Červené psychiatrie končia

Takzvané červené alebo kovidové psychiatrie tento týždeň pravdepodobne končia. Ich existencia bola iniciovaná Ministerstvom zdravotníctva, viazaná na obdobie núdzového stavu a pri nízkej obsadenosti ich lôžok sú aktuálne neefektívne. Je otázkou na reflexiu, do akej miery vlastne boli.

Červené psychiatrie boli spôsobom, ako na vrchole pandémie koordinovať hospitalizácie psychiatrických pacientov tak, aby sa sústreďovali na vopred vytýčených oddeleniach a umožnili normálny chod iných psychiatrií, prostriedkom, ktorý mal zamedzovať šíreniu koronavirózy v jednotlivých psychiatrických zariadeniach. Išlo vlastne o akési psychiatrické kovidáriá, ktoré predstavovali možnosť umiestnenia akútneho psychiatrického pacienta s COVID-19 v každom kraji.

Jedno z myšlienkových východísk zriadenia červených psychiatrií bola pravdepodobne úvaha o tom, že psychiatrickí pacienti nie sú schopní alebo ochotní dodržiavať základné karanténne a protiepidemické opatrenia ako nosenie rúška, hygienu a podobne. Avšak, takto generalizovaný, nie je tento predpoklad v súlade so skutočnosťou. Platiť by mohol len pre podskupinu pacientov napríklad s mentálnou retardáciou, akútnou psychózou, mániou alebo s demenciou, aj to v závislosti od ich klinického stavu. Za posledného polroka som totiž videl stovky psychiatrických pacientov, a takmer všetci mali pri kontakte so mnou na tvári rúško. Pre vybranú skupinu pacientov je ale tento predpoklad správny a práve u nej vzniká riziko, že časť nemocnice alebo oddelenia, kde sa nachádzajú, bude ohľadne šírenia SARS-CoV-2 výrazne riziková a v istom zmysle aj nekontrolovateľná. Ich premiestnenie na oddelenie, kde by boli v sledovateľnej karanténe, je tak obrovskou výhodou.

To, že psychiatrickí pacienti en block nie sú schopní dodržiavať protiepidemické a karanténne opatrenia, je však nepravda, a na dôvažok, ide o stigmatizujúce tvrdenie.

Problémom v chode červených psychiatrií bolo to, že v niektorých regiónoch vďaka nim mohla byť znížená dostupnosť zdravotnej starostlivosti o psychiatrických pacientov negatívnych na SARS-CoV-2, keďže boli presmerovaní na najbližšiu bielu psychiatriu, ktorej blízkosť je samozrejme regionálne značne variabilná, i to, že sa nejednalo vždy o akútnych pacientov, ale aj o pacientov s chronickými psychiatrickými problémami, neraz v kombinácii so zlou sociálnou situáciou. Stávalo sa, že pacienti, ktorí ani nutne z medicínskeho hľadiska nepotrebovali hospitalizáciu (napríklad boli v ochrannej ústavnej liečbe, dlhodobo inštitucionalizovaní alebo mali problém, ktorého liečba by zniesla odklad), boli prevážaní na rôzne vzdialenosti len preto, aby zakotvili na obdobie karantény na kovidovej psychiatrii. Na nej boli psychiatrické intervencie obmedzené už z princípu (minimalizácia kontaktu s pacientom), takže sa niekedy zdalo, že ide len o akési karanténne stanice, a po uplynutí karanténnej lehoty sa vracali späť, na materské psychiatrie. Ťažkosti svojho druhu predstavovali pacienti s COVID-19, ktorých stav si vyžadoval i takú liečbu, na ktorú psychiatrie obvykle nie sú prispôsobené. To už však v čase vrcholiacej pandémie nebolo záležitosťou žiadneho rozhodnutia, ale niečím, s čím musela zápasiť každá nemocnica s pretlakom pacientov s COVID-19 a v danej situácii s relatívnym nedostatkom lôžok.

Koncept červených psychiatrií je jedna z možností, ako poskytovať psychiatrickú starostlivosť pacientom s COVID-19 alebo iným rýchlo sa šíriacim ochorením s potrebou karantény a izolácie. Z môjho pohľadu mám za sebou jednoznačne unikátnu odbornú skúsenosť. Vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť ďalších vĺn alebo na možnosť iných rýchlo sa šíriacich patogénov, by som však uvítal širšiu reflexiu a revíziu tohto konceptu, s návrhom alternatívnych foriem pomoci psychiatrickým pacientom, keďže ďalšie vlny pandémie COVID-19 sú vysoko pravdepodobné a objavenie sa iných pandémií v budúcnosti nie je vonkoncom vylúčené.