Denník N

Ubi bene, ibi patria (Cicero) – kde je dobre, tam je moja vlasť

Je jedným zo známych výrokov Marca Tullia Cicera ( 106-43 pred Kr.), slávneho rímskeho rečníka, spisovateľa, filozofa, politika široko zasahujúceho do oblasti práva.

Cicero v tomto stručnom výroku vystihol podstatu úsilia ľudí o hľadanie dobrej vlády. Je to pocit, že sa nám niekde dobre žije. Tento pocit je neodmysliteľne spojený so slobodou jednotlivca.

Táto je celkom prirodzene vnímaná výsostne subjektívne. Človek sa cíti byť slobodným, ak má pocit, že môže žiť život podľa svojich predstáv a dostáva dostatočný priestor na realizáciu svojich plánov a cieľov.

Niet sa čo čudovať, že mnohí čoraz viac poukazujú na hlbokú múdrosť obsiahnutú v inom známom výroku , že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Na toto miesto sa priam žiada doplniť krátky exkurz do našej nie tak dávnej histórie, a zacitovať z knihy Angeliky Šrámkovej “ Ľudovít Bazovský nezlomný rodák slovenský ?“, krátku pasáž (vydavateľstvo UNIVERSUM-EU, s. r. o., Prešov 2014, strana 114):

“ Po vzniku ČSR vidiecke obyvateľstvo nerozumelo presnému obsahu a závažnosti zmien, ktoré nová situácia prinášala. Neraz dezinterpretovalo, resp. svojsky chápalo význam slobody. Ilustrujú to príklady z niekoľkých novohradských obcí. V Pravici si miestni obyvatelia pod týmto pojmom predstavovali, že „nastanú zlaté časy,“ v Turom Poli sa štátotvorným zmenám tešili predovšetkým z toho dôvodu, že „nebudú četníci, nebudú dane, vojsko a bude dovolené pálenku páliť a tabak bezplatne sadiť“. Predstavy o slobodnej vlasti ukážkovo reprezentuje nasledujúca výpoveď: „No akože Tomáš, ako ? Ach, nuž dobre, nemôžeme sa ponosovať. Pasieme kde chceme, robíme čo chceme a pálime kedy chceme.“

O tom, ako veľmi sa nášmu národu podarilo za jedno storočie dospieť v otázkach porozumenia slobodného štátu, nebodaj demokratickej forme vlády, si urobí každý vlastný názor.

Cieľom tohto blogu je pouvažovať nad už našimi predkami vyslovenej hlbokej múdrosti o pocite dobrého života.

Nielen prísne obmedzenia vo voľnosti a pomyselnej slobode jednotlivca spojené so snahou štátu zastaviť šírenie vírusu a zvládnuť túto situáciu, nielen boj proti korupcii a mafiánskemu štátu spojený so zásahmi do osobnej slobody podozrivých osôb, ale  aj snaha politikov zvýšiť pôrodnosť rozdeľovaním peňazí rodinám s deťmi, čoraz nástojčivejšie nastoľuje jednu a tú istú otázku “ Je Slovensko dobrým miestom pre život ?“

Nepochybne máme, a doposiaľ sme mali, len  také vlády aké si zaslúžime, najmä preto, že nás neokupuje iný štát a teda aspoň z tohto pohľadu si riadime svoje veci sami. Ale pochopili sme, že vlastný štát neznamená len to, že môžeme páliť (pálenku) kedy chceme ?

Vráťme sa k túžbe po slobode, v duši Slováka spojenej napríklad so slobodou páliť kedy chce ( a asi aj piť kedy a  koľko chce). Garantom tohto priestoru z pohľadu riadenia štátu a teda z  pohľadu slobody občana v štáte, je práve Ústava SR, s ktorou narábame primerane úrovni svojej štátoprávnej zrelosti, teda ľahkomyseľne.  Ústava vymedzuje slobodu občana takto :

Slobodný občan v štáte môže robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje, to je pre neho dovolené. Ale to nestačí, súčasne obmedzuje štát a jeho orgány, v prospech slobody občana, že tie smú robiť len to, čo majú zákonom povolené a nič viac. Ak chceme tento ústavou daný priestor slobody kultivovať, zveľaďovať a vytvárať zo Slovenska dobré miesto pre život, musíme sa snažiť o to, aby bolo čo najmenej zákonov, ktoré nám zakazujú určité formy správania a súčasne, aby tieto zákony boli jasné, prehľadné a zrozumiteľné, a to aj preto, aby aj štát vedel, aké sú jeho zákonom dané kompetencie a tieto si nerozširoval na úkor sféry slobody občana. Veľká pozornosť sa v slobodnej spoločnosti venuje tvorbe zákonov,  ich kvalite a tomu, ako zasiahnu do sféry slobody jednotlivca a samozrejme, či ich bude možné dodržiavať a za akú cenu.

