Denník N

Netreba vymýšľať koleso. To, čo funguje vo Viedni, môže rovnako dobre fungovať aj u nás. Rozhovor s riaditeľom SND Matejom Drličkom

S riaditeľom SND Matejom Drličkom sme sa rozprávali o ozdravnom pláne, o tom, akým spôsobom chce SND identifikovať svojho diváka, čo bude s inscenáciami zazmluvnenými predchádzajúcim vedením, prečo sa bude znižovať počet premiér v činohre, prečo divadlo nemôže odpredávať vyradené kulisy a o jeho predstavách, ako to zmeniť. Rozoberali sme projekt SME Národné, dôvody prečo nevychádza časopis Portál, ako aj podrobnosti rekonštukcie historickej budovy a prechod na blokový systém hrania. V rozhovore poodhalil plánované rušenie pracovných miest, zákulisie divadelnej kuchyne, svoje vízie, predstavy a ciele, ako aj okolnosti, ktoré by ho donútili z funkcie odísť. Matej Drlička.

***

Slovenské národné divadlo vypracovalo pod vašim vedením ozdravný plán, ktorý predložilo Ministerstvu kultúry. Pre verejnosť však zatiaľ zostáva zahalený tajomstvom. Pred viac ako mesiacom som požiadal Ministerstvo kultúry o jeho sprístupnenie, ale dodnes mi na moju žiadosť neodpovedali. Je tento dokument verejný ?  

Ozdravný plán vieme prezentovať verejnosti až potom, ako na jeho realizáciu dostaneme peniaze. Na Ministerstve ho v plnej miere prijali, vyzerá to, že sú s ním spokojní, povedali nám dokonca, že takto spracovaný materiál v rezorte ešte nevideli. Je tam všetko podrobne vyčíslené, je z neho zrejmé, kde navrhujeme peniaze pridať a kde ich zase naopak zoškrtať a prečo. Pozdávala sa im aj výsledná matematika, koľko by to nakoniec malo celé stáť. Kým nám však neprídu peniaze na účet, bolo by nerozumné ho zverejňovať, pretože by to mohlo pôsobiť ako plané sľuby, ktoré nie sú reálne finančne kryté.

A až peniaze na jeho realizáciu dostanete, bude ozdravný plán zverejnený ?

No, ak o neho bude záujem, v tej chvíli ho budeme vedieť “odtajniť”, aj keď on samozrejme nie je tajný v skutočnom zmysle slova. Slovo tajomstvo znie dokonca v tejto súvislosti smiešne, ale vysvetlil som, prečo ho teraz nechceme zverejniť. Chceme sa vyhnúť riziku prázdnych sľubov. Bez finančného krytia je to len kus papiera, nič viac.

Predstavte si napríklad volebný program politickej strany. Kým sa strana, ktorá ho zostavila, nedostane do parlamentu, tak je to len zoznam sľubov, ktoré by prípadne chcela napĺňať. A papier, ako vieme, znesie všetko.

Až keď sa táto strana naozaj dostane do parlamentu a neskôr povedzme aj do vlády, stáva sa tento papier relevantným dokumentom, lebo až vtedy vznikne možnosť ho realizovať.

My trváme na tom, že ozdravný plán je stopercentne zrealizovateľný v tých finančných mantineloch, ktoré sme v ňom uviedli. SND je však kriticky podfinancované, nemáme zdroje ani na prevádzku a už vôbec nie na realizáciu akýchkoľvek ozdravných krokov.

Je pravda, že momentálne nemôžete ani len prepustiť potrebné množstvo ľudí, pretože nemáte peniaze na vyplatenie odchodného ?

Jednou z požiadaviek na dofinancovanie sú aj financie na naplánované výpovede a s tým súvisiace vyplácanie odchodného. Až v momente, kedy máme podpísané, že ich dostaneme, až vtedy môžme začať prepúšťať. Teraz chystáme zoznamy ľudí, ktorých si plánujeme ponechať a zoznamy tých, s ktorými sa budeme musieť rozlúčiť.

S prepúšťaním potom súvisí aj návrh novej organizačnej štruktúry?

Tá už je hotová a súvisí skôr s optimálnym nastavením procesov, ktoré boli výsledkom auditov. Počítame napríklad s redukciou počtu nosičov z umelecko dekoračných dielní, alebo obmedzením počtu šoférov. Jednotlivé súbory taktiež prechádzajú rekonštrukciou, administratíva sa mení kompletne. Jednoducho bude to veľká organizačná zmena, každý jeden úsek divadla je ňou zasiahnutý.

Veľa ľudí bude uvoľnených z pracovného pomeru v súvislosti so zatvorením historickej budovy, ale určite to nebude tak, že budú prepustení všetci, ktorí tam pracovali, nebudeme postupovať “en bloc”. Máme v novej budove veľa voľných a dlhodobo neobsadených pozícií. Napríklad osvetľovači sú poddimenzovaní, stavači taktiež. Takže časť ľudí si určite  chceme ponechať, pričom kritériami sú kvalitný výkon a produktívny vek.

SND je veľmi prestarnuté. Nikto z nás samozrejme nemá krvavé oči voči dôchodcom, všetci raz nimi budeme. Ale je lepšie začať uvoľňovať ich ako prvých, pretože vo forme dôchodku dostanú finančné zabezpečenie od štátu. Je to logickejší postup, než keby sme mali začať uvoľnovať ľudí v produktívom veku, ktorí platia hypotéky a živia rodiny. Ak sú to kvalitní ľudia, tak ich tu chceme.

Spomínaná nová organizačná štruktúra by mala začať platiť odkedy ? 

Ozdravný plán počíta s termínom od 1. júla. Ale ako som povedal, je to podmienené financiami. Kým peniaze neprídu, tak sa prepúšťanie nedá zrealizovať a ostávame v starom režime. A naopak, pripísanie peňazí na účet je tým momentom, kedy sa táto časť ozdravného plánu odštartuje.

A bude do 1. júla zrejmé, či peniaze prídu ?

No to samozrejme dovtedy musí byť jasné. Isteže, nie sme roboti, aby všetko muselo byť na sekundu presne a ak peniaze prídu o týždeň neskôr alebo dajme tomu o desať dní neskôr, tak je to stále v poriadku, ale nemôžu nám predlžovať agóniu niekoľko mesiacov.

