Denník N

V Redute v piatok zneli stradivárky z roku 1718, na ktorých hrával žiak Rimského-Korsakova

Slovenská filharmónia ponúkla v piatok svojim divákom veľmi zaujímavý a hodnotný program, škoda len, že ho nedokázala vhodným spôsobom aj mediálne zúžitkovať. Túto recenziu preto začnem pomerne netradične. Namiesto toho, aby som sa venoval skladbám postupne, ako na koncerte odzneli, dovolím si prehodiť poradie recenzovania prvých dvoch a začnem rovno tou druhou. 

Bol ňou Koncert pre husle a orchester od nemeckého romantika Maxa Brucha, v ktorom sólový husľový part stvárnila holandská huslistka Simone Lamsma.

Tá už ako päťročná začala študovať hru na husle na Northern College of Music v Manchesteri, pretože bola považovaná za „zázračné dieťa“. Neskôr pokračovala na Sweelink Conservatory v Amsterdame. Ako 11 ročná sa presťahovala z Holandska do Anglicka, aby mohla pokračovať v štúdiu v tejto krajine.

Na Royal Academy of Music bola prijatá ako najmladšia žiačka v histórii školy. V hudobnom priemysle debutovala svojimi nahrávkami už ako 21 ročná a hneď jej prvý album získal ocenenia renomovaných inštitúcií.

Podľa viacerých hudobných publicistov dnes Lamsma patrí do prvej desiatky najlepších huslistov na svete.

Samozrejme, vytvárať akékoľvek rebríčky s poradím je vždy veľmi ošemetné a subjektívne. Avšak o tom, že ide o jednu z našpičkovejších huslistiek súčasnosti, niet najmenších pochýb.

O úrovni, v ktorej sa Lamsma pohybuje, svedčia aj hudobné nástroje, na ktorých jej bolo umožnené hrať. Najskôr jej boli od neznámeho donora zapožičané husle Gagliano z roku 1773, potom nástroj Carlo Tononi z roku 1709, neskôr stradivárky z roku 1734 na ktorých hrával dirigent a huslista Joshua Bell – to sú práve tie, ktoré „účinkovali“ aj vo filme The Red Violin.

V posledných niekoľkých rokoch rokov má – taktiež od neznámeho donora – zapožičané stradivárky z roku 1718. Tentokrát ide o nástroj, ktorý pred viac ako sto rokmi patril žiakovi Nikolaja Rimského-Korsakova, zakladajúcemu dirigentovi Varšavskej filharmónie, skladateľovi a huslistovi Emilovi Młynarskému. Na týchto husliach odohrala aj piatkový koncert v Slovenskej filharmónii.

Neznámi donori, ktorí jej husle zapožičiavajú, sú v skutočnosti samozrejme známi, len nechcú byť menovaní. Husle tejto kategórie sa predávajú za viac ako 30 milionov dolárov. Je zrejmé, že majitelia, ktorí takto drahé nástroje vlastnia, ich hodlajú zapožičať len niekoľkým vyvoleným, skutočne vynikajúcim hráčom.

To, že budeme mať možnosť si v piatok Redute vypočuť takto zaujímavú sólistku, ako aj zvuk jej nástroja s viac ako 300 ročnou históriou, Slovenská filharmónia pri propagácii koncertu žiadnym spôsobom nevyužila. Informácia, ktorá mohla pritiahnuť aj pozornosť médií, zostala však pred verejnosťou dobre ukrytá, čomu sa dá naozaj len ťažko porozumieť.

Simone Lamsma na koncerte v Slovenskej filharmónii. Foto: Alexander Trizuljak

Husľový koncert Maxa Brucha v úvodnej časti tvorí zaujímavú hudobnú konštrukciu, ktorá na jednej strane umožňuje sólistovi predviesť svoju virtuozitu, na druhej strane ale udržiavanie pozornosti poslucháča stojí a padá na gradovaní a udržiavaní napätia, ktoré vytvára práve sprievod orchestra. Ak sa dirigentovi toto napätie nepodarí udržať, konštrukcia sa zosype. Nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie, rodák z Petrohradu Daniel Raiskin touto nástrahou preplával veľmi umne a emócie idúce z orchestra dávkoval presne tak, ako bolo potrebné.

Okrem bravúrneho súladu medzi sólistkou, hráčmi a dirigentom, ktorí splynuli  v jeden nedeliteľný útvar, hudba sólistku úplne vtiahla do deja aj v častiach, kedy jej nástroj mlčal. Ak pasáž koncertu, v ktorej priestor dostáva doprevádzajúce teleso, trvá dlhšie než pár taktov, vzniká otázka, čo si má sólový hráč v tej chvíli počať. Niekto stojí so spusteným nástorojom v ruke a hľadí do publika, prípadne pohľadom pozoruje sálu. Nie však Simone Lamsma. Tá sa prekvapivo otočila k divákom chrbtom a sledovala svojich kolegov v orchestri.

