Denník N

Dočkáte sa rozsudku v primeranom čase ?

„Organizačné, personálne či technické problémy všeobecných súdov nemôžu byť na úkor
práv účastníkov konania, nezbavujú štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní, v dôsledku
čoho takéto argumenty neobstoja (napr. III. ÚS 17/02). Systémové zlyhania pri správe súdnictva
bez ohľadu na to, ktorý zo štátnych orgánov za ne zodpovedá, nemôžu byť dôvodom neuznania
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavujú Slovenskú republiku
zodpovednosti za prieťahy.“ Nález Ústavného súdu III. ÚS 150/2021

Pri odvolávaní  ministerky spravodlivosti v paľbe výmeny názorov zaznela z úst pani ministerky veľmi dôležitá pravda, ktorú je  potrebné aj s odstupom času pripomenúť, pretože je stále viac aktuálna. Poukázala na to, že pomery vo výkone väzby pretrvávajú dlhé roky a žiadna z predchádzajúcich vlád im nevenovala dostatočnú pozornosť a nevyčlenila finančné prostriedky na to, aby došlo k zmene, a teda, že za to, aký žalostný je súčasný stav nemôže niesť zodpovednosť ona sama.

To je fakt. Faktom tiež je, že ani od nej, ako štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti verejnosť v minulosti nepočula, že by sa zasadzovala o ich zlepšenie, čo jej však neumožnil nezáujem vlády. Ale slabo to bolo počuť aj  od predchádzajúcich ministrov.

Lenže ministerka od začiatku pomenovala a pomenúva iný problém, ktorý pred ňou opakovane (žiaľ len) pomenovávali takmer všetci jej predchodcovia – nízku dôveryhodnosť justície. Ale obdobne ako v prípade systému väzenstva nenašiel sa dostatok politickej vôle a finančných prostriedkov, aby vlády Slovenska k zvýšeniu dôveryhodnosti súdnictva prispeli.

V krátkosti poukážem na problém nízkej dôveryhodnosti z pohľadu praktizujúceho advokáta, ako ho vnímam ja na základe reakcií a prístupov klientov k práci súdov.

To, že sa výkonná moc verejne, opakovane, aj cez jej spriaznené médiá, publicistickú činnosť svojich poradcov a ďalších blízkych osôb, znevažujúco vyjadrovali na adresu celého sudcovského stavu, jednoznačne prispelo k ešte väčšiemu podkopaniu dôvery občana v sudcu. Zovšeobecňujúce vyjadrenia, vyvolávanie kolektívnej viny a zodpovednosti všetkých za jedného, alebo všetkých za určité skupiny, majú potenciál systém úplne rozhodiť a dôveru stlačiť na bod nula. Súdny systém štátu však nie je tým, ktorý možno zbúrať a vybudovať nanovo. Práve táto snaha víťaza volieb, komunistickej strany v 50- tych rokoch minulého storočia, je jednou z hlavných príčin toho, v akom stave súdny systém na Slovensku máme.

Občan aj pod dojmom vyjadrení ministerky spravodlivosti vstupuje do systému s obrovskou nedôverou a obavami a citlivo (možno až precitlivelo) sleduje, čo sa bude v jeho prípade diať. 

A deje sa napríklad to, že už  pri prvom kontakte so súdom, keď ho súd vyzve na zaplatenie súdneho poplatku, tento v prípade elektronického podania v súlade so zákonom nezníži. Advokát musí žiadať o zrušenie nesprávne vyrubeného poplatku.  Občan to sleduje a pýta sa, to súdy nevedia ?

Potom sa občanovi zdá, že neprimerane dlho čaká na vytýčenie pojednávania, v lepšom prípade mesiace, ale niekedy aj roky. „Je to náhoda ?“, pýta sa. Tu nie je niečo v poriadku, ten sudca je proti nemu určite zaujatý a robí to naschvál. Darmo ho advokát chlácholí, že súdy toho majú veľa a sú preťažené, dôveru v justíciu to nezvýši, akurát sa na listinu nedôveryhodných dostane aj advokát, ktorý obhajuje postup súdu.