Ozdravný plán pracuje s nejakými konkrétnymi číslami a tabuľkami a aj financie, ktoré sú v ňom určené na výpovede, sú vypočítané k prvému júlu. Akonáhle by sme ukončovanie pracovných zmlúv museli posunúť dajme tomu o mesiac, tak tá tabuľka viac neplatí a bude musieť byť iná. Pretože nám naďalej zostanú náklady na ľudí v zamestnaní, ale zároveň pred sebou tlačíme náklady na budúce výpovede, ktoré neskôr budeme musieť aj tak vyplatiť.

Čiže je to celé veľmi krehká štruktúra a aj Ministerstvo financií a Ministerstvo kultúry rozumejú tomu, že všetky naše výpočty sa viažu k prvému júlu.

Ale Ministerstvo kultúry požadované peniaze nemá, musia na jeho účet najprv prísť z Ministerstva financií…

Presne tak. Je to v podstate trojkrokový proces. Prvým krokom bolo pochopenie zo strany Ministerstva kultúry, že súčasný kontrakt je nedostatočný. Aj sekcia ekonomiky na ministerstve, aj Inštitút kultúrnej politiky a nakoniec aj pani ministerka skonštatovali, že divadlo je objektívne podfinancované a je im z dodaných auditov zrejmé, že neprežijeme dlhšie než do júna. Najneskôr vtedy sa ocitneme v mínusových číslach. Vieme ešte nejaké platby možno presunúť až na júl – a aj nejaké tržby ešte prídu, no tak povedzme, že ešte aj jeden ďalší mesiac by sme nejako vedeli potiahnuť, ale v júli je definitívny koniec.

Toto sa dočasne ide vyriešiť provizórnym rozpočtovým opatrením – idú nám znepravidelniť mesačný príspevok. Dnes som podpisoval taktúto žiadosť, máme to od ministerstva už aj predschválené – aby sme vôbec mohli dokončiť aktuálnu sezónu. Týmto si obidve strany – aj Ministerstvo kultúry aj SND –  v podstate len kupujú čas na to, aby sa na Ministerstve financií stihlo vyrokovať niekoľkomiliónové dofinancovanie, ktoré je predpokladom realizácie nášho plánu.

Do celého procesu ešte vchádza aj Inštitút kultúrnej politiky – čo sú experti, ktorí podľa všetkého veľmi fandia divadlu. Stretnutia sú náročné, sú to debaty o číslach, ale títo ľudia vidia, že potreby divadla sú veľmi precízne zdôvodnené. Oni nám pomáhajú pripraviť naše materiály tak, aby boli potom priechodné aj pre Útvar hodnoty za peniaze, kde zase sedia veľmi prísni analytici, ktorých zaujíma, aký je pomer medzi tým, čo do divadla investujeme a tým, koľko získame potom naspäť.

Samozrejme, prínos divadla pre spoločnosť je nevyčísliteľný v peniazoch, ale to neznamená, že nám nepomôže, ak naše materiály budú pripravené takým spôsobom, aby obstáli aj u ľudí pracujúcich s číslami.

Toto bol teda krok číslo dva, v dôsledku ktorého náš ozdravný plán prešiel úpravami tak, aby bol kompatibilný so spôsobom nazerania ÚHP. Tretím krokom je, že celý tento materiál je postúpený na Ministerstvo financií, ktoré ho preštuduje a buď peniaze pošle, alebo nepošle.

Podľa všetkého je ten materiál pripravený tak, že by sa to nemalo zaseknúť – ale samozrejme, nikdy neviete, čo sa stane. Takže je podstatné, aby sa tento tretí krok odohral do konca júna.

A ak Ministerstvo financií ozdravný plán neschváli a peniaze neuvoľní, čo potom?

No potom sú len dve možnosti. Prvou je, že Ministerstvo financií peniaze nedá, ale Ministerstvo kultúry nájde nejaký iný spôsob, ako bude vykrývať financovanie ozdravného plánu z interných zdrojov. Druhá možnosť je, že ani Ministerstvo kultúry nebude vedieť financovanie ozdravného plánu zabezpečiť a vtedy podávam demisiu a spolu s celým vedením odstupujeme – pretože ďalej je to neriešiteľný rébus.

My by sme v tej chvíli vstupovali do sezóny, ktorá nie je finančne krytá, nemáme na mzdy, na inscenačné tímy, nemôžme v podstate nič robiť. Dávam si však veľký pozor, aby toto nebolo formulované ako nejaká vyhrážka v tom zmysle, že dajte peniaze, lebo inak odchádzame. Takéto lacné triky naozaj nepotrebujeme, tu v manažmente divadla nie sme “dramatickí umelci” v tom zmysle, že by sme chceli teraz umelo vyrábať nejakú lacnú drámu. Avšak čísla hovoria samy za seba. Výpadok vlastných príjmov kvôli pandémii, minuloročné valorizovanie platov, ktoré nebolo ničím kryté – to všetko sú jednoducho objektívne cifry. Potrebujeme sa pre tento rok dostať na sumu 24 miliónov eur, aby sme mohli reálne fungovať.

Predchádzajúce vedenie divadla však podpísalo kontrakt len na niečo viac ako 16 miliónov.

Pracuje ozdravný plán s potrebou presnejšie identifikovať, kto vlastne je divákom SND a aké sú jeho záujmy? Súvisí s týmto potenciálny odchod z platformy Návštevník, ktorú spravuje Ministerstvo kultúry ?

Týmto sa dostávame k marketingu a na to aby sme dali do poriadku marketing, taktiež musíme mať financie. Na marketingu začali prebiehať personálne zmeny od prvého momentu, ako sa môj tím ujal funkcie. Odvolal som riaditeľku, zrušili sme mnohé pozície a prijímame nových ľudí.

Marketing divadla je tŕňom v oku už dlhé roky. Zaužívalo sa, že akonáhle je inscenácia vypredaná, tak je to úspech súboru a keď naopak sa ju vypredať nepodarilo, tak je to neúspech marketingu. Zaujímavé je, že nikdy to nie je naopak. Preto robiť na marketingu SND nie je závideniahodná činnosť.

