Komu patrí tento štát alebo prezidentka Čaputová ako prvý politik nerešpektujúci vôľu ľudu.

V poslednom čase sme svedkami verejnej diskusie o tom, či je referendum o skrátení volebného obdobia ústavné alebo neústavné. Dovolím si do tejto diskusie prispieť vlastným pohľadom, pričom sa odpichnem od článku O medzerách v niektorých argumentoch za referendum o predčasných voľbách, autorov Mariána Gibu a Vincenta Bujňáka. Hneď na úvod poviem – a to pri všetkej úcte k mojim vlastným profesorom na právnickej fakulte – že si strelili vlastný gól. A nie jeden ale hneď tri. Každý, argument, ktorý uviedli, sa totiž pri dôkladnom štúdiu javí trochu ináč… Budem reagovať aj na protinázor Rada Procházku, ktorý je zástancom vypísania volieb na základe referenda, hoci očakáva opačný verdikt Ústavného súdu.

Jedinečnosť Ústavy Slovenskej republiky

To, čo je v tejto ústavnoprávnej diskusii podstatné je neustále opomínané. Zabúda sa na jeden podstatný rozdiel, ktorý robí slovenskú Ústavu jedinečnou v celosvetovom merítku – a to je koho Ústava Slovenskej republiky kladie za pôvodcu a držiteľa štátnej moci a akým spôsobom ju môže vykonávať. Vo všetkých ústavách Sveta je pôvodcom moci ľud – ako abstraktný pojem zahŕňajúci národ, čo pramení práve z obdobia 18. a 19. storočia, ktoré bolo obdobím národných štátov. Na Slovensku je to však inak – pôvodcom moci je podľa čl.2 ods.1 Ústavy SR občan a nie abstraktný ľud.

Tým však jedinečnosť Ústavy SR nekončí – v tom istom článku je explicitne uvedené, že občan vykonáva štátnu moc prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Občiansky princíp ako základný princíp budovania štátu máme teda zakotvený ako prvotný princíp budovania štátu, až za ním nasleduje zásada legality či slobody konania jednotlivcov (ods.2 a 3 toho istého článku Ústavy). Všade inde je v ústavách uvedený iba zastupiteľský princíp; a to aj v Ústave Švajčiarska, ktoré je príkladom priamej demokracie.

Keďže hovoríme o štátnej moci, ktorú vykonávajú priamo občania, je nutné pozrieť, aké politické práva Ústava SR garantuje občanom. Tu je naporúdzi hneď čl.30 ods.1, ktorý konštatuje „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.“ Osobne sa nazdávam, že práve tieto dve ustanovenia Ústavy sú dôležité pre rozhodnutie Ústavného súdu – a sú aj odpoveďou na súčasnú politickú situáciu ale aj celospoločenskú náladu a celospoločenský konsenzus.

Ak teda ústavní právnici hľadajú jedinečnosť Slovenska, ktorá spôsobuje tú podstatnú odchyľku – je to práve toto. Jedinečnosť slovenskej ústavy spočíva práve v tom, že ako v jedinej na svete je pôvodcom štátnej moci priamo občan a môže túto štátnu moc vykonávať priamo. A to je podľa môjho názoru aj právny základ a podstata toho, že Ústavný súd má povoliť konanie referenda o predčasných voľbách.

Čitateľ, ktorý nerád číta dlhé texty môže skončiť práve na tomto mieste; hlavný argument v prospech vypísania referenda som práve uviedol a to je jedinečnosť Slovenska, kde je občan pôvodcom moci a môže ju vykonávať priamo.

V ďalšom texte túto myšlienku len rozvíjam, polemizujem o nej a uvádzam aktuálne a historické kontexty tohto hlavného argumentu. Je to určené najmä pre hĺbavého čitateľa.

Prezidentka Čaputová ako prvý politik, čo nerešpektuje vôľu ľudu.

Prezidentka Čaputová je prvý politik, ktorý nerešpektuje vôľu ľudu. Doteraz vždy keď ľud prostredníctvom zhromažďovacieho práva rozhodol o nejakej spoločenskej zmene, tak politici to rešpektovali. Ako opíšem v ďaľšom texte, na pokyn ľudu na námestiach sa menila hymna, odvolávali sa vlády, rušili sa amnestie, menilo sa geopolitické smerovania Slovenska. Čo námestia rozhodli, to politici rešpektovali.

