Denník N

J. M. Guenassia: Klub nenapravitelných optimistů (Čitateľský denník 31/2021)

„Pobili jsme šlechtice, kadety, sociální demokraty, menševiky, bankéře, továrníky, boháče, buržoy, kněze, všechny, kdo lpěli na svých privilegiích, i nesčetné další, kteří se postavili proti nám. Ještě jsme věřili. A pak nám oznámili, že nepřátelé lidu se nacházejí i mezi námi. Odstranili jsme je. Trockého a jeho kliku. Kozáky. Kulaky. Inženýry. A spoustu dalších. Čím víc jsme jich postříleli, tím víc jich vyvstávalo. Bylo nutné očistit i vlastní řady. Jejich zločiny byly děsvé. Ale nebralo to konce.

Já jsem vymazával. Zpočátku mi nevadilo odstranit Leninovi břicho, zablácené boty, zmačkané a roztrhané kalhoty, špinavou košili, Stalinovy americké cigarety a faldy, váčky pod očima, jeho bledost a opovržlivý výraz, buržoázní známky: kravatu, vestu, hodinky, obrazy a gramofon. Pak bylo třeba vymazat druhy z počátečních dob (…) Pozvolna jsem si uvedomoval, co se děje.“

Ak sledujete moje zápisky už dlhšie, zrejme ste si všimli, že nie som zrovna veľkým fanúšikom súčasnej nežánrovej beletrie. Tobôž nie francúzskej. Narodeniny sú však príležitosťou, ktorú sa moja pani manželka vždy snaží využiť na nejaké to prekvapenie — a jedným z nich bol aj spoločenský román Klub nenapravitelných optimistů.

Michel Marini je obyčajný chalan, ktorý na sklonku šesťdesiatych rokov dospieva v uliciach Paríža. Prvé lásky, problémy v škole, vojna v Alžírsku, komplikované vzťahy s rodičmi i súrodencami. A rokenrol, na ten netreba zabudnúť. V jeden deň objaví tajomný šachový klub, ktorý navštevujú emigranti spoza železnej opony (a Jean-Paul Sartre!), začína spoznávať ich príbehy a zisťuje, že život je horko sladký.

Netuším, nakoľko autor vychádzal zo spomienok na vlastné detstvo, ale jeho popis povojnového Francúzka je veľmi plastický. Všetky tie kaviarne a obchodíky, fontány, bulváre, croissanty a vínne odrody ma naplno vtiahli do atmosféry, ktorá je príjemne nostalgická, ale aj miestami nepríjemne ostrá.

Kniha funguje na pravidelnom striedaní medzi hlavnou dejovou linkou s dospievajúcim Michelom a epizódami zo života jednotlivých emigrantov z Československa, Poľska, Maďarska a Sovietskeho zväzu. Tak, ako každý výsek z reálneho života, aj tu sú viaceré príbehy nedokončené, mnohé postavy sa v istom okamihu stratia z nášho zorného uhla a zmiznú si žiť svoj vlastný život.

Klub nenapravitelných optimistů by tak mohol mať kľudne aj ďalších päťsto strán a sledovať, čo sa s tým ktorým človekom stalo. Je totiž napísaný bravúrne. A nedoslovne. Plynie pomaly, ale isto — je to kniha na dlhé večery, pri ktorej vám bude ľúto, že končí. A po prečítaní ktorej možno dostanete chuť na partičku šachu a pohárik červeného.

J. M. Guenassia: Klub nenapravitelných optimistů
Argo, 2012
576 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie