Prečo by si len týždeň staré rozhodnutie ESĽP mala dobre preštudovať ministerka Natália Milanová

Pôvodne som si myslel, že už viac nebudem písať o výberovom konaní na funkciu riaditeľa Novej scény, veď všetko podstatné, čo sa dalo v tejto súvislosti uviesť, som zverejnil už pred týždňom v článku: O prapodivnom tendri na post generálneho riaditeľa Novej scény.

Lenže vývoj udalostí medzičasom nabral pomerne nečakaný spád a zvrtol sa smerom, ktorý začína byť skutočne zaujímavý, najmä svojim presahom z lokálneho sveta slovenského kultúrneho priestoru do dimenzie oveľa širšej.

Výberové konanie má svojho víťaza a ministerka mala prikročiť k odovzdaniu menovacieho dekrétu. Napriek tomu do funkcie riaditeľa divadla zatiaľ nikoho nevymenovala. Vo vzduchu dokonca visí hrozba, že vymenuje kandidáta, ktorý skončil na druhom mieste.

Potiaľ je situácia stále lokálna a dokonca nie je ani nejako výnimočná –  aj v okolitých krajinách sa podobné prípady stali. Ten, kto mal byť v zmysle zákona vymenovaný (a napriek tomu vymenovaný nebol) sa potom zväčša obrátil na súd. A ak ho vyhral, tak vysúdil náhradu škody, nemajetkovú ujmu, alebo ušlý zisk.

Avšak problémom bolo, že až do času, kým sa právoplatne vo veci nerozhodlo, vykonával riadiacu funkciu nelegitímne vymenovaný predstaviteľ. A súdy s tým nič neurobili –  však čo už sa dá rozhodnúť s účinnosťou spätne.

A takto to bežalo roky. Situácia sa však pred nedávnom zmenila zásadným spôsobom, kedy došlo k nečakanému zvratu. Svetlo sveta uzrelo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré zrazu narysovalo hracie pole úplne inak. Išlo o rozhodnutie týkajúce sa ministerky spravodlivosti Islandu Sigríður Á. Andersenovej. Tá v porovnateľnej situácii do funkcií vymenovala nielen tých kadidátov, ktorí zvíťazili vo výberovom konaní – ale medzi nich vsunula aj takých, ktorí neuspeli.

Súd svojim prelomovým rozhodnutím známym ako Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu po prvý raz zadefinoval pravidlo, že ak ten, kto bol nezákonne vymenovaný, počas vykonávania svojej funkcie učinil nejaké rozhodnutia, tak sú považované tiež za nezákonné. Ich nezákonnosti sa však treba dovolať.

Preložené do zrozumiteľštiny to v našej situácii znamená, že ak ministerka Milanová nevymenuje Ingrid Fašiangovú za riaditeľku Novej scény, ale namiesto nej vymenuje Petra Oravca, voči každému jednému aktu, ktorý Oravec od prvého dňa svojho pôsobenia urobí, alebo podpíše, sa bude dať na súde dovolať jeho neplatnosti.

Keby nebolo rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Peter Oravec by mohol riadiť Novú scénu až do obdobia, kým by súd nerozhodol, že za riaditeľku mala byť vymenovaná Ingrid Fašiangová. Pri povestnej rýchlosti našich súdov by to mohlo trvať možno aj roky. Fašiangová by potom vysúdila náhradu škody, avšak na platnosť aktov vykonaných Oravcom by to už spätne nemalo žiadny vplyv. Teraz je už všetko inak.

Nerešpektovanie výsledkov výberového konania sa následne vypomstilo aj ďalším dvom krajinám – Maďarsku a Poľsku. Vo veci Xero Flor w Polsce sp. z o.o. proti Poľsku vedenom na ESĽP pod číslom 4907/18 doslova len pred niekoľkými dňami –  07.05.2021 európsky súd rozhodol obdobne, pričom sa v texte svojho rozhodnutia odvoláva na spomenutý prelomový rozsudok Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu.

Vzhľadom na to, že tento rozsudok vo veci proti Poľsku je starý len sedem dní, ešte sa o ňom nemusí príliš vedieť.

Máme preto teraz výnimočnú šancu zaradiť sa k Poľsku, Maďarsku a Islandu ako ďalší štát, ktorý bude na súde v Štrasburgu sedieť na lavici porazených.