Prezidentka Čaputová túto éru definitívne ukončila. Prezidentka Čaputová nerešpektovala priamu suverenitu občanov a rozhodla sa vec riešiť prostredníctvom Ústavného súdu, teda zastupiteľským spôsobom. Je to legitímne, je to legálne a pre právny štát azda aj správne – azda je potrebné, aby sa vytvorili inštitúcie a tradície, ktoré občana odbremenia venovať sa neustále týmto štátnym veciam, že vytvoríme štát, ktorého inštitúcie budú rešpektovať vôľu občanov akosi automaticky. Tu súhlasím s Radom Procházkom, že prezidentka Čaputová neurobila nič zlé; ba naopak, pre budovanie právneho a občianskeho štátu vari niečo potrebné. Súhlasím, že hlavnú zodpovednosť nesie Ústavný súd. Prezidentka Čaputová urobila odvážny a neistý krok, ale ako hlava štátu a štátnička nesie sekundárnu zodpovednosť za dlhodobé formovanie štátu. Verím, že prezidentka Čaputová dôsledne zvážila práve tieto dôsledky svojho rozhodnutia a nerozhodovala sa len na základe aktuálnej politickej situácie a istej politickej pasci autorov podpisovej akcie za vypísanie referenda.

S čím s Radom Procházkom nesúhlasím je očakávanie od Ústavného súdu SR. Ja naopak očakávam, že Ústavný súd predčasné voľby na základe referenda povolí. Práve pre výnimočnosť Ústavy SR, kde je občanom zverená aj štátotvorná a ústavodarná kompetencia priamym spôsobom. Práve preto očakávam od tejto inštitúcie, že tento jedinečný charakter Ústavy SR podporí a nie de facto poprie. V Ústave je dostatočné množstvo inštitútov, ktoré efektívne bránia zneužívaniu tohto spôsobu priameho zásahu občanmi (3-ročná lehota pre opakovanie referenda v tej istej veci, náročné podmienky pre splnenie vypísania referenda). Bližšie sa na ne pozriem v ďalšom texte.

Slovensko, štát kde je občan pánom.

Ústava tak nepriamo odpovedá na otázku, či môže občan skrátiť volebné obdobie parlamentu. Ja tvrdím, že môže. Ak je totiž občan pôvodca moci v štáte a teda pôvodca zákonodarnej moci, prostredníctvom ktorej vykonáva svoju suverenitu, môže sa občan suverénne rozhodnúť, že jej túto moc odoberie a zoberie si ju späť. V ústave má na to priamo oprávnenie – občan môže vykonávať správu vecí verejných priamo  a zo systematiky čl.30 ods.1 Ústavy je táto suverenita kladená pred zastupiteľskú moc. 

Marián Giba odpovedá aj na otázku, ako zabezpečiť, aby pánom bol nielen občan Slávik, ale aj občan Sulík, občan Giba, občan Fico, občan Matovič a ďalších päť a pol milióna občanov. O takejto otázke má totiž právo rozhodovať každý občan – v prenesenom slova zmysle celý politický slovenský národ ako kolektívny orgán priameho výkonu štátnej moci – a Ústava SR ako adekvátny nástroj uvádza práve referendum.

Ústavne relevantná je teda tá otázka, či má občan konštitučnú kompetenciu v smere tvorby parlamentu neobmedzene alebo obmedzene. Ak je však občan pôvodcom moci, može sa obmedziť len sám (čo je základná zásada ústavného práva). Keďže Ústava sama občana v tomto smere neobmedzuje a naopak mu opakovane dáva kompetenciu zasahovať do verejnej správy priamo, ústavne konformný výklad podľa čl.152 ods.4 Ústavy je, že cieľom ústavodarcu bolo vytvoriť systém, kde občan má priamo možnosť a slobodu korekcií oprávnených štátnych orgánov pri výkone verejnej správy. Ústava tiež hovorí, že obmedziť politické práva možno obmedziť len v nevyhnutnej miere na dosiahnutie ochrany demokracie a právneho štátu (čl.29 ods.3 Ústavy SR). Z toho mi jednoznačne vyplýva, že Ústava jednoznačne smeruje k tomu, aby občania mali možnosť zasahovať do politického systému a života a mohli priamo ovplyvňovať aj zloženie parlamentu.