Ja sám pomerne dobre rozumiem marketingu umenia a kreatívneho priemyslu, takže mojim zámerom je, aby sme prišli s takou stratégiou, s ktorou by som sa aj ja osobne dokázal stotožniť a vedel sa za ňu jasne postaviť.

Udreli ste klinec po hlavičke v tom, že dva kľúčové aspekty pri plánovaní akejkoľvek stratégie sú identifikovať nášho diváka a odísť z “Návštevníka”. Keďže ministerstvo akceptovalo náš ozdravný plán v plnom rozsahu, tak s našim odchodom z tejto platformy musí počítať. Z nášho pohľadu je Návštevník neudržateľným projektom. Keby to aspoň fungovalo tak ako má, tak ešte možno by sa dalo nejako uvažovať nad jeho vylepšeniami, ale takto to nemá pre nás zmysel.

Chceme preto vypísať súťaž na providera ticketingových služieb a taktiež chceme nový web. Naša web stránka je graficky neakceptovateľná, jednotlivé funkcie nie sú správne nastavené a tým, že sa dlho čakalo, že sa web aj tak vymení, tak sa vnútorne neudržiaval.

Sú tam navyše aj faktické nepresnosti, nie sú skonsolidované formy životopisov, nie sú tam žiadne aktualizácie. Užívateľsky je nepríjemný, človek sa v ňom ťažko orientuje.

Pre trojsúborové divadlo s kvantom informácií, ktoré môžu vytvoriť solídnu databázu údajov, je logickým zámerom všetky tieto informácie zrozumiteľným a štrukturovaným spôsobom natiahnuť do systému a nakŕmiť nimi webovú stránku, to je však práca so spracovávaním dát minimálne na pol roka.

A to ešte nehovoríme o vývoji potrebného softvérového riešenia. Preto sa alternatívne zaoberáme aj otázkou, že by sme kúpili už softvérove riešenie, ktoré je hotové.

Z nejakého iného divadla ?

Konkrétne z pražského Národního divadla. S nimi sa o tom rozprávame, respektíve bola zapustená prvá udička a teraz plánujem cestu do Prahy, kde to chcem rozmeniť na drobné. Ale ak nie Praha, tak tých fungujúcich divadelných webov je viacero, najlepšie sa nám zdá kúpiť licenciu na hotovú štruktúru.

A chceli by sme, aby súčasťou nového webu bol integrovaný ticketing, kde si ľudia môžu kupovať vstupenky priamo u nás, na našej platforme.

Nejdeme si samozrejme robiť svoj vlastný ticketing. Ideálne riešenie, ktoré vo svete funguje, je také, že máte externú ticketingovú firmu, ktorá okrem iných klientov spravuje aj váš interný ticketing. Ten budí optický dojem, akoby bol priamo ticketingom divadla, ale reálne je riadený centrálne spolu s predajom všetkých lístkov, ktoré ticketingová agentúra obhospodaruje.

Ak nás bude predávať agentúra XY, tak ona vlastne potom bude spravovať aj predaj lístkov na našom webe a keď sa niečo predá cez nás, tak to v tej sekunde vidia aj oni a keď sa niečo predá cez nich, tak to v tom momente vidíme my, jednoducho dva weby, ktoré spolu komunikujú.

Takýto pružný systém potom umožňuje vytvárať aj dynamickú cenotvorbu. To znamená, že pri predstavení, ktoré sa výborne predáva, ceny lístkov priebežne stúpajú a naopak, pri predstavení, ktoré sa nepredáva, ceny lístkov môžu aj zlacnieť. Samozrejme v oboch smeroch s nejakými rozumnými ohraničeniami.

Vďaka inteligentnému a sofistikovanému ticketingu budeme potom aj vedieť dobre identifikovať, kto je náš divák a budeme sa môcť o neho starať. Budeme ho vedieť identifikovať nielen z pohľadu, či je to muž alebo žena a či je z Trnavy a či má dve deti. To by samozrejme nestačilo. Dnešné algoritmy našťastie ponúkajú veľmi široké kvantum informácií s ktorými už potom vieme aj pracovať.

Keď napríklad budem vidieť, že niekto nemá vzťah k opere tak mu ju nebudeme vnucovať. Ale ak zistíme, že má vzťah k slovenskej dráme, tak môžme ísť na tohto diváka takýmto spôsobom.

Algoritmická práca s divákom je teda jedna vec, druhou metódou je, že spoznávanie nášho diváka plánujeme realizovať aj prieskumami verejnej mienky. Nič z toho, čo som popísal ako prvú metódu, však platforma “Návštevník” neumožňuje a preto z nej treba odísť.

Divadelný časopis Portál momentálne nevychádza a namiesto toho sa s divákmi komunikuje prostredníctvom pravidelnej prílohy v denníku SME. Taktiež zameranie tém sa zmenilo, od vyslovene odbornejších sa upustilo a prešlo sa na viac lifestylové témy orientované aj na laického diváka, respektíve so zámerom zasiahnuť čo najširšiu verejnosť. Niektorí diváci, ktorí boli zvyknutí na predchádzajúci komunikačný štýl ale takýto posun kritizujú a označujú ho za drahý a neefektívny. Čo by ste im odpovedali? 

Projekt Sme Národné bol projektom Barbory Šajgalíkovej, ktorá aj pôvodne pracovala v marketingu SND a ktorú som menoval do pozície riaditeľky marketingu. Bol to teda jej nápad, ktorý mala predkomunikovaný s denníkom SME, čiže keď mi ho odprezentovala, ja som s ním okamžite súhlasil.

Zdieľam s ňou názor, že Slovenské národné divadlo má komunikovať smerom k celej populácii a SME nám to ponúka. Prostredníctvom ich novín sme distribuovaní na celé Slovensko.

Časopis Portál, ktorý mal vysokú intelektuálnu a teatrologickú hodnotu, sa dostal zhruba len na desať adries v Bratislave, medzi ktoré patrili Danubiana, BKIS, magistrát a podobne. Samozrejme, návštevníci divadla si ho brali a čítali, ale vzhľadom na náročnosť článkov to určite nebolo médium pre tú úplne najširšiu verejnosť.

SND ale nie je predstaviteľom nicheovej kultúry – teda akýmsi reprezentantom veľmi úzkeho segmentu diváckeho trhu – a ani experimentálnym divadlom pre pár vyvolených. My sme národné divadlo a má nám rozumieť každý.