Aká je slovenská realita ? V tvorbe zákonov prevažuje kvantita nad kvalitou, ak sa o kvalite vôbec ešte dá hovoriť. Poslanci  a vlády sa riadia akousi mantrou užitočnosti, ktorá sa prejavuje výlučne v tom, že sú horlivými pisateľmi a predkladateľmi zákonov.  Výsledkom je, že neexistuje oblasť života, ktorá by nebola regulovaná a preregulovaná, niektoré zákony si navzájom odporujú, takže občan ani nevie, čo je vlastne dovolené a štát si naopak dovoľuje až priveľa, pretože jeho  zástupcovia pri záľahe predpisov ani nevedia čo môžu a čo nie a tak si robia čo chcú (viď premiér, ktorý namiesto postupu striktne podľa zákona nezvolá bezpečnostnú radu štátu,  ale vymýšľa bez opory v zákone, nový formát stretávaní sa mixu ústavných činiteľov a iných zástupcov výkonnej moci). Situácia s prijímaním zákonov sa dramaticky zhoršila za posledný rok v súvislosti so šírením COVID 19. Manévrovací priestor, v ktorom je človek naozaj slobodný, sa zúžil na maličkú štrbinku, cez ktorú už nevidieť ani nádej na zlepšenie.

Aký je pocit občana ? Cíti sa slobodne, má pocit, že  mu je dobre a že je tu doma, má dobré miesto  na život, kde si založí rodinu a privedie na svet veľa detí ( za ktoré dostane veľa peňazí od štátu) ?

Slobodná spoločnosť sa vyznačuje aj tým, že to, čo je zákonom zakázané, je výsledkom dohody na tom, že tieto obmedzujúce pravidlá jednak platia pre všetkých rovnako,  a  jednak, že sme s nimi všetci stotožnení, lebo ich považujeme za užitočné a sme pripravení sa im podriadiť dobrovoľne a aj to väčšina spoločnosti robí. Z presvedčenia, nie zo strachu zo sankcie za porušenie.

V živote je veľa príkladov na to, že to nie je utópia a človek je pripravený dobrovoľne obmedziť svoj priestor slobody, ak považuje obmedzujúce pravidlo za užitočné v tom, že ho privedie k sledovanému cieľu. Na ilustráciu postačí príklad, keď sa človek podriadi obmedzeniam a zmenám vo svojom živote spojeným s liečbou ťažkej choroby, lebo sa domnieva, že tieto obmedzenia, ak ich dodrží ho vyliečia, alebo mu predĺžia život alebo zlepšia jeho kvalitu (ale mohli by sme spomenúť dosiahnutie športového cieľa alebo cieľa v kariérnom raste).

Slovenská spoločnosť je príkladom jednania podriadenej, zotročenej komunity, ktorá má svoju privilegovanú vrstvu s univerzálnou  výnimkou z dodržiavania akéhokoľvek pravidla ( v časoch socialistického Rumunska mohli vysokopostavení členovia komunistickej strany a silových zložiek jazdiť autom aj do protismeru).

Typickým  správaním zotročeného občana je, že pravidlá, ktoré musí dodržiavať vníma ako obmedzujúce, zbytočné a nezmyselné. Celé svoje úsilie sústredí  na to, aby sa dostal do skupiny privilegovaných. V takomto boji je zásada účel svätí prostriedky prijateľná. Ak to nie je možné, snaží sa dodržiavaniu pravidiel vyhýbať tak, aby pri tom nebol prichytený. V tom vidíme veľkú občiansku solidaritu otrockej spoločnosti ( viď blikanie vodičov upozorňujúce na policajnú hliadku). Ak už prichytený bol, snaží sa vyhnúť sankcii, využitím rodinných, kamarátskych väzieb, ponúknutím nejakej inej výhody a podobne. Ak sa nič nepodarí, a sankcia na neho dopadne, v mizivom počte prípadov má pocit, že bola reakciou na jeho porušenie zásady, že koná to, čo je zakázané. Domnieva sa, že sa tak stalo preto, lebo je na najnižšej priečke potravinového reťazca.