Chápem politickému kontextu – že je to v súčasnosti nepopulárny SMER a Hlas, ktorý sa rozhodol chrániť občianske a politické slobody Slovákov a chápem aj politickému kontextu a politickej pasci tohto referenda (ako som aj naznačil smerom k prezidentke Čaputovej – verím, že za rozhodnutím posunúť veci Ústavnému súdu nebol politický alibizmus ale prianie naozaj koncepčne rozvíjať právny štát). Avšak hodnoty a občiansky charakter Slovenskej spoločnosti je nadradená hodnota ako aktuálne politické pomery a záujmy jednotlivcov. Tu súhlasím s Radom Procházkom, že Ústava už nesmie byť trhacím kalendárom a Ústavný súd politickou slúžkou žiadnej politickej sile ale musí hájiť svoje základné poslanie – chrániť občanov a ich občianske práva a presadzovať ústavnosť.

Koniec Slovensku, kde vyhrať voľby znamenalo slobodu urobiť čokoľvek. Koaličná rada ako skutočná podstata mafiánskeho štátu.

Slovensko je nominálne parlamentná demokracia, kde parlament je najvyšší ústavný orgán (v zmysle rozhodovania o štáte aj pred prezidentom, ktorý je síce hlavou štátu, ale nie je určujúcim činiteľom). Mečiar parlamentnú demokraciu deformoval na de facto kancelársky model, kde Slovensko je parlamentnou demokraciou len na papieri – formálne. Následne éra Fica tento mečiarovský model inovovala na de facto mafiánsky štát – kde vyhrať voľby znamená oprávnenie robiť čokoľvek a v situácii, kedy sa nepodarí zvoliť jednofarebnú vládu je koaličná rada mafiánskym stolom, za ktorým sa stretávajú donovia slovenskej politiky a ako korisť si rozdelia štát.

Deštruktívnosť tohto modelu sme videli nielen za Fica, ale aj za Matoviča či Hegera. Ficovská deštruktívnosť spočívala v tom, že boli schopní všetkého; Matovičova deštruktívnosť zase, že nie sú schopní ničoho. Na dôkaz si stačí spraviť malý myšlienkový test – ak by boli Matovič, Sulík aj Remišová v parlamente a tam sa hádali – ale vláda by konala na základe záverov parlamentu – nič vážne by sa nedialo. Boli by sme štandardná parlamentná demokracia, kde sa v parlamente vymieňajú rôzne názory a to aj ostro (v Japonsku či Taliansku napríklad aj ručne stručne).

Všetci sme chceli a dúfame, že Matovičova vláda je reformnou vládou ale málokto si uvedomuje, že Matovičova vláda je v prvom rade revolučnou vládou. A s revolúciami to tak býva – požiera aj vlastné deti.

Občan – skutočný vládca Slovenska.

Občan je skutočným pánom Slovenska; nielen symbolickým ale aj tým skutočným. Marian Giba správne vymenúva rôzne situácie z moderných dejín Slovenska, kedy sa Slovák – ako politický a občiansky fenomén – správal vo svojej krajine suverénne. Na čo Marián Giba zabudol je významný ústavno-právny presah týchto štátotvorných občianskych aktov. Ústavno-právny rozmer budem demonštrovať na viacerých príkladoch: symbolických ale aj principiálny, idealistických ale aj praktických.