Nemyslím si, že formát Sme Národné podlieza latku inteligentnej komunikácie smerom k divákovi, nijako nedehonestuje značku SND. Naopak, myslím si, že to je presne tá správna stredná cesta, kedy aj niektoré náročné témy a zaujímavých ľudí prezentuje spôsobom, ktorý je atraktívny aj pre veľmi široké masy. V tomto určite budeme pokračovať.

A pokiaľ ide o efektivitu, stačí ak zoberieme do úvahy celoslovenskú distribúciu SME Národné v porovnaní s neexistujúcou distribúciou Portálu a vidíme, že pri skúmaní dosahu na čitateľa nie je ani prísliš o čom diskutovať.

Taktiež printový náklad je niekoľkonásobne väčší (náklad SME Národné je oproti Portálu väčší minimálne o 600 %  – poznámka autora).

A pokiaľ sa bavíme o tom, koľko to stojí, tak treba povedať, že je dohoda so SME, že v tomto roku je to pre nás zadarmo. Naopak, výroba časopisu Portál zadarmo nebola.

Lenže tieto informácie treba smerom k verejnosti komunikovať, pretože inak vzniká priestor na rôzne fámy. Jedna z nich tvrdí, že spolupráca so SME stojí neskutočne veľa peňazí…

My za to momentálne neplatíme SMEčku vôbec nič, pretože beží skúšobná doba, počas ktorej uvidíme, či tento formát funguje. Zadarmo máme aj tlač, aj distribúciu. Jediné čo platíme, sú ľudia, ktorí do SME Národné prispievajú svojimi článkami – a honoráre sa predsa vyplácali aj v Portáli.

Ak sa v budúcnosti ukáže, že to celé dáva zmysel, tak na budúci rok sa naša spolupráca so SME zmení a už budeme aj platiť, ale len za tlač. Distribúcia a prípadné ďalšie náklady budú naďalej hradené zo strany SME. Máme to vypočítané tak, že peniaze, ktoré pôjdu na tlač, sú zhruba v tej istej výške, ako sme dávali do Portálu. Nechytajte ma presne za slovo, lebo tu pred sebou teraz nemám čísla, ale je to veľmi zhruba niekde okolo 20 000 eur.

Nebude to teda o nič drahšie. A tým, že nás v SME dávaju aj na web a zriadili aj samostatnú sekciu v aplikáciách, tak získavame aj ďalšie bonusy. Treba si uvedomiť, že samotná skutočnosť, že sme takto prostredníctvom našich článkov v denníku SME aktívni v digitálnom priestore, nám už teraz poskytuje dáta, o ktorých sme hovorili pred chvíľou. My vďaka tomu už teraz vidíme, kto nás pozerá, kto si čo rozklikol, ako často, získavame informácie o našom potenciálnom divákovi.

Máme tam zaparkované podcasty a to je ďalšia úplne samostatná kapitola. Vidím v tejto chvíli veľký priestor na zlepšenie podcastov, lebo aj my sa to teraz len učíme robiť, ale podstatné je, že sme prítomní v elektronickom priestore a začíname vďaka tomu zbierať množstvo dát, s ktorými potom môžeme pracovať.

A ešte k Portálu. Jeho hodnota pre divadelnú komunitu je samozrejme vysoká. Áno, majme tu taký časopis určený pre tých ľudí, ktorí chcú ísť viac do hĺbky, ktorí chcú iné texty. Možno ani nie ako divadelný časopis, ale ako časopis na širšej báze. Napríklad ak si vezmeme časopis MÚZA, ktorý vydáva VŠMU, ten je prierezovým časopisom o kultúre a aj o divadelníctve – možno by bol záujem o periodikum na podobnej šírke záberu. Alebo sa rozprávajme o potrebe takéhoto časopisu napríklad s Divadelným ústavom. Ja som predsa za, nechceme zanedbať ani odbornú verejnosť.

Ale zároveň ponechajme možnosť výberu. Slovenské národné divadlo je predsa pre všetkých, aj pre laikov, aj pre úplne náhodného diváka, nemôže sa orientovať len na odbornú verejnosť. Projekt SME Národné je dobrý deal, je ekonomicky výhodný, je marketingovo výhodný, ja si za ním stojím.

Vo Viedenskej štátnej opere majú každú jednu rekvizitu nahodenú v elektronickom systéme. Každý jeden prsteň, každý vejár sa eviduje a ak ho potrebujú, presne vedia z ktorej je inscenácie a kde ho hľadať. U nás sa nezachovajú ani len kulisy z najúspešných inscenácií, nie je ich kde skladovať, množstvo umelecky hodnotných artefaktov sa vyhadzuje. Zaoberá sa ozdravný plán aj týmto problémom ? 

Blízkosť Viedne je veľkou výzvou. To je taká vysoká latka, s ktorou sa my na jednej strane nemôžeme porovnávať, ale zároveň sa s nimi porovnávať samozrejme musíme. Takže je to taký trochu schizofrenický stav. Ale ozdravný plán sa zaoberá viacerými aspektami problému, o ktorom hovoríte.

Všetky súbory pripravujú ku každej inscenácií rozpočet a presne budeme vedieť, ktorá inscenácia nás koľko stojí – to je novinka. Zaujímavé je, že v divadle boli aj v minulosti ľudia, ktorí mali takéto prepočty urobené, ale robili si to len sami pre seba, vedenie to od nich nevyžadovalo. Človek, ktorý mal tieto veci spracované sa stretol s tým, že nikto to od neho nikdy nechcel. Takže keď sme my teraz povedali, že to chceme, tak sme dostali výsledky veľmi rýchlo, lebo to mal vlastne predpripravené.

Výkonný riaditeľ opery Lubor Cukr, ktorého prácou je projektová a procesná časť si teraz tvorí ku každej inscenácii rozpočet, kde podľa typu obsadenia hosť/domáci, si vie vyklikať jednotlivé položky ku každej inscenácii.

A smerom k Umelecko-dekoračným dielňam treba povedať, že od marca, respektíve od apríla tam prebieha veľmi detailná fotodokumentácia všetkých objektov, každá jedna vec sa fotí s mriežkovým pozadím, aby bola z fotografie zrejmá mierka. Či je to kostým, krabička, svetlo alebo prsteň – jednoducho všetko je fotené a rozdeľované do kategórií.

