Denník N

Sulíkov vzdušný zámok

Sulíkova nedávna obhajoba takzvaného „centrálneho prijímacieho tábora“ neobstojí.

Vo svojom predošlom blogu som kritizoval Sulíkom nedávno prezentovaný návrh „utesniť“ európsku južnú hranicu, ktorý Sulík stavia na predpoklade, že by bolo možné všetkých žiadateľov o azyl prichádzajúcich do Európy deportovať do akýchsi extra-teritoriálnych centier, kde by všetci žiadatelia čakali do posúdenia ich žiadostí. Môj blog bol štrukturovaný do dvoch logicky nadväzujúcich častí. Prvá objasňuje, že žiadna exekutíva z členských štátov Rady Európy nedisponuje ústavnou mocou, ktorá by jej umožňovala pred utečencami len tak zavrieť dvere a otočiť ich od hranice. Druhá zas prezentuje dôvody, kvôli ktorým je Sulíkov predpoklad z právneho, praktického aj politického hľadiska nesmierne naivný. V priam expresnej odpovedi na môj blog sa Sulík (či jeho brigádnik?) snaží návrh obhájiť, no jeho protiargumenty sú do očí bijúce nezmysly.

Na úvod krátko k Sulíkovmu obvineniu, že z mojej strany bolo spomenutie judikatúry Štrasburského súdu „hrubé zavádzanie“. Odhliadnuc od toho, že moje obvinenie na Sulíkovom blogu hneď pod zavádzajúcim obrázkom – ktorý Sulík napriek opakovanému upozorneniu nezmenil – vyznieva obzvlášť pateticky, moja argumentácia zavádzajúca nebola. Naopak, objasnenie toho, že exekutíva nedisponuje ústavnou mocou utečencov len tak od hranice otočiť, bolo v rámci môjho argumentu logicky nevyhnutným východiskovým bodom. Som rád, že Sulík chápe právnu nevyhnutnosť prístupu k azylovej procedúre, no nie som si celkom istý – a to aj vo svetle slotovského spôsobu akým sa o „utesnení“ hranice vyjadroval – či to pochopili aj všetci jeho priaznivci, z ktorých ho viacerí chválili za poukázanie na to, že si Grécko a Taliansko dobre nestrážia svoju hranicu a vpúšťajú utečencov do Európy (stačí sa pozrieť na komentáre k videu z nedávnej diskusie či pod Sulíkovými blogmi). Rovnako si nie som istý, či Sulík chápe, že ani keby jeho vzdušný zámok premenila lesná víla na realitu, stále by do neho nemohli byť žiadatelia o azyl z Európy deportovaní automaticky bez možnosti odvolať sa na súd a že deportovaní by určite nemohli byť úplne všetci, keďže minimálne v prípadoch závažne fyzicky či psychicky chorých osôb by deportácia už sama o sebe mohla predstavovať neľudské zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Predtým, než sa pustím do Sulíkových argumentov, je užitočné ujasniť si rozdiel medzi extra-teritoriálnym posudzovaním žiadostí o azyl, ktoré má teritoriálne posudzovanie len doplňovať, respektíve ísť nad jeho rámec a extra-teritoriálnym posudzovaním, ktoré má teritoriálne posudzovanie kompletne nahradiť. Narozdiel od prvého typu  je druhý typ opatrenia, po ktorom volá Sulík, bezprecedentné.

Extra-teritoriálne posudzovanie potreby na ochranu, ktoré teritoriálne posudzovania len doplňuje, je po právnej stránke v zásade v poriadku. Úrad vysokého komisára pre utečencov (UNHCR) už 60 rokov asistuje viacerým štátom (v súčasnosti je ich 25) s presídľovaním utečencov z rozvojových krajín, ktoré častokrát nemajú dostatok prostriedkov ani len na poskytnutie starostlivosti spĺňajúcej ľudskoprávne minimum. Najviac takto presídlených utečencov smeruje do Spojených štátov, mnohí do Austrálie, Kanady, nordických štátov a najnovšie aj do Kórey. V týchto prípadoch UNHCR posudzuje potrebu ochrany priamo v utečeneckých táboroch v rozvojových krajinách – teda už pred príchodom utečencov do cieľovej krajiny. Extra-teritoriálne posudzovanie tu teritoriálne posudzovanie nenahrádza, ale naopak ide nad jeho rámec – v súlade s princípom zdieľania bremena vyjadreného v preambule Medzinárodného dohovoru o statuse utečencov (Ženevský dohovor).