Prečo ? Lebo pravidlá neplatia pre všetkých rovnako, a ak niekoho postihnú je to dôkaz, že nepatrí k úspešnej a privilegovanej vrstve. Ak svoju úvahu zhrniem v tom, že podľa mňa slovenská spoločnosť nič z toho, čo k slobode patrí ešte nepochopila, mnohí to budú považovať za prehnané, čo celkom chápem, ale názor si ponechávam.

Záverom uvediem príklad pre podporu svojho názoru z nie úplne aktuálneho politického diania na Slovensku. Podpredseda slovenského parlamentu, šéfka parlamentného výboru, obaja poslanci za stranu vládnej koalície, údajne  „vyvodili politickú zodpovednosť“ za svoje pochybenie, ktoré spočívalo v nedodržaní pravidla, na ktorého tvorbe sa z titulu svojho postavenia podieľali a vytvorili ho tak, že sa vzťahovalo pre všetkých, teda aj pre nich ( a treba poznamenať že súčasne aj  tak, že požiadaním o výnimku sa mohli nimi nastoleným povinnostiam vyhnúť).

Tieto osoby však nevyvodili žiadnu zodpovednosť z toho, že pravidlo porušili, ale z toho, že boli pri tomto porušení prichytení. A pre niektorých, vrátane mňa, je to diametrálny rozdiel. Ak by prichytení neboli, žiadnu zodpovednosť voči sebe za to, že sa zdržali po zákaze vychádzania povedzme v reštaurácii, teda z porušenia pravidla,   nevyvodili. Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že hneď  sa sami na verejnosti nepriznali, že pravidlo porušili a nevyvodzovali voči sebe sankciu. Urobili to až v  reakcii na odhalenie.

Z tohto postoja sa dozvedáme veľa o úrovni ich občianskej, ale aj politickej vyspelosti (myslím, že svojej strane týmto poškodili). Napríklad to, že toto pravidlo ani sami nepovažujú za potrebné natoľko, aby sa mu dobrovoľne podriadili. Otázka znie, prečo má teda obmedzovať celú spoločnosť ? Ďalej možno z ich správania vyvodiť, že majú asi rovnaký postoj k dodržiavaniu všetkých pravidiel a toto nebude jediné, ktoré porušujú a zodpovednosť vyvodia len za porušenie tých, pri ktorých boli prichytení a v ich prípade dokonca len tam,  kde sami uznajú za vhodné, že by zodpovednosť  vyvodiť mali. Lebo sú poslanci, príslušníci privilegovanej vrstvy.

A toto nie je príklad zo života bežného neslobodného občana zotročenej krajiny, ale príklad zo života jej lídrov, ktorí sa správajú rovnako neslobodne a otrocky, keď sa po úspechu dopracovať sa do skupiny privilegovaných, domáhajú výnimiek z dodržiavania pravidiel.

A bez aspoň okrajovej zmienky k postupu prevádzkovateľa zariadenia, ktorý umožní privilegovanej vrstve porušiť na ňu sa vzťahujúce pravidlo tým, že primárne poruší to, ktoré má dodržať on sám, nemôžem skončiť tento blog.

Ten kto porušil pravidlo v prospech privilegovanej vrstvy rád a často vystupuje vo verejnom priestore a otvorene sa zastáva právneho štátu, demokracie a slobody jednotlivca. Situácia z bežného života ukazuje, že v praxi vníma tieto pojmy inak, a že atmosféra otrockej neslobody ovplyvňuje aj jeho  jednanie  a teda aj jednanie ľudí so slobodnými nastavením. Obhajoba spôsobom, že sankciu, ktorá mu zo strany štátu bude za porušenie uložená  zaplatí a je pripravený za to niesť zodpovednosť, čo má vyznieť ako statočný postoj, je hviezdoslavovsky povedané „smutnokrásnym“ príkladom hráča, ktorý horlivo útočí na vlastnú bránu. A až do zmeny skóre si neuvedomí, že si dal vlastný gól.

Na prijatí sankcie nič statočné nie je. Je to zákonom predpokladaný následok porušenia pravidla, ktorý by sa mal dostaviť vždy a pre všetkých rovnako, ako o tom opäť stručne rímske právo „ubi lex, ibi poena – kde je zákon, tam je aj trest“. Alebo máme ako statočnosť vnímať to, že milovník slobody a právneho štátu nezabojuje o to, aby sa tomuto následku vyhol ?

Naše šťastie závisí od pocitu slobody, a tú pocítime, až sa konečne naučíme chápať v čom spočíva jej podstata. Stane sa Slovensko niekedy dobrým  miestom pre slobodný život ?

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..