Tento proces bude prebiehať dva až tri roky a robí ho náš interný tým. UDD bude mať všetko digitálne spracované. Takže keď príde režisér a povie, že by potreboval dva kostýmy v štýle art deco, tak my si zadáme do filtra “art deco kostým” a vyhodí nám to všetky zodpovedajúce fotografie a povie nám, v ktorom je to regáli.

Netreba vymýšľať koleso, vo Viedni to takto funguje možno už dávno, ale teraz sa to deje aj u nás. Pán Klaudini ako nový riaditeľ dielní na tom pracuje.

Avšak priestorový problém s uschovávaním je ťažko riešiteľný, ja som si bol napríklad teraz pozrieť čo vyhadzujeme a je to doslova na zaplakanie.

My chceme vyriešiť spravovanie a odpisovanie majetku takým spôsobom, aby sme nemuseli páliť a vyhadzovať veci z Umelecko dekoračných dielní. Chcem nájsť legislatívny spôsob, ako ponúkať vyradené kostýmy alebo scény divadlám, školám, eventovým agentúram, zbavovať sa ich odpredajom. Školám napríklad aj bezodplatne a privátnemu sektoru za odmenu.

Skladovacie priestory nenafúkneme, ale aspoň vieme zhodnotiť a nevyhadzovať to, čo už nepoužijeme.

Okrem toho mám v hlave projekt, ktorý mám odsúhlasený už aj z UDD a aj z marketingu, že raz do roka by sa dal urobiť obrovský výpredaj vyradených kulís – z môjho pohľadu ideálne priamo tu pred budovu divadla na námestí. Zažil som to v Paríži, kedy parížska opera vytiahla staré kulisy, kostýmy a rôzne artefakty a urobili happening spojený s ich dražbou. Predávali sa tam aj nádherné kostýmy – nepamätám si už od ktorého veľkého návrhára, ale myslím, že od  „Diora“, alebo niekoho podobného, ktoré boli z vyradeného operného predstavenia a vydražili sa za neuveriteľné peniaze. Ale mohli ste dražiť aj obyčajnú taburetku, ktorú si kúpil nejaký dôchodca z nostalgie, lebo bol s manželkou na premiére inscenácie, kde bola použitá.

Jednoducho vytiahnuť všetky tieto vyradené divadelné artefakty von v naozaj masovom meradle, povedzme v stovkách kusov a urobiť z ich dražby happening. Taký, kde sa aj ľudia, ktorí nebudú nič dražiť, budú môcť dotknúť nádherných objektov, z ktorých každý bude mať nejakú históriu.

Niekedy si dokonca ľudia nekupujú ani tak objekty ako také, ale skôr tie príbehy, ktoré sa k nim viažu.

Teraz som videl napríklad, že vyhadzujeme obrovský, osem metrov vysoký zlatý barokový rám neviem už z ktorej inscenácie. Respektíve tie rámy sú tri a nemáme ich kde skladovať, ide sa to spáliť. Nepochybujem, že by sa našiel záujemca o tri rámy, ktoré vieme predať možno aj za cenu 10 000 euro.

Cieľom je výťažok z takéhoto eventu použiť na obmenu technického parku. Na toto je však potrebná zmena v legislatíve, lebo teraz sa to urobiť nedá, musíme to spáliť.

Ak sa to má zmeniť, bude potrebné presadiť zmenu v našom štatúte, aby sme takýto odpredaj mohli legálne organizovať a potom už to celé treba len dobre vymyslieť. Možno by sa mohol konať aj každoročne.

V projektoch prezentovaných v rôznych iných výberových konaniach taktiež mnohokrát zaznievajú podnetné vízie. Nedávno boli prezentované napríklad výhody prechodu na digitálny ferman. Sledujete aj iné konania a čerpáte nejaké idey aj odtiaľ?

Nemám taký časový priestor, aby som mohol podrobne sledovať iné konania, ale konkrétne s ideou prechodu na digitálny ferman my počítame, ozdravný plán sa ňou podrobne zaoberá…

Rozumiem tomu správne, že digitálny ferman je v podstate prostriedkom zefektívnenia vnútornej komunikácie v rámci plánovania v divadle? Alebo sú s tým spojené aj nejaké iné benefity ? 

Momentálne je to tak, že jednotlivé súbory nevedia čo robia navzájom, pokiaľ sa nerozprávajú. Ale v 21. storočí, pri tom množstve práce sa už nestačí len vzájomne rozprávať.

My nemáme dispečing. Najviac na to dopláca oddelenie prenájmov, keď dáma, ktorá má na starosti prenájmy, na to aby zistila, či je napríklad operná sála voľná v konkrétnom termíne si obehne dramaturga, ktorý jej povie, že tam vtedy nehráme.

Vyzerá to teda tak, že sa to prenajať dá, ale potom sa zistí, že technická prevádzka tam má práve na vtedy naplánovanú opravu svetiel. Keď aj oni povedia, že ten termín je pre nich OK, to tiež ešte nič neznamená, lebo môže povedať šéf TPÚ, že tam v tom čase majú mať rozobratú točňu.

V takejto situácii je pomerne zložité sa rýchlo a efektívne dopracovať k úplne elementárnym informáciám, pričom vo svete sú úplne bežné prevádzkové softvéry, ktoré toto všetko elegantne riešia.

Máme vyhliadnuté tri z nich. Všetky tieto údaje sa tam dajú priebežne zaznamenávať aj cez telefón aj cez počítač a vybraní ľudia sa kedykoľvek a okamžite dostanú k informáciám, ktoré potrebujú. V sekunde zistíte, kedy je v sále technická skúška, kedy premiéra, kedy sa skúšajú svetlá, všetko tam máte.

Jednoducho, je to už vymyslené, lebo inde v divadlách to funguje. My len potrebujeme kúpiť nejakú jazykovú mutáciu, lebo tieto softvéry nie sú v slovenčine. Ale minimálne dva vieme, že sú v  češtine, tak možno budeme pracovať s nimi – a zrazu máme dispečing.

V tej chvíli je to nástroj, ktorý zjednoduší ľuďom život a investícia sa vráti vo forme väčšej efektivity – pretože sa nebude hodiny strácať čas neustálym zisťovaním niečoho, čo nám počítač povie za dve sekundy. Lebo nezabúdajte, že je to čas platených ľudí.

Z toho potom vyplýva aj kvalitnejšie plánovanie. No a tento softvér nám potom vygeneruje ferman a ak sa v ňom zmení jedna vec, ktorú treba prehodiť o dve hodiny dopredu, alebo dozadu, tak zrazu nebudete mať hysterickú prevádzku, kde si ľudia trhajú vlasy, či je vôbec možné niečo na poslednú chvíľu prehodiť na iný čas a prepisuje sa na poslednú chvíľu všetko čo sa dá a zodpovedná osoba sa modlí, aby si to herec, ktorý nemá ani email, prečítal, aby sa tá informácia o zmene k nemu vôbec dostala.

Takto budeme mať ferman v digitálnej podobe, ktorý sa bude priebežne aktualizovať, každý sa bude vedieť k nemu dostať, lebo tí, čo majú mať k nemu prístup ho budú mať napríklad vo forme aplikácie v telefóne. Aplikácia bude user friendly a tak aj dôchodca, ktorý nie je digitálne zdatný si v telefóne bude vedieť kliknnúť na ferman a okamžite uvidí všetky zmeny.

A keď už sa bavíme o vnútornej komunikácii, z tých takmer 900 aktuálnych zamestnancov SND má našu emailovú adresu (s koncovkou snd) len nejakých 300. Takže keď posielam hromadný email, čo robím pomerne často, tak viem, že v prevádzke ho potom musia rôznym ľuďom preposielať na gmail. A ak sa bavíme o ochrane informácií a online bezpečnosti, tak toto je potom problém. Ja tam samozrejme nepoužívam citlivé informácie, ale aby v 21. storočí zamestnanci SND nemali emailovú adresu divadla je nemysliteľné, toto ideme tiež meniť.

Chceli by sme, aby sa celý tento systém efektívnej vnútornej komunikácie implementoval už od septembra. Ale to znovu závisí od toho, čo som povedal v úvode, ozdravný plán sa nedá realizovať, ak naň nedostaneme peniaze. Bez jeho zafinancovania je to zdrap papiera.

Venuje sa ozdravný plán aj prechodu na blokový systém hrania? 

Treba povedať, že vo vnútri SND nie je zhoda na blokovom hraní, ale je zhoda na tom, že to teda ideme vyskúšať.

Aké zaznievajú argumenty proti blokovému systému ?

Nie každý súbor to vníma rovnako. Činohra je toho názoru, že blokové hranie by ublížilo návštevnosti a repertoárový spôsob je viac výhodný. My sa chystáme testovať v najbližších dvoch sezónach hranie tzv. poloblokovým systémom. Ak bude premiéra, tak nebude bezprostredne po nej nasledovať desať repríz, ako v divadlách ktoré fungujú úplne blokovo, ale štyri, prípadne päť.

Po premiére a jej prvých piatich reprízach vytiahneme zase nejaké repertoárové kusy, ale znovu minimálne aspoň v dvojiciach alebo trojiciach za sebou.

Z môjho pohľadu, ak sa bavíme o ozdravnom pláne, tak blokový systém je presne to, čo je nevyhnutné. Z celého ozdravného plánu sa ale práve tento bod ukazuje byť najzložitejší. Je mnoho vecí, ktoré v ozdravnom pláne riešime radikálne, tak povediac revolúciou zo dňa na deň, kedy jednoducho stanovíme dátum a povieme, že odteraz to ide byť takto. Ale prechod na blokový systém určite budeme riešiť evolučne, veľmi postupne.

Niekto povie, že blokové hranie nebude na Slovensku fungovať, lebo sa nenájde dosť divákov na to, aby som vypredal päť krát po sebe Traviatu. No dobre, ale ak uvediem tú istú Traviatu päť krát, ale rozhádzane po celom roku, tak vtedy tých divákov mám? Prečo ich nemám pať krát po sebe, ale mám ich päť krát počas rôznych týždňov? Nerozumiem tomu, prečo by to nemalo fungovať. Nemá to žiadnu oporu v logike, má to len oporu v praxi.

A ja nespochybňujem, že tu boli múdrejší ľudia než ja, väčší divadelníci a skúšalo sa to a samozrejme viem, že to vtedy nešlo. Nuž ale doba sa mení, ľudia dnes majú úplne iné návyky, to čo nefungovalo vtedy možno dnes už bude. Najmä ak je to systém, ktorý všade vo svete funguje.

Blokové hranie je mechanizmus, ktorý je vo svete akceptovaný ako najzdravší. Je postavená scéna, nedochádza k jej poškodzovaniu neustálymi nezmyselnými presunmi, orchester je dokonale naskúšaný, speváci majú svoje party dokonale pripravené.

Ak toto bude čítať laik, tak možno tomu nebude rozumieť, ale profesionáli okamžite chápu, že spevák, ktorý má veľmi náročnú, exponovanú rolu a zaspieva si ju raz v septembri, raz v decembri a raz v júni a nemá predtým žiadnu skúšku, len nejakú oprašovačku, počas ktorej navyše v orchestri hrá iný sólový fagotista ako potom večer na predstavení, tak v takýchto podmienkach potom podať večer stopercentný výkon jednoducho nie je možné.

Blokové hranie rieši kvalitu, efektivitu a ešte aj šetrí financie.

Ak je činohra proti, je možný aj taký scenár, že by sa v opere hralo v blokoch a v činohre tak ako doposiaľ?

Ja si to viem predstaviť. Keď prax ukáže, že to niekde funguje a niekde inde nefunguje, tak jasné, že nepôjdeme veci lámať cez koleno.

Po predchádzajúcom vedení ste zdedili zazmluvnené operné projekty, pamätám si napríklad že medzi nimi bola Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského okresu. Budú sa hrať, alebo čo sa s nimi stane ? 

Táto konkrétna inscenácia sa hrať nebude. Sme momentálne v stave odstupovania od zmluvy, pretože vďaka covidovým presunom sme sa už nevedeli dopracovať k termínovej zhode a preto z tejto produkcie vystupujeme. Mám dohodu s riaditeľmi súborov, že nebudeme zatiaľ komunikovať konkrétne tituly,  lebo všetko chceme predstaviť verejnosti na spoločnej tlačovke.