To po čom volá Sulík – deportácia všetkých žiadateľov o azyl z Európy a ich následná koncentrácia v  akomsi tábore niekde v severnej Afrike do posúdenia ich žiadostí – nemá obdobu medzi zmluvnými stranami Ženevského dohovoru, ani podporu medzinárodno-právnych expertov, ba ani podporu žiadnej relevantnej európskej politickej strany. Ešte aj toľko kritizovaná Austrália žiadateľov o azyl zo svojej pevniny nedeportuje a utečencov odchytených na mori jej flotilou oficiálne dáva na základe bilaterálnych zmlúv do zodpovednosti tretím krajinám, v ktorých majú byť následne aj integrovaní.

Keď v rámci svojej obhajoby Sulík, „mimochodom“ poznamenáva, že „o prijímacích táboroch v severnej Afrike uvažuje nielen nemecká kresťansko sociálna únia (CSU), ale aj strana Zelených“ uniká mu, že v článku, na ktorý sa sám odvoláva, sa nielenže nespomína deportácia, ale ani len extra-teritoriálne posudzovanie. Naopak, článok cituje predstaviteľku CSU, ktorá hovorí o takzvanom „Ausreisezentren“ (výjazdovom centre), ktoré by umožnilo utečencom prejsť cez Stredozemné more bez toho, aby sa museli spoliehať na služby prevádzačov a predstaviteľku strany Zelených, ktorá z rovnakých dôvodov zvažuje „Möglichkeiten für humanitäre Visa“ (možnosť humanitárnych víz).

Sulíkov „centrálny prijímací tábor“ je vzdušný zámok. Jedná sa o návrh, ktorý je prakticky nezlučiteľný so základnými princípmi azylového práva, medzinárodne ukotvenými ľudskými právami ako aj právom Európskej únie. Ako spomínam v mojom predošlom blogu, tento návrh v prvom rade nie je možné realizovať tak, aby bol v súlade s článkom 34 Ženevského dohovoru, ktorý štátom ukladá povinnosť čo najviac urýchliť integráciu utečencov do spoločnosti. Tu treba zdôrazniť, že samotné inštitúcie Európskej únie sú právne zaviazané rešpektovať Chartu základných práv Európskej únie – vrátane práva na azyl vyjadreného v článku 18, ktoré sa musí zaručiť „dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru“ – a táto záležitosť tak potenciálne spadá aj pod kompetenciu Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu.

Vyhodnotenie opodstatnených žiadostí o azyl je zo svojej podstaty časovo náročné a s jednoduchším centralizovaným prístupom k azylovej procedúre by sa čakacia doba ešte predĺžila. Čakanie na spracovanie žiadosti a následné pridelenie a usadenie utečenca v zodpovednom európskom štáte by tak prebiehalo mimo cieľovej spoločnosti dlhé mesiace, v horšom a pravdepodobnejšom prípade aj roky – v zjavnom rozpore s literou dohovoru. Navrhované opatrenie by navyše malo perverzný anti-integračný efekt a nič by neriešilo: utečenci by sa do Európy dostali aj tak, no radšej, než riskovať neistý osud v pochybných podmienkach kdesi v severnej Afrike, by pravdepodobne mnohí volili život v ilegalite a o azyl by žiadali len v krajnom prípade odhalenia.

Sulík vo svojej odpovedi na môj blog vyššie spomenutý problém odbíja bez bližšieho vysvetlenia s tým, že v centrálnom prijímacom tábore kdesi v severnej Afrike by bolo možné dosahovať „efekty z rozsahu“ a preto by azylové procedúry „prebiehali výrazne rýchlejšie ako dnes“. Pod pojmom „efekty z rozsahu“ má Sulík na mysli poučku z mikroekonómie o tom, že vyrábať vo veľkom je z hľadiska zvýšenia efektivity výhodnejšie. Aplikovanie tejto teórie na spracovávanie žiadostí o azyl je však očividný nezmysel – každá žiadosť o azyl musí byť predsa posúdená individuálne. Posúdenie žiadosti sa nedá rozložiť na viacero dielčích procesov po vzore sériovej výroby automobilov, ako si to naivne predstavuje Sulík.