Slovák mení na námestí slovenskú ústavu

Prvý krát sa Slováci v moderných dejinách prejavili samozrejme v Nežnej revolúcii. Ako jeden z prvých ústavodarných aktov občianskych aktivít na Námestí SNP (k tomuto námestiu sa dostanem ešte neskôr ako k paralele Rímskeho Forum Romanum) bolo uzákonenie novej štátnej hymny. Slováci spontánne začali slovenskú hymnu spievať „zastavme ich bratia“ namiesto dovtedajšieho „zastavme sa“ bratia. Išlo o symbolické skoncovanie s normalizáciu, so sebazaprením, autocenzúrou. Ja v tom však vidím aj odraz jednej básničky, ktorú sme sa všetci učili na Slovenčine a to Mor ho, z ktorej si pamätáme všetci strofu vyvrcholenia:

„A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

To to spontánne rozhodnutie vtedy ešte formujúceho sa ľudu bolo následne rešpektované – vláda a parlament, ktorá mala značne občiansky charakter túto vôľu Slováka ako suveréna rešpektovala a parlament ho uzákonil v podobe zákona o štátnych symboloch.

Definitívne tým do slovenského ústavného systému bol vpečatený občiansky princíp a suverenita občanov. Zatiaľ iba symbolicky ako informácia pre nasledujúce generácie politikov – zverujeme Vám Slovensko do správy, ale beda Vám, ak sa tomuto poslaniu spreneveríte – ako jeden z formálnych znakov Slovenskej republiky v podobe humny. Mimochodom, nie náhodou bolo jedným z prvých národnobuditeľských diel Fándlyho Piľní domajší hospodár; Slovákovi vždy išlo o to obhospodarovať vlastný majetok a vlastnú krajinu tak ako on uznal za vhodné. Bez ohľadu na aktuálne geopolitické či mocenské okolnosti. Preto má protikorupčné hnutie na Slovensku takú silu – nejde o zlodejinu ako takú (veď zlodej Jánošík je národným hrdinom), ide o okrádanie národa, spoločného imania; korupcia nahlodáva náš spoločný blahobyt.

Slovák odvoláva Mečiarovu vládu, neskôr aj Ficovu vládu

V momente, keď bolo nad Slnko jasnejšie, že Mečiar a jeho garnitúra bola brutálnym gangsterským spolkom sa občania rozhodli Vyšli sme do ulíc a na námestia. Suverénne sme sa rozhodli, že takto to pokračovať nemôže a vyhnali sme jedného premiéera a o niekoľko rokov aj druhého z úradu. Ukázalo sa, že vôľa občana je na Slovensku rešpektovaná (napríklad na rozdiel od teraz tiež aktuálneho Bieloruska) a voľky nevoľky sa pred ňou sklonia aj niekedy takí neohrození mocipáni ako bol Mečiar či Fico.

Radšej sa Mečiar aj Fico pobrali na smetisko dejín, len aby nevzbudili hromobytie od Tatier k Dunaju, ktoré by ich zastavilo.  To nie je len fráza, ale pozorovanie s ďalekosiahlymi následkami. Vidíme, že rozhodnutie zmeniť slovenskú hymnu zároveň znamenalo aj suverénne rozhodnutie, akým spôsobom bude občan vykonávať svoju suverénnu moc – ako kontrolór moci s tým, že si vyhradzuje právomoc zasiahnuť ak sa reprezentatívna štátna moc vzďaluje od skutočného občianskeho mandátu.

Slovák ruší tzv. Mečiarovské amnestie a prvý krát „ohýba“ nemenné ústavné princípy

Zavŕšením vysporiadavania sa Slovákov s deformáciami Mečiarizmu bolo občianske hnutie za zrušenie Mečiarových amnestií zaručujúcich beztrestnosť jeho ľudí. Aj vtedy sa viedli jalové právnické reči o zákaze retroaktivity, či o charaktere štátu. Nakoniec prevládol názor, že Mečiarovské amnestie boli takou deformáciou ústavnosti, práva a spravodlivosti, že ich zachovanie by podkopávalo samotný demokratický charakter Slovenska ako právneho štátu.

Nie je však náhodou, že hnutie za zrušenie amnestií sa prelínalo a splývalo s iným hnutím – Za slušné Slovensko. Občania chceli skoncovať nielen s Mečiarom ale aj s Ficom resp. každým, kto sa snažil uniesť tento štát.