Ale treba si uvedomiť, že tá najbližšia sezóna bude kompromisná, lebo si nemyslím, že budeme môcť hrať úplne normálne. Covid tu ešte nejaký čas bude úradovať.

Hovorili ste o zazmluvnených inscenáciách od predchádzajúceho vedenia, ale my máme problém nielen so zmluvami ale aj s tým, že bol daný nejaký prísľub, ktorý nebol síce vo forme zmluvy, ale aj tak bol učinený. A čo teraz s tým? Sú inscenácie, ktoré takýmto prístupom neboli síce zazmluvnené, ale napriek tomu boli odovzdané a roky sa presúva ich uvedenie. Nemôžeme to neustále pred sebou tlačiť. Potrebujeme s tým niečo urobiť – a urobiť to tak, aby sme dostáli nejakým morálnym sľubom a záväzkom, hoci aj nie právnym. Aj toto riešime.

Vzhľadom na financie budeme veľmi zdržanliví v počtoch premiér, čiže v opere budú v sezóne 2021/22 tri premiéry, dve budú v balete a sedem v činohre, čo sú radikálne nižšie čísla, než to bolo doteraz.

A celkovo ani do budúcnosti, na najbližšie dve sezóny, sa neplánujeme vrátiť na tie čísla premiér, ktoré sme mali. Najmä činohra lámala rekordy, čo malo za následok na jednej strane vysokú návštevnosť, ale na druhej strane to spôsobovalo vyčerpanosť u hercov, lebo mnohí z nich sú aktívni aj v televízii a vo filmoch. Pri tom počte premiér bolo výsledkom, že neboli dostatočne naskúšané.

Takže v činohre sa ideme skľudniť, bude menší počet nielen premiér, ale aj samotných predstavení.

A v sezóne 2022/23 by potom v opere mali byť ideálne už štyri premiéry a v balete tri. Ale to všetko je taktiež otázka dofinancovania.

A dofinancovanie je vždy počítané na kalendárny rok a sezóna zase od septembra do júna, takže treba počítať aj s týmto nesúladom.

Ak sa vrátime k sezóne 2021/22, kde v prípade opery hovoríme len o troch premiérach, tak ak aj dostaneme požadované dofinancovanie na tento rok, to ešte neznamená, že naozaj v druhej polovici sezóny vieme urobiť tie dve ďalšie premiéry, lebo to už je iný kalendárny rok.

Takže, aby som odpovedal na vašu otázku, v najbližšom období bude dobeh aj už rozrobených a zazmluvnených inscenácií podpísaných minulým vedením, aj sľúbených a nerealizovaných vecí z minulosti – hoci niektoré sme museli zrušiť, lebo na to neboli peniaze. Preto nadchádzajúca sezóna bude plná kompromisov a racionálnych riešení smerujúcich k vysporiadaniu starých záväzkov tak, aby to bolo podľa možností kvalitné a so cťou.

Ale tá skutočne NAŠA sezóna, pod ktorú sa všetci dramaturgovia a riaditelia hrdo podpíšu, bude až sezóna 2022/2023.

Čo hovorí ozdravný plán o historickej budove? 

Dlhodobo sa upozorňuje na skutočnosť, že historická budova je problémom, ale pritom stále zostávala otvorená. My sme si urobili náš audit, ktorý počas troch mesiacov realizoval holandský auditor a tie zistenia boli horšie ako sme predpokladali. A to, že sa budova doteraz nezatvorila ani nejdem komentovať, ale my ju jednoducho zatvárame.

Máme za to, že podmienky pre divadelnú činnosť v nej sú nielen nedôstojné, ale dokonca život ohrozujúce. Dali sme do poriadku signalizáciu pre požiarnu bezpečnosť, lebo to je povinnosť, ktorú máme zo zákona a bolo to nevyhnutné aj kvôli tomu, aby v budove mohol zostať aspoň vrátnik. Ak nemáte v poriadku ani požiarnu signalizáciu, tak potom môžete budovu už len oplotiť a modliť sa, aby jednoho dňa nezačala horieť.

To najkritickejšie sme teda vyriešili, ale nákladný výťah, ktorý stúpa a v jednej chvíli sa náhle nakloní, tak to je úplný horor. A viete si predstaviť, ked’ je naložený niekoľkými tonami, čo to spraví.

Ten výťah už nijakým spôsobom nedostane revíziu. To, že šikovní chlapi z techniky ho roky nejako opravovali a pájkovali je síce pekné, ale bez revízie ako správcovia majetku porušujeme zákon. A takýchto zariadení je v budove niekoľko. Niektoré znemožňujú len divadelnú činnosť, ako napríklad problematické ťahy, točňa, svetlá a niektoré iné vyslovene ohrozujú bezpečnosť divadelníkov.

Ja som presvedčený, že veľa ľudí nechápe, v akom až zlom stave sa divadlo nachádza. Lebo keď vojdete do sály, tak sa tam normálne svieti, kúri sa, voda tečie, takže nemáte na prvý pohľad dojem, že by to malo byť nejako katastrofické. Lenže diváci nevidia zákulisie, nevidia odhalené kabeláže, stropy pretekajúce priamo na elektrické obvody, vypadávajúci transformátor. Divadelná činnosť sa tam nedá vyvíjať.

Na inú činnosť však divadlo ešte použiteľné je. Ak divadlo zavrieme, tento priestor zostane úplne prázdny a ako manažér by som ho samozrejme chcel aspoň nejako monetizovať do doby, kým sa nezačne rekonštrukcia. Preto si viem predstaviť, že na nedivadelnú činnosť by sa budova ešte stále využívať dala.

Kedy by sa mohla začať rekonštrukcia budovy? 

V optimálnom prípade sa bavíme o období minimálne troch rokov. Ale ak bude budova tri roky vypnutá, bez kúrenia a zhasnutá, tak schátra ešte viac a škody ešte viac narastú. Takže ak to berieme tak, že tam aj tak musíme temperovať, vetrať a niektoré technológie zapínať a vypínať, aby nám neodišli úplne, tak toto všetko vytvára náklady aj v čase, kedy je budova zatvorená.

