jazyka bola vysadená na východnom Slovensku. Dá sa predpokladať, že neskôr v januári 1945 bola aj členkou skupiny Fakel, ktorá operovala až do mája v okolí Prahy.

Po vojne sa vrátila do Sovietskeho zväzu. Archív sovietskej tajnej služby však zachytáva v polovici 60tych rokov minulého storočia aj miesto bydliska jej dcéry v Pardubiciach.

V súvislosti s jej činnosťou ako radistky je zaujímavý aj priložený zoznam šifrovacích mien pre komunikáciu s ústredím. Teroristický akt mal krycie označenie Kol. Veliace špionážne centrum Glaza (Oči). Názvy miest boli kódované nasledovne: Praha (Fialka), Čop (Tulipán), Trebišov (Gvozď-Klinček), Košice (Dom), závody Škoda (Pila) a Baťove závody (Orel). Československo malo označenie Ulica, Maďarsko (Les), Nemecko (Zlo), Poľsko (Tovarišč) a Anglicko (Drug-Priateľ).

Zverbovaní agenti a záujem o pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu  

Ako bolo zmienené už v úvode, medzi kľúčové úlohy skupiny Tur patrili okrem diverzných útokov voči nemeckej armáde, aj verbovanie a vytváranie agentúrnej siete medzi miestnymi obyvateľmi. Cieľom nebolo ani tak uľahčiť prechod Sovietskej armády, ako skôr vytvárať zázemie pre sovietske tajné služby pre činnosť a presadzovanie záujmov Moskvy po oslobodení Československa.

Z údajov v archíve vyplýva, že skupina Tur sa zamerala hlavne na získanie tohto agentúrneho zázemia medzi vtedajšími občanmi obce Kamienka pri Humennom a v Kamenici nad Cirochou, čo priamo súviselo s tým, že v intraviláne týchto obcí mala svoje hlavné zázemie. V archívnych záznamoch a hlásení veliteľa Turu Kozlova je uvedené, že sa im podarilo takto získať osem agentov. Pričom dvaja z nich mali so skupinou prekročiť frontu naspäť na Ukrajinu a následne v januári mali byť zaradení do novosformovaného oddielu Fakel, ktorý bol vysadený pri Prahe.

Medzi kľúčovými agentmi Kozlov uvádza miestneho farára rímsko-katolíckej cirkvi či miestnu autoritu, ktorá sa hneď po oslobodení stala predsedom jedného z miestnych obecných výborov. Súčasťou archívneho spisu aj pripravený ruský preklad výzvy farára, ktorá je zameraná na veriacich a duchovných na oslobodenom území. V nej sa tvrdí, že Sovietska armáda a jej príslušníci nijakým spôsobom nepotlačujú náboženské služby a ani neničia chrámy, ako to tvrdí propaganda Nemcov alebo Slovenského štátu ba naopak, pomáhajú opraviť tie, ktoré Nemci pri svojom ústupe poškodili. V tejto súvislosti tvrdí, že slovenskí duchovní sú preto udivení, prečo ukrajinskí a poľskí duchovní utekajú spolu s Nemcami pred Sovietskou armádou. „Ruskí vojaci svojim dobrým prístupom k ľuďom dosiahli priateľstvo s národom o to viac, že ľudia vidia po boku hrdinskej ruskej armády svojich bojovníkov z oddielov československej armády, ktorá pomáha vyčistiť Slovensko od Nemcov a Maďarov,“ končí sa farárova výzva. Podľa archívov Sovieti chceli tiež využiť jeho kontakt na spojenie a komunikáciu s Jozefom Čárskym v Prešove. Ten bol ako košický biskup v roku 1939, po okupácii Košíc Maďarskom, presunutý do Prešova ako administrátor slovenskej časti košickej, rožňavskej a szatmárskej diecézy.

Súčasťou archívneho záznamu je okrem zoznamu získaných agentov aj menný zoznam miestnych funkcionárov a aktívnych účastníkov Hlinkovej gardy a strany, ktorí pred blížiacim sa frontom mali ujsť na západné Slovensko.

Z hlásenia veliteľa Kozlova vyplýva, že miestne slovenské obyvateľstvo sa ku skupine, ako aj k prichádzajúcej Červenej armáde a Sovietskemu zväzu ako takému, chovalo veľmi pozitívne. Zaznamenáva tiež pozitívnu mienku na úlohu komunistickej strany, čo dokladuje hromadným vstupom niekoľko desiatok miestnych občanov do strany hneď po oslobodení. Z jeho hlásenia je tiež cítiť, že pozornosť venuje aj mienke miestnych autorít a občanov na možné pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu po vojne. Zachytáva rozporné pohľady aj medzi členmi novovytvorených miestnych obecných orgánov. Tvrdí, že kým jedna časť hovorila o obnovení „Československej demokratickej republiky“, iní zase mali presadzovať pripojenie k Sovietskemu zväzu, čo dokumentuje týmito slovami: „Naši páni z vlády utiekli do cudzích krajín alebo sa pridali k Nemcom. A my sme pomáhali partizánom a Červenej armáde oslobodzovať svoje územie od nemecko – maďarských okupantov a musíme sa niekomu podriadiť. Lepšie, ak sa pripojíme k Rusku a budeme mať istotu, že takýto silný štát bude môcť obrániť náš národ pred útokmi a ochrániť naše práva“. Tento záujem je pozoruhodný v súvislosti s tým, že Moskva presadila voči Československu po ukončení 2. svetovej vojny „dobrovoľné“ odstúpenie územia terajšej Zakarpatskej Ukrajiny až po Užhorod v prospech Sovietskeho zväzu.