Po stopách hrdinov, ktorí ušli z Osvienčimu

Pripomínať odvážny čin Vrbu a Wetzlera, rovnako ako hrôzy, ku ktorým viedla nenávisť voči konkrétnym skupinám obyvateľstva počas druhej svetovej vojny, reflektovať presahy z histórie do súčasnosti a spoločne hľadať spôsob ako ostať láskavým v neláskavej dobe. To všetko je cieľom memoriálu, ktorého účastníci sa aj tento rok vydali po stopách Vrbu s Wetzlerom. Minulé leto prešlo stokilometrovú trasu nultého ročníka z Osvienčimu po Skalité, odkiaľ sa do Žiliny pokračuje vlakom, okolo tridsať účastníkov, teraz nás bolo vyše sedemdesiat.

Prečo som sa vydal na pochod, čo som na ňom zanechal a čo si z neho odniesol? Nikdy predtým som Osvienčim nevidel. Obával som sa, že miesto, na ktorom dochádzalo k vraždeniu nevinných ľudí v tak veľkom rozsahu, by som nevstrebal. Už návšteva pamätníku pri masovom hrobe v Kremničke, kde nacisti počas druhej svetovej vojny povraždili takmer tisíc ľudí, býva pre mňa bolestivým zážitkom. Po prečítaní knihy Utiekol som z Osvienčimu, v ktorej Rudolf Vrba opisuje život v koncentračnom tábore a svoj útek s Alfredom Wetzlerom, sa vo mne niečo zlomilo – zatúžil som nepochopiteľné pochopiť lepšie.

Bránou koncentračného tábora Auschwitz I. s nápisom Arbeit macht frei prejde každoročne viac ako milión návštevníkov. Majú rôzne dôvody, príbehy, motiváciu. Niekto tu stratil predkov, iný sa im snaží lepšie porozumieť, ďalší chce pochopiť prečo a ako sa to všetko vôbec mohlo stať. Bolo to zlyhanie človeka, konkrétnych ľudí, celého ľudstva? Už sa to nemôže zopakovať, počúvate, ľudia sú dnes iní, vyspelejší, vzdelanejší, kultivovanejší, niekto by istotne zasiahol, pomohol, nedovolil to… Návšteva Osvienčimu desí práve preto, že nič z toho nie je pravda.

Správe, ktorú Vrba s Wetzlerom po úteku napísali, mnohí neverili. Rozsah opísaných zverstiev a hĺbka dehumanizácie obetí v nacistami spravovaných táboroch sa zdali byť príliš šialené. Aj počas krvavej vojny bola skutočná podoba konečného riešenia židovskej otázky, tak ako ju realizovali nacisti, pre svet nepredstaviteľnou. Židia boli deportovaní zo svojich domovov s prísľubom života kdesi na východe. Niektorí z nich neverili tomu, čo ich čaká ani pri vystupovaní z vlakov na rampách táborov. Tisíce kráčali do plynových komôr v domnienke, že idú do spŕch. Všadeprítomná lož zabezpečovala pokojný priebeh zabíjania. Život v nevedomosti zabíjal a zabíja dodnes.

Pri pohľade na tony vlasov a osobných vecí obetí je človek odkázaný na mlčanie, čokoľvek by povedal, zanikne v hluku toho, čo sa tu len nedávno odohrávalo. Všetci vieme, aké ťažké je vysporiadať sa so stratou blízkych, s menšími či väčšími traumami z detstva alebo mladosti. Ako sa povojnová generácia vysporiadala s nákladom spomienok, ktoré v sebe počas života niesla, nedokážem racionálne pochopiť. Mnoho Židov zvolilo nový začiatok vo vznikajúcom Izraeli, iní sa vrátili domov a pokúsili sa zabudnúť. Wetzler žil až do svojej smrti v roku 1988 v Bratislave, Vrba emigroval do Kanady, kde sa stal rešpektovaným odborníkom na neurológiu. Nemci prešli denacifikáciou, sklonili hlavu, priznali si chyby, dnes svoju minulosť nezahmlievajú, hovoria o nej otvorene a nesnažia sa zmenšovať podiel svojej viny. Ako je tomu na Slovensku, kde sa ešte stále nájde veľká skupina obyvateľov, pre ktorých je vojnová Slovenská republika štátom, na ktorý sú hrdí?