Advokát podá sťažnosť predsedovi súdu. Klient, občan sleduje, ako bude vybavená. Väčšinou ( z jeho pohľadu) je odpoveď samá vata. V lepšom prípade predseda súdu pripustí, že vec trvá pridlho. Nanešťastie veľakrát sťažnosť občana bagatelizuje odpoveďou,  z ktorej vyplýva, že sťažnosť je nielenže nedôvodná, ale až otravná a útočná voči sudcovi, pretože ten toho má veľa, nielen prípad sťažovateľa. Ak po takto vybavenej sťažnosti klient spor prehrá, spája si to s tým, že je to preto, lebo sa opovážil sťažovať.

Asi nikoho neprekvapí, že sa klienti  obávajú sťažovať, lebo sa sťažujú na toho, od koho očakávajú, že rozhodne spor v ich prospech, tak si ho nechcú pohnevať. Môžem uviesť konkrétny príklad zo svojej praxe, kedy klient podal úspešnú sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré v čase sťažnosti trvalo viac ako 10 rokov. Bolo mu priznané aj finančné zadosťučinenie.

Na prvom stupni bol potom v konaní úspešný a žaloba bola voči nemu zamietnutá. Lenže  odvolací súd, na prieťahy ktorého sa klient sťažoval,  rozsudok zrušil a vrátil na súd prvého stupňa.  Ten po vrátení veci urobil len toľko, že na pojednávaní od slova do slova nahlas prečítal celé znenie  znaleckého posudku, dôležitého dôkazu vo veci, na základe ktorého predtým žalobu zamietol. Potom bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania  rozhodol presne opačne, hoci záver posudku bol rovnaký a  žalobe vyhovel. Krajský súd to po podaní odvolania zo strany prekvapeného klienta „bez mihnutia oka“ potvrdil.

Obrat vo svoj neprospech klient pripísal tomu, že je to pomsta krajského súdu za to, že  podal sťažnosť na ústavný súd. Mimochodom v tomto prípade  o tom, že bola na neho podaná žaloba v roku 1992 sa dozvedel v roku 2001 po jej doručení zo strany krajského súdu, takže sa nejednalo o drobné pochybenie.

Keď občan vidí, že súdy v jeho veci nekonajú, generuje to nedôveru voči súdu. Ústavný súd v nálezoch, v ktorých konštatuje prieťahy v konaniach opakovane prízvukuje, že veľký nápad vecí, málo sudcov, chýbajúci administratívny personál, nemôžu ísť na vrub občana. Je vecou štátu, aby zorganizoval chod súdnictva tak, aby občan mal prístup k súdom a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Zamyslime sa nad tým, v akých podmienkach majú slovenské  súdy zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí.

Na vstupe je neistota o tom, koľko prípadov bude súd riešiť,  pretože konanie neiniciuje sám (až na niektoré prípady), ale závisí od okolností mimo neho – koľko bude podaných obžalôb, žalôb a iných návrhov. Bez ohľadu na to, či ich za deň príde 5 alebo 500 musí zabezpečiť plynulosť ich vybavenia s tým počtom sudcov, ktorí na súde pracujú. Zákony, s ktorými sudca, vyšší súdni úradníci, tajomníci a ostatný administratívny personál pracujú, sa menia doslova zo dňa na deň. Ešte si ani nestihnete zvyknúť na novú úpravu,  nový postup, už je zmenený. A to niekoľkokrát do roka. Niektoré predpisy vyžadujú, aby ste v tom istom type konania používali zákon platný pre konkrétny časový úsek.

Exekučné konania sa ponúkajú ako nádherný príklad.

Exekučný poriadok, zákon, podľa ktorého postupuje súd aj súdny exekútor voči tomu, kto dobrovoľne neplní, čo je uvedené v rozsudku (alebo inom dokumente, ktorý má takéto účinky) sa od svojho prijatia v roku 1995 pod číslom 233, do dnešného dňa zmenil 58 krát !!!  To sú v priemere 2,2 zmeny ročne. V týchto konaniach musia súdy ( aj exekútori) spravidla (až na výnimky, ktoré celú situáciu ešte viac komplikujú) postupovať podľa toho znenia zákona, ktorý platil v čase začatia konania. Už len správne posúdenie toho, aké znenie zákona sa má na konkrétny prípad použiť si vyžaduje veľa času, pretože rutina skúseného „pracovníka“ je narušovaná sústavnými zmenami, ktoré predstavujú niekedy podstatné rozdiely a ich prehliadnutie sa môže prejaviť v nesprávnom  a nezákonnom rozhodnutí alebo postupe.