Dnes spätne si môžeme dovoliť tvrdenie, že zrušenie Mečiarovských amnestií bol nielen právny problém a politické rozhodnutie, ale priam štátotvorné a ústavodarné rozhodnutie suveréna – občanov – o tom, aký charakter má mať Slovensko a v tomto duchu ho treba aj vnímať. To však zároveň otvára úplne iný spôsob rozmýšľania ústavných sudcov o rozhodovaní o otázke referenda…

Aká je podstata Slovenskej republiky ako štátu? Aký mu dajú jeho vodcovia alebo občania? Aký je skutočný charakter tohto referenda? 

Pamätám si, ako Marián Giba asi pred pol druha rokom verejne uvažoval o koaličnej rade ako o tzv. ústavnej tradícii. Že sa vytvorila prax, ktorá nie je ústavou priamo predpokladaná, ale praxou ústavných činiteľov sa stala akousi ústavnou tradíciou, t.j. že o chode štátu rozhoduje nie parlament ale koaličná rada.

Toto tvrdenie a jeho akceptácia má však dva dôležité dôsledky – 1. ústavnou tradíciou sa môže stať aj referendum o dôležitých spoločenských otázkach, ktoré na konkrétnom prípade určia charakter štátu a spôsob, akým sa má ďalej rozvíjať 2. Toto referendum nie je o súčasnej vláde ale o spôsobe správy verených ako takých; t.j. o prehodnotení ústavnej tradície koaličnej rady a vrátenie Slovensku charakteru parlamentnej demokracie. Je nepochybné, že akceptovanie týchto dôsledkov by nás priblížilo k Švajčiarsku – a ja verím nielen v oblasti priamej demokracie ale aj kvality života a celkovej prosperity.

Ak táto vláda niečo dokázala, tak je to skutočnosť, že sa vyčerpal nielen Mečiar a Fico ale že sa vyčerpal celý typ doterajšieho slovenského politika, doterajšia generácia, ktorá sa tu zubami-nechtami držala skoro 30 rokov. A čaká sa na novú generáciu nového druhu politikov, ktorý Slovensko posunú inam…

Spôsob akým je referendum prezentované totiž nie je o tom, že by niekto chcel prehodnocovať volebné výsledky (ako mylne podsúva Marián Giba) ale o čelení faktu, že súčasná vláda nie je schopná čeliť súčasným problémom a výzvam – čo je mimochodom situácia podobná roku 1988 v Československu.

Potrebuje občan ochranu alebo už dozrel na to, aby niesol za seba a svoje rozhodnutia zodpovednosť?

Marián Giba uviedol ako jeden z argumentov proti referendu, že jeho nekonanie je vlastne na ochranu občanov. Čo je argument – podotýkam falošný argument – ktorým sa oháňali a zdanie legitimity sa snažili vyvolať aj komunisti v ČSSR. Čo je však dôležitejšie – túto otázku máme už vyriešenú v podobe ústavnej zásady „Vigilantibus iura scripta sunt“.

Zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.

Je to veľmi dôležitá zásada, ktorá povyšuje aj občiansky aktivizmus v jeho napr. ekologickej forme, ale aj v iných spoločenských formách. A ak Ústava explicitne uvádza, že občan môže vykonávať štátnu moc aj priamo, zákaz referenda ho o to priamo oberá a potláča túto právnu zásadu ako aj čl.2 ods.1 a čl.30 ods.1 Ústavy SR len na de-facto zastupiteľskú formu demokracie. A to už je taký zásah do jadra Ústavy, s ktorým Ústavný súd podľa môjho názoru nemôže súhlasiť.

Mimochodom, to je aj dôvod, prečo podľa môjho názoru si o vyslovenie protiústavnosti koleduje aj Kolíkovej novela zakazujúca Ústavnému súdu SR skúmať ústavnosť ústavných zákonov – popiera totiž jadro Ústavy SR v tom podstatnom a to je princíp bŕzd a protiváh. Kolíková ako reprezentant výkonnej moci sa jednoducho snažila obmedziť kontrolu nad činnosťou vlády, čo je v demokratickom a právnom štáte skúšanom tak ťažkými skúškami neprípustné. A podľa mňa je len otázkou času, kedy bude táto klauzula z Ústavy SR vypustená…