Vymenovanie víťaza výberového konania do funkcie malo byť len formálnym aktom. Namiesto toho teraz hrozí, že tento akt – v podstate lokálneho významu  – sa  zmení spôsobom, ktorý sa môže zapísať do histórie slovenského právneho poriadku, ale aj do histórie výkonnej moci na Slovensku.

Pôvodne som predpokladal, že Ingrid Fašiangová sa bude snažiť situáciu riešiť tak, že sa obráti na súd so žiadosťou o vydanie neodkladného opatrenia, ktorým by súd zakázal ministerke Milanovej vymenovať kandidáta, ktorý skončil ako druhý v poradí. Lenže Fašiangová sa rozhodla túto možnosť neuplatniť. V porovnateľných situáciách totiž v dôsledku takéhoto neodkladného opatrenia potom predstavitelia výkonnej moci nemohli vymenovať nikoho až do právoplatného ukončenia sporu, čo by potom znamenalo bezvládie na Novej scéne na veľmi dlhú dobu.

Fašiangová nechce divadlo takýmto spôsobom paralyzovať. Podľa môjho názoru je to však chyba, lebo sa takto dobrovoľne vzdáva jedného z legitímnych nástrojov črtajúceho sa právneho boja. A umožňuje tým ministerstvu, aby si robilo úplne čo chce.

Samozrejme, rozumiem tomu, že divadlo bez vedenia by bolo bezprízorné, na druhej strane ale situácia, kedy sa prípadne ktokoľvek bude môcť domáhať neplatnosti akéhokoľvek úkonu nelegitímne menovaného riaditeľa nie je o nič lepšia. Veď napríklad, kto zo zahraničných partnerov bude chcieť v budúcnosti vstúpiť do spolupráce, ak čokoľvek čo sa podpíše, bude môcť byť súdom kedykoľvek vyhlásené za nezákonné?

To sa netýka len potenciálnych koprodukčných projektov, ale v podstate úplne všetkých budúcich právnych vzťahov Novej scény. Aj zamestanci, ktorí neuspejú v konkurze, firmy, ktoré neuspejú vo verejnom obstarávaní, alebo hocikto, kto bude v čomkoľvek pri potenciálnom zmluvnom vzťahu s divadlom neúspešný, sa môže domáhať, že konkurz, či výberové konanie vypísala nelegitímna osoba. Princíp zadefinovaný Európskym súdom pre ľudské práva: ”Kto je nezákonne menovaný, nemôže vydávať zákonné rozhodnutia“ nepustí. Bude lavínou, ktorá zasiane všetky ekonomické vzťahy divadla.

Podobný problém hrozí aj pri licenciách na zahraničné produkcie – takých, ktoré sa uplatňujú pri projektoch ako sú Bedári, ktorí na Novej scéne stále bežia. Licencie sú dosť vážnym problémom ešte aj v situácii, kedy sú dodržiavané všetky zákony. Aj vtedy ide o krehkú sféru, s partnermi je potrebné si vychádzať vzájomne v ústrety, hľadať rôzne prieniky, aby to vôbec mohlo fungovať. Akákoľvek právna neistota zabráni zahraničným partnerom pokračovať a každý jeden krok spolupráce bude v takejto situácii pre nich veľkým rizikom.

Ako sa v takejto situácii dá v divadle čokoľvek spravovať, je veľmi otázne.

Ministerka Milanová nie je jediná, ktorá si „tvorivo interpretuje“ výsledky výberového konania, veď aj v iných krajinách tí predstavitelia vládnej moci, ktorí pôvodne nechceli rešpektovať výsledky uvádzali dôvody, pre ktoré sa domnievali, že majú právo vymenovať niekoho iného.

Natália Milanová uvádza dôvody hneď dva:  – prvý, že za víťaza výberového konania považuje Petra Oravca (z dôvodu, že sa rozhodla neprihliadať na hlasy jednej členky výberovej komisie) a druhý dôvod, že ňou vylúčená členka komisie bola v konflikte záujmov.

Lenže zákon hovorí jednoznačne – víťazom výberového konania nie je ten, koho ministerka subjektívne považuje za víťaza, ale ten, koho určí výberová komisia. Tá za víťaza určila Ingrid Fašiangovú.

A pri druhom argumente je to úplne rovnaké – o tom, či je niektorý člen komisie v konflikte záujmov, respektíve o tom, že niektorý člen výberovej komisie nebude mať právo pri konkrétnom kandidátovi hlasovať, má právo rozhodnúť samotná výberová komisia. Tá je orgánom, ktorý je na takéto rozhodnutie príslušný.

