Denník N

Niečo pre blchárov a puristov

O tom, že jazyk médií má dnes od spisovnosti a kultivovanej štylistiky poriadne ďaleko, je asi zbytočné hovoriť – čítame a počujeme to dennodenne. V prípade súkromných médií nás to už zrejme neprekvapuje, ale od verejnoprávnych by sme predsa len čakali vyššiu jazykovú úroveň, a to najmä v prípade dramatických programov, pri ktorých je (na rozdiel od živého vysielania, spravodajských vstupov a pod.) dosť času na prípravu pôvodných dialógov či slovenského znenia zahraničného programu.

Moju pozornosť v tomto zmysle zaujal francúzsky seriál Filharmónia z prostredia symfonického orchestra, ktorý vysielala RTVS na Jednotke po šesť ostatných nedeľných večerov. Prichádza nová dirigentka, ktorá bola vraj menovaná proti vôli orchestra. Nuž nie, bola vymenovaná. Bohužiaľ, privlastňovacie zámeno svoj akoby v slovenčine pod vplyvom cudzích jazykov zanikalo, ale zatiaľ ho máme a treba ho náležite používať. Veľmi by sa zišlo vo vetách: Musíme rozbiť náš elitársky imidž. Prestaňte viesť vašu sekciu. Pre Selenino aj moje dobro sa s ňou nechcem stretnúť. Nechcete verejne priznať vašu lásku k nemu? V seriáli sa striedavo (!) hrá na huslena husliach, hoci správna je iba druhá väzba. Dirigentka sa správa ako šéfová (správne šéfka), niektorí si ju považujú (vážia), ktosi odíde bez rozlúčenia (slovo zachytené napríklad u Vajanského, ale dnes je to naozaj rozlúčka) a hudba sa zdieľa, čo ani neviem, čo znamená, lebo také slovo v slovenčine jednoducho neexistuje. Oprava zatečených parkiet v koncertnej sále bude stáť 430-tisíc euro (eur), hoci nikto by nepovedal, že osminka masla stála za socializmu „päť koruna“. Dĺžeň do výrazu seba samú naozaj nepatrí. Ktorási postava má na čosi dosť široké ramená – nuž nie, má široké plecia, anatómia (ani frazeológia) nepustí. Ľudia, s ktorými zvyknem pracovať sú po slovensky ľudia, s ktorými zvyčajne pracujem. Veta Tiež ste nejednali v rukavičkách by mala znieť Ani vy ste s nami nezaobchádzali v rukavičkách – alebo nejako podobne, aby sa vystihol zmysel. Manžel vyhodí dirigentke na oči, že sa stala taká bezcitná. No, keď už, stala sa takou bezcitnou. Ale nestala, len nedáva výrazne najavo emócie. Veď kohosi sa aj spýta: Čo po mne chceš? Nie náhodou odo mňa? Ani výraz usilovať niekomu o život nie je práve slovenský. Čo tak chcieť niekoho pripraviť o život?

Niekedy ide skôr o logiku než o jazyk. Obrátiť stránku – či už konkrétne, alebo obrazne – sa veľmi nedá, treba obrátiť list. Nesedí vám niečo na vete Je malá šanca, že by Jeffovi ublížil? Formálne je všetko v poriadku, ale významovo nie, lebo slovo „šanca“ má výlučne pozitívny význam a ten neladí s tým, čo nasleduje. Čiže: Je málo pravdepodobné, že… by bolo určite vhodnejšie.

Možno si ctený čitateľ povie, že som hnidopich. (Ehm… kontrola pravopisu mi toto slovo podčiarkuje. Podľa česko-slovenského slovníka je to blchár alebo blškár, ale fakt som to ešte nikoho nepočul povedať.) Alebo purista. (Toto slovo je v poriadku, ale nie je to človek, ktorý umýva riad purom.) Nie, nie som. Nemám nič proti použitiu hovorových a slangových výrazov, prípadných vulgarizmov i nespisovných slov, pokiaľ sú v súlade s originálom a slúžia na charakterizáciu postáv. To však nie je prípad príbehu z umeleckého prostredia, kde možno predpokladať a očakávať kultivovaný neutrálny jazyk. Ostatne, uvedené chyby nie sú nijako štylisticky príznakové, sú to proste len chyby.

Najviac ma prekvapuje, že v RTVS sa v reťazci prekladateľ – upravovateľ dialógov – dramaturg – (dabingový herec) – režisér slovenského znenia – príslušný zodpovedný zamestnanec RTVS nenájde nikto, kto by markantné jazykové chyby vychytal. Prečo je to tak?

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.