Uvedomujúc si pravdepodobne nezmyselnosť svojho protiargumentu, Sulík sa v tomto bode snaží odviesť pozornosť od problému vyvolaním dojmu, že som za to, aby utečenci umierali v Stredozemnom mori, aby sa im prístup k azylovej procedúre sťažil. Niečo také ale nikde netvrdím. Naopak, v závere svojho blogu explicitne zdôrazňujem, že európske krajiny by mali okrem iného „otvoriť viac legálnych možností na požiadanie o azyl a zabezpečiť pre utečencov bezpečné koridory – tak ako po tom volajú takzvaní „slniečkári“, inak povedané dlhoroční medzinárodnoprávni experti, vrátane UNHCR a ďalších odborníkov.“

V tomto bode by som mohol svoj blog ukončiť a odkázať čitateľov na zvyšné argumenty a zdroje uvedené v mojom predošlom blogu, no nedá mi ešte nepoukázať na to, s akou „vážnosťou“ Sulík berie základné práva utečencov. Na to, aby si človek uvedomil, že mnohí spomedzi utečencov potrebujú špeciálnu starostlivosť, a nie tlačiť sa s miliónom ďalších utečencov v akomsi tábore s rozlohou „povedzme 10 x 10 kilometrov“, by človek nemal potrebovať diplom z medzinárodného práva. Žiaľ, Sulíkov blog ukazuje, že z času na čas je predsa len dobré si minimálne ľudskoprávne povinnosti štátu pripomenúť.

Žiadatelia o azyl majú nielen ľudské práva tak ako iné ľudské bytosti, vrátane základných sociálnych práv, ale mnohí z nich aj nárok na osobitnú starostlivosť. Minimálne štandardy pre prijímanie žiadateľov o azyl vyplývajúce z medzinárodného práva sú zhrnuté v smernici Európskej únie, známej ako smernica o podmienkach prijímania, ktorá okrem iného spomína právo na adekvátne ubytovanie (čl. 17) a zdravotnú starostlivosť (čl. 19), slobodu pohybu (čl. 7), prístup na trh práce (čl. 15) ako aj prístup k vzdelávaciemu systému pre maloletých (čl. 14). Zraniteľné osoby, ako napríklad maloleté osoby bez sprievodu, zdravotne postihnuté osoby, staré osoby, tehotné ženy, slobodné matky alebo otcovia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia majú navyše právo na zohľadnenie ich osobitných potrieb počas celého trvania azylového konania (čl. 22), vrátane primeranej starostlivosti o duševné zdravie (čl. 19 odsek 2).

Sulíkova predstava o ušetrení nákladov tým, že „jednoducho, lekári spomedzi utečencov by liečili ľudí, učitelia by vyučovali deti a pod.“ je vo svetle vyššie spomenutých noriem vyslovene detinská. Za adekvátnosť podmienok a starostlivosti v prijímacích centrách sú zodpovedné štáty. Aj keby mal utečenec so sebou v batohu rovno všetky náležité dokumenty vrátane diplomov, štát nemôže bez preverenia, respektíve rozdielovej skúšky, len tak nechať niekoho vykonávať lekársku alebo pedagogickú činnosť.

Ešte krátko k praktickej stránke. Podľa Sulíka, by „krajiny ako Tunis či Egypt“ financie za prenájom plochy „rozhodne uvítali“ a k prítomnosti akejsi európskej extra-teritoriálnej kvázi polície a byrokratického aparátu na (riadnom) kuse prenajatého územia pripomínajúceho obyvateľom Afriky jej nedávnu koloniálnu históriu by zjavne nemali žiadne výhrady, pretože „kvôli nedávnym teroristickým útokom prišli o značné príjmy z turizmu“. Tu si z diplomatického hľadiska treba uvedomiť, že mrkvička v podobe financií  z prenájmu vôbec nie je taká chrumkavá: Sulíkom navrhované azylové centrum by z takejto africkej krajiny urobilo regionálny magnet nielen pre státisíce utečencov, ale aj prevádzačov a rôzne gangy s nekalými úmyslami na utečencoch profitovať a navyše by v konečnom dôsledku navrátenie odmietnutých žiadateľov odmietajúcich dobrovoľný návrat ostalo na pleciach miestnej polície.

Záverom snáď len jednou vetou: prenechať zjavne nekompetentnému brigádnikovi tak závažnú tému – pri ktorej sa jedná o život a smrť reálnych ľudí, vrátane detí – nie je hodné poslanca Európskeho parlamentu.

Teraz najčítanejšie