A napokon, ústavný inštitút referenda je nastavený tak prísne, že prakticky vylučuje jeho použitie na účelové rozhodnutia. Doteraz bolo platné len referendum o vstupe do EÚ a NATO a aj to len tesne. Preto ani z praktického hľadiska nemám obavu o jeho zneužitie – ak je to otázka naozaj celospoločenského záujmu, tak musí prísť k voľbám nadpolovičná väčšina všetkých voličov a z nich polovica rozhodnúť; t.j. 25% všetkých voličov, čo je sila, ktorá udáva premiérsku stranu, čo pri značnej politickej fragmentácii Slovenska nie je málo; súčasne to však znamená, že ak by malo ísť o účelové referendum aktuálne populárnej strany (čo sa tiež často spomína), tak je veľmi účinný spôsob ako zneužitiu predísť, nepriaznivci (teda 75% voličov( k referendu nepríde a nebude platné, alebo príde a bude proti.

Čoho sa boja politici? Aktívnych občanov, ktorí si uplatňujú svoje práva.

To čo Marián Giba vlastne povedal, že Slovák je nesvojprávny človek, ktorý o sebe a svojej krajine nemôže rozhodovať. Potrebuje ochranu v podobe, ktorá mu zabráni poškodiť svoje práva. Ústavný právnik Giba však musí vedieť, že sa to podobá na inštitút zbavenia svojprávnosti – tento krát uplatnený na politickú rovinu rozhodovania občana o sebe a svojej krajine. Ochrana občana je totiž Ústavne prípustná pred ním samým len v prípade, že je občan nepríčetný a nie je schopný rozpoznať svoje konanie a jeho dôsledky. Je to, čo chcú zástancovia referenda povedať o občanoch Slovenska? Som presvedčený, že nie. Lebo ak áno, podobalo by sa to na vyjadrenia istého politika, ktorý o občanovi vravel, že vie hovno a je dobrý len aby zvolil vládu. Preto zopakujem, že som presvedčený, že ústavný právnik Giba celkom určite toto na mysli nemal.

Demokracia je totiž nielen sloboda a schopnosť vybrať si slobodne ako sa má krajina a spoločnosť uberať – ale niesť za toto rozhodnutie aj dôsledku. A naopak – len tak môže národ ako politická entita dospieť (podobne ako človek), tým, že preberá čím ďalej tým viac zodpovednosti za seba samého.

S o tom je aj toto referendum, o tom je aj táto doba – či si konečne budú Slováci vládnuť sami, alebo stále si ich niekto bude podrobovať. Na záver si teda dovolím parafrázu iného článku Mariánu Gibu o referende: Referendum o predčasných voľbách je potvrdenie suverenity ľudu na základe reakcie na aktuálnu situáciu.

A tu súhlasím s Radom Prochádzkom, že ak Ústavný súd konanie volieb zakáže, bude to prvá inštitúcia, ktorá sa vzoprela všeobecnej vôli ľudu a preto stratí autoritu práve u občanov. A ja doplním, že stratí nielen autoritu ale aj legitimitu. A bude len otázkou času, kedy na Slovensku príde k oveľa revolučnejším spôsobom presadzovania občianskej vôle.

Ja v Slovákov verím.

Je ešte jeden dôvod, prečo nezdieľam názor Mariána Gibu na ochranu občanov pred nimi samými. Slovák je veľmi zvláštne plemeno. Je ako opitý človek, ktorý ide po rovnej chodbe a občas spadne, otlčie sa raz na jednu a raz na druhú stranu; rovno ísť nevie. Ale z nejakého zvláštneho dôvodu, ktorý je azda až mystickým, sa Slovák v rozhodujúcej chvíli proste rozhodne správne a vie prijať aj ťažké rozhodnutia. Základnou premisou je prežitie Slovákov ako národa a jeho vnútorná sloboda.