Komisia túto vec aj skutočne posudzovala a rozhodla, že jej dotknutá členka – zástupkyňa divadla – vylúčená nebude. Tým, že vo veci rozhodol príslušný orgán, je rozhodovanie v tejto veci ukončené.

Právna kancelária Garant partner legal s.r.o na moju otázku, či môže minister potom zmeniť toto rozhodnutie komisie, odpovedala:

“Nemôže. Zákon vôbec nehovorí o takejto možnosti. Ministerstvo nastavilo určité pravidlá v smernici, ktorá je ale záväzná len pre Ministerstvo kultúry a nemôže jej dávať zákonnú silu. Smernica nie je právnym inštrumentom, ktorý by zaväzoval všetky rezorty – je len vnútrorezortnou záležitosťou a tak nemôže ísť nad rámec zákona. A zákon hovorí o tom, že zástupca divadla musí byť súčasťou výberovej komisie. Etické otázky – také, akými je aj potenciálny konflikt záujmov – sú určite dôležité, ale keď už sú raz hlasovaním komisie vyriešené, tak sú teda vyriešené a tým je celá vec uzavretá.”

Systém, ktorý nastavilo ministerstvo kultúry ohľadom interných smerníc výberového konania je celý v rozpore so zákonom. Zákon má nejakú úpravu a smernice vôbec nereflektujú povinnosti, ktoré z neho Ministerstvu kultúry vyplývajú. Zákon nič nehovorí ani o etických poradcoch ani o mnohých iných otázkach. A ak ich v smerniciach potrebovali upraviť, tak to mali urobiť tak, aby sa so zákonom nedostali do konfliktu. Súčasný stav, ktorý nastal je praktickým výsledkom tohoto nesúladu smerníc a zákona a môže znefunkčniť celý systém až do tej miery, že ľudia sa nebudú chcieť takýchto výberových konaní vôbec zúčastňovať.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil aj nasledovnú právnu vetu: „Demokratická spoločnosť nemôže byť závislá na úvahe výkonnej moci a musí sa riadiť zákonom“. To, čo sa práve teraz deje, je presne ako vystrihnuté z citovanej právnej vety. Dostali sme sa totiž do bodu, kedy rozhodnutie, kto bude vymenovaný za riaditeľa Novej scény, stojí a padá len na úvahe ministerky Milanovej, kto je podľa jej subjektívnej interpretácie víťazom výberového konania.

Advokátska kancelária Garant partner legal s.r.o. vo svojom predošlom stanovisku zašla dokonca až tak ďaleko, že v súvislosti s postupom ministerky naznačovala možnosť zneužitia právomoci verejného činiteľa.

„My netvrdíme, že zneužila právomoc verejného činiteľa, my len verejne kladieme takúto otázku. Tým by sa museli zaoberať príslušné orgány, to predsa nemôžeme konštatovať my. Avšak keď si pozriete, ako vo výberovom konaní išli jednotlivé kroky za sebou – počnúc dopĺňaním zápisnice, cez problém s tabuľkou a aritmetickým priemerom bodov, až po vylúčenie hlasov jednej členky komisie – jednoducho vždy akoby sa niečo znovu a znovu hľadalo. Z jednotlivých krokov a ich poradia sa potom dá vydedukovať potenciálny úmysel,“ – uviedol pre DoReMix zástupca kancelárie JUDr. Peter Haňdiak.

„Férové výberové konanie skončilo neférovým vyhodnotením. Takto jednoduché to celé je. Samozrejme, že Nová scéna sa cíti dotknutá takýmto jednaním,“ výstižne zhrnul celú situáciu Karol Čálik.

Na začiatku bolo nerešpektovanie výsledku výberového konania zo strany islandskej ministerky spravodlivosti, ktoré odštartovalo cestu k vyneseniu prelomového rozsudku. Na konci bol rozsudok, po ktorom – ešte v ten istý deň, ako bol zverejnený – ministerka Sigríður Á. Andersen podala demisiu. Po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva bolo nemysliteľné, aby vo svojej funkcii zostala.

Pre Slovensko by nebolo dobré, ak by sa z uvedených udalostí nepoučilo.

Peter Bleha

Diskutovať o článku môžete na facebookovej stránke: Do Re Mix