Práve exekučné konania sú smutným príkladom novodobých dejín slovenskej justície, kedy množstvo podaných návrhov zahltilo a zablokovalo súdy na dlhé roky. Jednoducho ich nestíhali vybavovať v zákonných lehotách. Štát prišiel na  pomoc až po desiatkach rokov trvajúcej bezradnosti súdov zvládnuť nápor tejto agendy. Zákonom rozhodol o tom, že konania sa musia zastaviť.

A ako to urobil ? Zákonom stanovil neprimerane krátku lehotu, v ktorej bez ohľadu na to, či je to v ľudských silách, bolo potrebné všetky staré konania zastaviť a zabezpečiť množstvo úkonov okolo toho. Výsledok ? Staré exekúcie sa tiež nestihli zastaviť v zákonných lehotách, lebo sa objektívne stihnúť nedali. A vyrobili ďalšie prieťahy v  konaní a zložité právne situácie, a najmä dôvodné sťažnosti občanov na ústavný súd.

Sústavné zmeny zákonov sa týkajú všetkých oblastí života a práva. Reagovať si vyžaduje čas. Sudca, ktorý sám neovplyvní koľko vecí bude musieť vybaviť, sudca, ktorý neovplyvní aké dlhé zákony a koľko zmien bude musieť pri rozhodovaní jedného prípadu naštudovať, musí garantovať, že všetko stihne v primeranom čase tak, že vynesie spravodlivý rozsudok, ktorý bude pre verejnosť presvedčivý  a  dôveryhodný. A to by mal   pri rozhodovaní zohľadniť  už vydané rozhodnutia vyšších súdnych autorít v obdobnej veci, teda ich naštudovať.

Množstvo zákonov a ich neprehľadnosť predražuje aj právne služby, pretože aj advokát musí tráviť čoraz viac času pri príprave a spracovaní prípadu. Proste nie je možné, aby ste sa oboznámili so zákonom bez toho, že by ste tomu venovali čas ( a to nechcem spomínať, že je potrebné aplikovať aj európske, nielen slovenské právo). Skúste si len tak vo voľnom čase prečítať napríklad zákonník práce a odmerajte koľko času vám to zaberie.

Majú sudcovia dostatok „pomocníkov“, asistentov, ktorí im pripravia prehľad platného zákona a relevantných rozhodnutí súdov ? Má každý sudca svoj zaškolený tím, v ktorom je vyšší súdny úradník a asistent ? Majú kvalitné technické vybavenie ? Počítače, tlačiarne, prístupy k aktuálnym predpisom, odborným komentárom a rozhodnutiam súdov?

Skúste sa vžiť do toho, že máte plnú skriňu nevybavených vecí, niektoré aj roky staré, celý deň pracujete a odchádzate domov s tým, že ste síce niektoré vybavili, ale medzitým vám pribudli ďalšie. Vžite sa do toho, že akokoľvek sa snažíte, stále má voči vám niekto opodstatnený dôvod na sťažnosť na prieťahy. A do toho vás napáda verejnosť, hádžu vás do jedného vreca s osobami, ktoré možno ani nepoznáte, a ktorých počínanie aj sami odsudzujete.

Vedeli by ste si zachovať radosť z práce, pocit uspokojenia a chuť pokračovať ? Ak sudcu práca „nebaví“, je vyhorený, preťažený a frustrovaný z útokov, aké budú jeho rozhodnutia ? Nedoplatí na takúto situáciu nakoniec občan ?

Za nízkou dôveryhodnosťou justície teda nehľadajme len individuálne zlyhania sudcov, ale najmä dlhodobé zlyhávania vlád, ktoré sa nezaujímali o občana a o to, v akej kvalite mu bude prístup k súdu poskytnutý. 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..