Vrba-Wetzler memoriál hľadá odpovede aj na tieto otázky. Zabúdať na zlo je však rovnako krátkozraké ako nespomínať dobro, v teple ktorého sa roztápa. Vrba s Wetzlerom a rovnako aj ďalší Židia prežili vojnu len vďaka pomoci bežných ľudí, ktorí nestratili tvár ani v časoch, keď ju mnohým zakrývala maska nenávisti, vlastného prospechu, slabošstva alebo celkom prirodzeného strachu o život. Pomáhať Židom sa trestalo smrťou. Napriek tomu sa našla Poľka, ktorá dvom utečencom z koncentračného tábora neodmietla jedlo a nocľah v obci Pisarzowice. S prechodom cez slovenské hranice im potom, ako u neho nabrali sily, zas pomohol dedinčan z Milowky. V Skalitom ich niekoľko dní vo svojej chalupe ukrýval roľník Ondrej Čanecký. Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Medzi účastníkmi memoriálu, ktorí si počas leta našli týždeň na to, aby precítili trasu, po ktorej utekali Vrba s Wetzlerom, bolo možné nájsť ľudí s rôznorodými pohnútkami, osudmi a motiváciou. Jedno ich však spájalo – presvedčenie, že ten, kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znova. Viacerí mali židovské korene, ďalším nie je ľahostajné historické bezvedomie v spoločnosti, opätovne sa šíriaca nenávisť, alebo len chceli zažiť niečo, čo sa vymyká bežnej turistike. Najsilnejším zážitkom z pochodu pre mňa nebola prehliadka samotných koncentračných táborov v Osvienčime ani navštívenie miest spätých s útekom odtiaľ. Bol to najmä čas na tiché premýšľanie a príležitosť na rozhovory s ľuďmi, ktorých by som inak nestretol.

Kilometre cez poľské dediny a hory nezdolávali len ľudia zo Slovenska, ale aj tí, ktorí prišli z Českej republiky, Kanady, USA, Veľkej Británie, Izraela alebo Maďarska. Pri pohľade na starých pánov, ktorí vytrvalo a v dobrej nálade zdolávali prevýšenie Beskýd, som sa neraz pristihol pri prianí mať v ich veku rovnakú fyzickú aj duševnú kondíciu. Rozhovory s nimi by som doprial nejednému súčasnému konšpirátorovi, ktorý vidí za každou druhou svetovou, či domácou udalosťou židovské sprisahanie. Pri stretnutí s milými ľuďmi by možno prišiel na iné, triezvejšie myšlienky. Rozhodne neplatí to, čo možno vidieť aj na v Auschwitzi vystavených dobových plagátoch z dielne vtedajšej gardistickej propagandy – všetci Židia nie sú rovnakí a už vôbec nie sú zodpovední za stav súčasného Slovenska.

Židia sú ľudia ako ostatní, dokonca sa nezhodujú ani v názore na politickú situáciu v súčasnom Izraeli. Vďaka rozhovorom s obyvateľmi Izraela by aj odporca tohto štátu zo Slovenska možno konečne pochopil, že je množstvo sekulárnych Židov, ktorí si o tých ultraortodoxných myslia svoje, že sami Izraelčania majú kritické názory na izraelské jednanie v konflikte s Palestínou, že stavaniu osád na okupovaných územiach nie je ani zďaleka naklonená celá verejnosť a mnoho ďalšieho. Diskusia otvára myseľ a zatvára vzájomnú nevraživosť. Musí však o ňu niekto stáť. Najlepšie niekto, kto sa nebojí prijať svet v jeho komplikovanosti.

Prekvapilo ma, koľko Židov opustilo Československo bezprostredne po udalostiach roku 1968. Počúvať ich príbehy úteku do neznámeho je ako čítanie dobrodružnej literatúry. Každý volil iný spôsob a nik to nemal v novej domovine ľahké. Napriek tomu, že Izrael mal už vtedy vypracovaný systém prijímania a začleňovania prisťahovalcov. O čom som pred memoriálom vôbec nevedel, je skutočnosť, že viacerí Židia sa zo Slovenska rozhodli odísť aj bezprostredne po vzniku samostatnej republiky v roku 1993. Viedol ich k tomu strach z narastajúcich antisemitských nálad vo vtedajšej spoločnosti. Ako sa cítia Židia, ktorí na Slovensku ostali, žijú tu svoje každodenné životy bez toho, aby sa o ich židovskom pôvode častokrát vôbec vedelo, dnes, v čase čoraz hlasnejšie sa šíriacej nenávisti voči akejkoľvek inakosti?

Netolerancia nemá v spoločnosti miesto a aj na nás závisí, koľko priestoru jej poskytneme. Či je to v našej mysli, v okruhu priateľov a blízkych, komunite, obci, na Slovensku alebo v Európe. Minulosť je prítomná v súčasnosti, dnešok sa v budúcnosti stane minulosťou. Bolo by fajn, ak by sme sa za ňu nemuseli hanbiť.

Ak vás myšlienka memoriálu venovaného Rudolfovi Vrbovi a Alfredovi Wetzlerovi zaujala, príďte im vzdať hold. Budúci ročník môžete kráčať spolu, známi neznámi, rozprávať sa, či ticho premýšľať. Krajina, cez ktorú sa kedysi utekalo, je nateraz bezpečnou.

Odkazy na zdroje venované úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu:

Oficiálna webstránka Vrba-Wetzler memorial
Dva týždne a 140 kilometrov. Ako dvaja Slováci ušli z Osvienčimu (článok a interaktívna mapa na SME)
Útek dvoch Slovákov z pekla (článok v denníku Pravda)
Vrba-Wetzler memorial (článok na Jablko.sk)
Reportáž RTVS z nultého ročníka memoriálu

Článok bol pôvodne publikovaný na webstránke Nadácie otvorenej spoločnosti.