Denník N

Príhody z Plamienka: O cestách, tajomstvách a daroch

Ľudka je zdravotná sestra, ktorá spolupracuje s Plamienkom už dvadsať rokov, od jeho úplného začiatku. S deťmi a ich rodinami je v úzkom kontakte. Tvrdí, že hoci jej práca sestry v Plamienku je veľmi uspokojujúca, lebo je plná odborných i ľudských výziev. Prečítajte si príbeh našej sestričky Ľudky

Pracujem v Plamienku od úplného začiatku, od 8. decembra 2000. Môj príbeh je jednoduchý. Študovala som zdravotnú školu v Žiline a chcela som ako mladá nadšená sestrička pracovať v Ilave neďaleko od môjho rodiska. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a chcela som byť blízko pri mojich rodičoch a súrodencoch. Tam mi však v tom čase, pred tridsiatimi rokmi, povedali- takých sestier ako vy máme na každý prst päť.

Nedokážem byť zbytočná, pocit, že ma nepotrebujú, je pre mňa veľmi ťažký. Bolo to pre mňa znamenie, že mám odísť. V Bratislave mi nikto nedal v práci pocítiť, že by so mnou nerátali. Začala som pracovať na ORL, tam som zostala 4 roky.  Po štyroch rokoch práce zvyčajne potrebujem zmenu. Nastúpila som teda na chirurgickú JIS a odtiaľ na detské ARO. Tam som pracovala až do pôrodu môjho prvého syna.

Po materskej som sa už na ARO nevrátila. Bola tam akcia a zároveň hĺbka. No po materskej som však zrazu mala pocit, že už nestíham a neviem byť natoľko výkonná ako potrebujem.  Išla som teda na urgent, kde pracujem doteraz. V tom čase som stretla detskú onkologičku MUDr. Jasenkovú. Na onkológiu ma to nikdy nelákalo. Mala som  pocit, že to je veľká zodpovednosť a že odtiaľ by som už neodišla. Rozprávali sme sa, začínala s Plamienkom, pracovala na legislatívnom rámci organizácie a potrebovala sestru.

K deťom sme však začali chodiť intenzívne o 2 roky neskôr. Na ARO som v tom čase zažila jedno úmrtie, ktoré ma k práci v Plamienku pripútalo ešte viac. Zomierala Dominika, tínedžerka, bola pri plnom vedomí. V nemocnici nebolo vtedy možné, aby s pacientom stále niekto bol. Dnes už je to inak a pri deťoch môžu byť aj príbuzní. Dominika potrebovala mamu, pýtala sa na ňu, a nemala ju pri sebe. S tým som sa nevedela zmieriť. A vedela som, že takéto udalosti nedokážem prejsť  a na druhý deň ísť ďalej.

Potrebujem precítiť to, čo vnímam ako jedinečné. V Plamienku hovoríme o tom, čo v rodinách zažívame, môžeme sa k tomu s kolegyňami z tímu spoločne vrátiť. Môžeme si to odžiť a odsmútiť. Áno, aj my smútime. Za niekým viac, za niekým menej. Za deťmi, za rodinami, veď ich púšťame… niektorí sú veľmi blízki nášmu srdcu.

Niektoré spomienky sa mi vynárajú stále. Občas to je meno dieťaťa, inokedy známa situácia. Často myslím na deti vo veku mojich detí, alebo ak počujem o nejakom probléme v rodine a poviem si – to je ako u nás. Vtedy si spomínam úplne konkrétne. Najsilnejšie sú však spomienky na deti, pri ktorých som bola do posledného výdychu.  To nie je niečo, čo sa nedá naplánovať.  Je to niečo mimo nás. Je to pre mňa tajomstvo a dar zároveň.

Pamätám si dve také situácie. Chlapec, ktorý sa volal Jožko… Chceli sme niekoľkokrát od neho odísť, no vždy sa udialo niečo, čo nás zdržalo. Potom sa to stalo. Akoby si vybral, že by sme pri tom mali byť. Druhá bola Karolínka, maličké bábätko. Začali zvoniť zvony na kostole, pozrela som sa na ňu a vtedy som videla, že odchádza. To je to tajomstvo momentu odchodu. Nič sa k tomu nedá povedať. Len cítiť to a vnímať.

Sestra v Plamienku znamená byť všestranná osoba. Ja som napríklad vďačná, že som kvôli Plamienku začala šoférovať. Šoférovanie mi dáva slobodu. Tu je to nevyhnutné, Plamienok je mobilný hospic. Cesty sú dlhé, celé dni sa zdajú byť zabité v aute. Podstatné však je, že prinášame do rodín niečo, čo sa nedá vyčísliť ani uchopiť. Niektoré návštevy sú tie „moje“, môžem robiť sesterské úkony, ktorým rozumiem a veľmi ma tešia.

Rodičia detí sú úžasní. Mamy a otcovia sa dokážu naučiť úplne všetko, čo potrebujú pri domácej starostlivosti o svoje ťažko choré dieťa. Majú tú najsilnejšiu motiváciu- pomôcť mu. A keď už sú si pri starostlivosti o dieťa istí, dáva im to pocit uspokojenia.

Byť sestrou v Plamienku je tiež veľmi uspokojujúce. Je to práca aj pre mladú sestru, ktorá sa chce učiť. Ak niekoho bavia odborné výzvy, tu si príde na svoje. O tých ľudských ani nehovoriac.  Najdôležitejšie pri návštevách rodín detí je podľa mňa ich sprevádzanie. Byť naplno s človekom, v jeho situácii. Takým spôsobom, ako to on potrebuje. A my rodiny  sprevádzame na ich ceste. Občas až tam, do okamihu tajomstiev, darov a zvonenia zvonov.

Ďakujeme našej zdravotnej sestričke Ľudke za jej dôveru, otvorenosť a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne.

Podporte nás prosím jednorazovým alebo pravidelným darom. Pomôžeme tak spolu.
Ďakujeme.

Teraz najčítanejšie

PLAMIENOK n.o.

Sme nezisková organizácia, ktorá je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej/hospicovej starostlivosti a smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny. Od roku 2002 bezplatne poskytujeme nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť. Deti navštevujeme doma v okruhu 2 hodín jazdy od Bratislavy. Od roku 2011 V Centre pomoci smútiacim deťom a rodinám v Bratislave na Zadunajskej ulici 6 bezplatne poskytujeme psychologickú, terapeutickú a poradenskú omoc smútiacim deťom a ich blízkym ako aj dospelým po strate dieťaťa. Do centra môžu prísť smútiace deti a rodiny z celého Slovenska. Od roku 2003 vzdelávame študentov, odborníkov a laickú verejnosť, aby sa kvalita detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku zlepšovala. Týmto blogom chceme prispieť k tomu, aby sa povedomie o paliatívnej starostlivosti na Slovensku zvyšovalo.