Náš ideálny scenár je taký, že divadelná činnosť bude síce zastavená, ale chceme nastaviť taký spôsob fungovania, aby si historická budova mohla zarobiť aspoň na tie náklady, ktoré s ňou do času začatia rekonštrukcie aj tak budú.

Môže tam byť konferencia, môže tam byť koncert, čokoľvek, kde bude možné urobiť jasnú deliacu čiaru so zoznamom technológií, ktoré nebude možné vôbec využívať. Ak sa jasne zadefinuje, že do tejto časti zákulisia už nemôžete ísť, tieto šatne nemôžete používať, toto sú elektrické zásuvky, ktoré sú prelepené a nepoužiteľné – a záujemcovia to budú akceptovať, tak nech si budovu na nejaké konkrétne podujatie prenajmú.

Ak si tam bude chcieť televízia natočiť Slovenku roka alebo Slnko v sieti – to je typ eventov, na ktoré si prinesú všetku techniku svoju vlastnú a tú divadelnú nepoužívajú.

Dobre to poznám, lebo aj ja som si ako agentúra svojho času tiež historickú budovu prenajímal a viem, že som nevyužíval žiadne z technológií divadla, lebo v tom čase tam aj tak už nič negungovalo.

Ak si tam televízna produkcia postaví vlastnú scénu, donesie a zavesí vlastné svetlá, vlastný zvuk – nech sa páči, aspoň si budova môže zarobiť na údržbu.

Ale asi bude zložité vysvetliť laickej verejnosti, že sme budovu zatvorili a zároveň sa v  nej niečo natáča pre televíziu. Budeme musieť trpezlivo objasňovať, že je rozdiel medzi divadelnou a napríklad koncertnou činnosťou.

Prečo sa rekonštrukcia môže začať až o tri roky ? 

A to je ešte stále ten optimistický scenár. Možno sa začne aj neskôr. Za bývalého vedenia sa začal pripravovať stavebný zámer. My ho teraz dokončujeme. Krajský pamiatkový úrad mal pripomienky, ktoré sa zohľadnili a teraz sa zdá, že už je všetko pripravené tak, aby sa mohla urobiť predbežná feasibility study, ktorá dá nejakú prvú ideu o tom, čo to všetko môže stáť.

Ak sme optimisti, tak koncom roku 2021, alebo počiatkom roku 2022 by mohla byť vypracovaná. Potom materiály pôjdu na ministerstvo, aby sme sa rozprávali akým spôsobom to má byť financované. Ministerstvo kultúry má budovu na zozname kultúrnych pamiatok, ktoré majú ísť do rekonštrukcie.

Za Bratislavu sú takéto pamiatky len dve a my sme jedna z nich. Majú byť na to na to použité prostriedky z najbližšieho programového obdobia EÚ 2022 – 2027.

Ak nám to Ministerstvo financií potvrdí, tak sa začne pripravovať projektová dokumentácia a ostrá feasibility study, ktorá bude oveľa presnejšia. Znovu do toho vstupuje Krajský pamiatkový úrad, aby reagovali na spresnenú dokumentáciu.

A potom sme už pripravení na súťaž ohľadom stavebníka. Prebehne prvé verejné obstarávanie – a ak zoberieme do úvahy, že vždy sú aj nejaké záujmové strany, ktoré proces blokujú, tak ak toto všetko bude na prelome rokov 2022/23 hotové, tak budeme veľmi radi.

A potom musí prebehnúť druhé verejné obstarávanie nielen na stavebníka, ale najmä na technológie. Pretože si treba uvedomiť, že budova sama o sebe nie tým najväčším problémom, tam nie sú nejaké problémy so statikou, nie je podmočená ani nič podobné. To, kde je havarijný stav a čo aj zhltne najviac peňazí pri rekonštrukcii, sú nefunkčné a zastaralé technológie.

Veľká časť z toho, čo divadlo potrebuje k svojej činnosti, je vlastne skrytá pod zemou. Stavba prechádza popod námestie a je to tak geniálne vyriešené, že architekti, ktorých sme tam teraz zobrali, boli úplne nadšení tým, že takéto niečo sa kedysi vôbec dokázalo navrhnúť a postaviť. A aj spôsob, akým je to celé zrealizované, vzbudzuje dodnes rešpekt. Podzemná časť je prefektne odizolovaná – lebo vieme, že spodná voda je v Starom meste skoro všade – ale tu je všetko v poriadku. Preto hovorím, že samotná stavba zďaleka nie je takým problémom, ako technológie. Hoci samozrejme stavba potrebuje rekonštrukciu tiež.

Ak by sa toto všetko podarilo dotiahnuť do stavu, že v roku 2024 máme zhotoviteľa stavby, tak do roku 2027 sa bude dať stihnúť divadlo kompletne zrekonštruovať. Aj v Prahe budovu Státní opery renovovali zhruba tri roky, takže to je pomerne realistický odhad.

Chcel by som ale povedať, že my sa vôbec neponúkame, aby sme boli tí, ktorí by toto všetko mali riadiť. Máme historickú budovu v správe, tak chceme byť súčinní. Avšak chceli by sme, aby sa tomuto projektu venovalo Ministerstvo kultúry, alebo nejaký medzirezortný prierezový orgán, ktorý bude robiť rekonštrukcie aj iných budov a my budeme len ich partnerom.

Ako to nakoniec celé dopadne, ešte stále nikto nevie, uvidíme, či predsalen to nakoniec nebudeme musieť realizovať sami. Na to by sme tu ale museli vytvoriť celé jedno interné oddelenie, ktoré bude zamestnávať štáb ľudí venujúcich sa výlučne len rekonštrukcii.

Jednoducho bolo by to veľmi veľa práce a neviem, či práve toto potrebujeme, máme teraz veľa iných svojich starostí. Na druhej strane ale, ak mám mandát riadiť divadlo celých päť rokov, tak len tak odsúvať tento problém a pozerať sa na to, ako nám tu historická budova úplne schátra, samozrejme tiež nie je pre mňa riešením.

 

Peter Bleha

Diskutovať o článku môžete na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

Titulná fotografia: Ivan Majerský, Pravda

Teraz najčítanejšie