Preto Slovákovi nevadilo, že bol súčasťou Maďarského kráľovstva pokiaľ ho maďarskí nacionalizmus nezačal ohrozovať – vtedy povstal (meruôsme roky) a spolu s cisárskym vojskom svojho utláčateľa porazil. Len pre zradu jeho spojenca (skúsenosť, ktorú sme si zažili o 90 rokov) bol Slovák vystavený silnej maďarizácii s cieľom celkovej asimilácie. Výsledok? Našiel sa akýsi bláznivý Slovák, Štefánik sa volal, a vďaka svojim schopnostiam spôsobil, že sa rozpadol európsky model usporiadania vzťahov a ním presadzovaný princíp sebaurčenia národov spôsobil rozpad Rakúsko-Uhorska. Ide o prvé moderné použitie princípu sebaurčenia národov na Svete (a mimochodom, Československo bolo prvý štát na svete, ktorý mal zriadené niečo také ako ústavný súd). Československo bolo osamelým ostrovom demokracie v Európe, čo je nepochybne aj Štefánikova zásluha. A to je aj skutočný charakter Slovenska, ktorý mu dal Štúr a Štefánik.

Keď na sklonku 2. svetovej vojny Slovensko čelilo Mníchovskému diktátu a zrade spojencov, okupácii pohraničia Nemcami a Hitler nám dal ultimátum, že buď okamžite zanikneme rozdelením medzi Poľsko a Maďarsko (čo by sa stalo s poľskou časťou, vieme až príliš dobre, Osvienčim je hneď za hranicami). Slováci tak učinili rozhodnutie, ktoré urobili všetky moderné štáty sveta v istom čase svojho historického vývoja – pošpinili sa veľkou krivdou až krvou (Američania voči pôvodným obyvateľom, Španieli asimiláciou a vyhubením pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky, Británia, Holandsko a Francúzsko kolonializmom, Nemci a Rusi nacizmom a komunizmom). Na rozdiel od iných to nebolo z dôvodu rozpínavosti ale z pudu sebazáchovy… Keď sa však naskytla príležitosť – Slováci usporiadali Národné povstanie. Síce potlačené, ale Slovák ukázal, kde v skutočnosti stojí. Počas krutovlády komunizmu to bol Slovák Dubček, ktorý dal Pražskej Jari v skutočnosti slovenského ducha, podobne ako Nežná revolúcia v skutočnosti začala 16.novembra v Bratislave s predohrou o rok skôr v podobe Sviečkovej manifestácie. Ešte aj ten normalizátor Husák dokázal preraziť v čase okupácie krajiny Sovietskym zväzom, kedy Brežnev začal na našom území presadzovať silnú brežnevovu doktrínu, ktorú dokázal do veľkej miery vo svojich skutočných účinkoch značne neutralizovať.

Iste, skutočné dejiny sú oveľa komplikovanejšie. Ale na tom zjednodušení je vidno, že Slovensko je moderným štátom s vlastnou identitou a že občania Slovenska v ničom nezaostávajú za najvyspelejším svetom; že máme byť na čo hrdí, že máme sa k čomu hlásiť a na čom stavať. Občanovi Slovenska v skutočnosti záleží na tomto štáte a postupne ho buduje ako prosperujúce občianske spoločenstvo ktoré môže ísť Svetu vo veľa veciach príkladom. Z právneho hľadiska je to práve ekológia – máme najlepšie zákony na ochranu prírody; náš problém je že sa nedodržiavajú. Máme jeden z najrozvinutejších bankových systémov na Svete. Aj dostupnosť informačnej infraštruktúry je na Slovensku jedna z najlepším na Svete. Máme na čom stavať a máme čo dať Svetu. Mimochodom – Rakúsko ako jedna z najkrajších a najprosperujúcejších krajín sa pri starostlivosti o svoje prírodné bohatstvo riadi slovenskými princípmi – tými, ktoré ešte za Mária Terézie vypracovala Banská univerzita v Banskej Štiavnici (baníctvo spotrebuvávalo veľa dreva a preto dve základné fakulty boli banícka a lesnícka; banícka sa zaoberala core biznisom a lesnícka tým, čo by sme dnes nazvali environemntálna udržateľnosť). Ja Slovákovi verím, verím, že mu na Slovensku záleží a verím, že sa rozhodne správne a verím, že má čo dať nielen Svetu ale konečne aj sebe samému.