Ak sa nad tým zamyslíme, v podstate je to aj logické, veď prečo by mal sólista pozerať do publika, keď tam sa v tej chvíli vôbec nič nedeje. Na druhej strane momenty, kedy sólový hráč stojí chrbtom k divákom a detailne zblízka pozoruje doprevádzajúce teleso, až tak často nevidíme.

Simone Lamsma bola v každom jednom momente úplne ponorená do zvukov hudby a jej celé telo žilo rytmom. Pohybovala ním presne podľa taktovky dirigenta, vlnila sa a usmievala. Jednoducho žiarila šťastím a koncert si užívala plnými priehrštiami, čo bolo nesmierne sympatické. Možno to bolo tým, že od novembra minulého roku bol piatkový koncert pre ňu prvým, kedy v sále sedelo aj publikum.

O virtuóznom prevedení jej partu husľového koncertu sa nemá zmysel rozpisovať, aj tak by nebolo možné ho vystihnúť prostredníctvom slov. Orchester slovenskej filharmónie jej bol viac než dôstojným partnerom a podal perfektný výkon bez akýchkoľvek zaváhaní.

Foto: Alexander Trizuljak

Dielu Maxa Brucha predchádzalo Laudate Dominum pre zbor a orchester od lotyšského skladateľa Péterisa Vasksa. Pobaltské štáty sú povestné hlbokou tradíciou zborového spevu a podľa niektorých štatistík až polovica miestneho obyvateľstva spieva v niektorom z domácich zborových telies. Niet preto divu, že mnohí najvýznamnejší skladatelia zborovej tvorby pochádzajú práve z tohoto regiónu. Na Slovensku nemáme až tak veľa príležitostí stretávať sa s ich tvorbou, hoci naše najšpičkovejšie zborové teleso, Slovenský filharmonický zbor, je priam ako stvorené na interpretáciu ich diel.

To, že sa tvorba pobaltských autorov u nás hráva relatívne málo, je minimálne vo vzťahu k Slovenskému filharmonickému zboru určite škoda.

Vasksove dielo, ktoré otváralo program piatkového koncertu, je výborným príkladom kompozície, ktorá filharmonickému zboru sadne ako uliata. Umožňuje mu naplno ukázať svoje kvality a vyniknúť.

Je postavené na striedaní zborových acappella častí s následnými hudobnými odpoveďami orchestra, pričom obe majú výrazne odlišnú náladu. Tie zborové sú ťahavé, zádumčivé, meditatívne, zatiaľ čo orchestrálne pasáže znejú miestami takmer ako filmová hudba.

Daniel Raiskin, tento kontrast ešte viac vygradoval tým, že nechal orchester znieť v plnej sile zvukov a farieb, zatiaľ čo zbor utíšil do pianissima tak, aby podčiarkol kontemplatívnu a liturgickú atmosféru acapella pasáží. Vyznenie diela však aj tak stojí a padá na tom, ako sa potrebnú atmosféru podarí vytvoriť zboru. Práve pri takejto kompozícii je možno rozlíšiť zbor, ktorý vie ako na to, od zborov, ktoré len zaspievajú noty.

Foto: Alexander Trizuljak

Raiskin zjavne Vasksovu hudbu veľmi dobre cíti a rozumie jej. Nakoniec, možno mu je motiváciou aj to, že sa so skladateľom osobne pozná desiatky rokov.

Ak chce Raiskin ako nový šéfdirigent aby naša verejnosť objavovala aj diela u nás menej hraných autorov a búra tým zaužívané dramaturgické stereotypy, je to veľmi dobre. A pokiaľ mu je aj aktuálna dramaturgia SF v tejto snahe výrazne nápomocná a ide o ich spoločný postup a zámer, treba to len privítať a oceniť.

Po prestávke nasledovalo Adagio zo sláčikového kvinteta od skladateľa Antona Brucknera a hneď po ňom už bol priestor pre Te Deum Antonína Dvořáka.

Tak, ako je Daniel Raiskin doma v ruskom hudobnom repertoári (plánuje napríklad na Slovensku postupne uviesť všetky Šostakovičove symfónie), v ríši neznáma sa teoreticky môže ocitnúť pri dielach, ktoré u nás majú špecificky domácky zaužívanú, takpovediac danú tradíciu interpetácie. K takým určite patria napríklad aj diela Antonína Dvořáka.

Dvořákovi samozrejme najlepšie rozumejú Česi, avšak spôsob, ktorým sa interpretuje v jeho rodnej krajine, sa stáva nepísaným úzusom aj na Slovensku.

Postupným zdokonaľovaním a cizelovaním zaužívanej interpretácie a jej odovzdávaním ako „národného dedičstva“ ďalším generáciám dirigentov sa v československom priestore postupne ustálil konsenzus, ako by ideálna verzia mohla vyzerať, čo by mohol byť jej najdokonalejší spôsob a tvar. Na druhej strane ale, každá takáto tradícia potom bude brániť tomu, aby sa na to isté dielo niekto odvážil pozrieť úplne inými očami. Z tohoto hľadiska je vlastne aj dobré, že Raiskin poňal Dvořáka po svojom.

Niektoré veci cítil inak, iné motívy vytiahol do popredia, volil svižnejšie tempá. Dvořáka na český spôsob sme mali možnosť počuť desiatky krát. Dvořáka na Raiskinov spôsob sme mali možnosť počuť v piatok večer.

Sopránový a basový part spievali Linda BallováPeter Mikuláš. V prípade Petra Mikuláša treba povedať, že išlo o záskok na poslednú chvíľu, namiesto Gustáva Beláčka. Takéto záskoky nesú zo sebou vždy riziko, že sa nie všetko podarí tak, ako bolo plánované. Ak aj interpret dielo spieval v minulosti, to predsa neznamená, že teraz už nebude potrebovať čas na prípravu.

Te Deum má svoje zradné basové výšky. Peter Mikuláš vďaka svojej dokonalej technike bol nakoniec schopný aj tie vyspievať, bolo však vidieť, že nemal rezervu a išiel nadoraz. Pomohol si aspoň tak, že to zahral do výrazu. Akonáhle sa však dostal do stredných a nižších polôh, jeho hlas znel znovu krásne a sviežo a rezonoval tak, ako sme u Mikuláša zvyknutí.

Záskoky na poslednú chvíľu bývajú aj nevďačné, lebo sa vedia otočiť proti tomu, kto sa vlastne obetuje a zoberie ich.

Linda Ballová tiež zaskakovala za Adrianu Kohútkovú, v tomto prípade výmena sopranistiek bola známa len o nepatrný čas skôr.

Ballová má svoj prvý vstup v úvodnom Te Deum laudamus a potom v záverečnom Dignare Domine. Medzi nimi je rozdiel, prvý vstup je skôr lyrickejší a v ideálnom prípade vyžaduje krištáľovo čistý hlas, ktorý sa bude niesť s potrebnou ľahkosťou ponad orchester. V Dignare Domine naopak je potrebná oveľa väčšia dramatickosť a ku koncu potom najmä prieraznosť.

Ballová sa zjavne oveľa lepšie cítila v druhom vstupe, kde sa mohla do spevu oprieť oveľa silnejšie a rozbaliť to naplno. Dramatický záver jej sedel, triumfovala v ňom s veľkou istotou.

Linda Ballová a Peter Mikuláš na koncerte v Slovenskej filharmónii. Foto: Alexander Trizuljak

Filharmonický zbor v úvodnej časti diela nemá príliš veľký priestor na plastickosť stvárnenia, pretože znie len forte. Zbor sa ukázal v celom svojom spektre farieb a výrazov až v Per singulos dies benedicimus te; Et laudamus nomen tuum in sæculum, kde sa jednotlivé hlasové skupiny zboristov striedajú, prekrývajú, dopĺňajú a neustále sa mení dynamika a výraz. V tejto časti Raiskin rozohral drobnú, až filigránsku prácu a podarilo sa mu zo zboru vytiahnuť maximum. Znel kompaktne a vyrovnane vo všetkých hlasových skupinách.

Pre troch jeho členov bol piatkový koncert zároveň posledný v ich filharmonickej kariére, ostatní členovia SFZ sa počas klaňačky s nimi rozlúčili kvetmi. Klaňačka priniesla ešte jeden celkom milý, aj keď nepodstatný moment, keď sa Linde Ballovej zachytili jej šaty o stoličku hráča z orchestra a nevedela tak odísť z pódia. Situácia sa samozrejme za niekoľko sekúnd vyriešila, ale vylúdila široký úsmev na tvárach publika.

Celkovo koncert priniesol niekoľko veľmi silných a dobre prepracovaných momentov a ukázal vynikajúcu kondíciu orchestra Slovenskej filharmónie. Zdá sa, že Daniel Raiskin si s týmto telesom bude rozumieť oveľa lepšie, než jeho predchodca James Judd.

Peter Bleha

 

Recenziu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Diskusia je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu