Denník N

Neviete sa rozhodnúť? Stačia na to dve minúty

Deti sú dodnes pre mňa najväčšou inšpiráciou a motiváciou
Deti sú dodnes pre mňa najväčšou inšpiráciou a motiváciou

Antony sedel skrytý na strome, aby nik nevidel jeho smútok z môjho odchodu. Môj dobrovoľnícky pobyt v Keni sa končil. Bol nahnevaný na celý svet. A v tomto momente mi tento jednoduchý chlapec dal dôležitú životnú radu, ktorá mi pomohla v každej krízovej situácii: „Žiadne rozhodnutie nemôže trvať dlhšie ako 2 minúty.“

Dnes je sviatok všetkých detí a ja na deti z Kene dodnes s láskou spomínam. Napriek obrovskej chudobe, strachu, bitkám a ťažkým životným osudom sú deti, ktoré žili kedysi na ulici, dodnes pre mňa najväčšou inšpiráciou.

Antony bol veľmi špecifický chlapec. Nadmieru inteligentný, ale neschopný študovať. Všetko, čo v živote videl a zažil, mu spôsobilo také traumy, že sa nedokázal v škole na nič sústrediť. Ale žiaden psychológ by mu nepomohol, lebo by ho mal zanalyzovaného skôr, ako by sa s ním pustil do rozhovoru.  Vždy ho ale zaskočili moje priame otázky.

Antony sa často trápil tým, že na ľudí zazerá a potom sa ho boja. Tak si počas pôstu dal predsavzatie, že sa každý deň zobudí s úsmevom.

Keď bol malý, žili celkom obyčajný život. Jeho otec pracoval pre železnice, bývali v jednoduchom dome blízko železničnej stanice. Ale otec náhle ochorel a umrel. Jeho mama ostala sama s tromi malými deťmi. Nemala prácu. Nezvládala to. Museli sa odsťahovať do slamu, kde sa snažila uživiť predajom ilegálneho alkoholu. Sama začala piť a brať drogy. Antony si v slame našiel kamarátov, ktorí ho ťahali na zlé chodníčky. A keďže bol šikovný, onedlho sa stal šéfom jedného z detských gangov. A ako sám povedal, robil také hrozné veci, že mama to nevedela riešiť inak ako bitkou. Priväzovala ho a bila pangou (veľkou mačetou). Po celom tele má jazvy. Keď bol na ulici, často ho chytili aj policajti. Neznášal svetlo baterky, ktoré mu pripomínalo bitky na policajnej stanici. Neznášal smrad alkoholu a cigariet, lebo mu pripomínali ťažkú minulosť jeho detstva. Zažil aj vyvraždenie jednej oblasti príslušníkmi sekty mungiky.

Na návšteve doma. Mama mu dnes pomáha, do svojho domu zobrala aj ďalšieho chlapca z Centra pre deti ulice, ktorý žiadnu rodinu nemá. A pomáha s deťmi aj svojej sestre. Vďaka pomoci aj zo Slovenska sa aspoň dve z jej detí dostali do lepšej školy, snažia sa pracovať a sú z nich slušní ľudia. Aj keď sú stále chudobní.

Keď som bola prvýkrát v Keni, Antony bol už nejaký čas v Centre pre chlapcov z ulice. Z ulice ho tam priviedla jeho mama. Stále so mnou vyjednával a stále niečo chcel. Sníval o lepšom živote, o krajších veciach. Keď som prvýkrát odchádzala, chcel moju šiltovku. Trošku sme sa o nej doťahovali, lebo som vedela, že mu ju budú iné deti závidieť. Napriek tomu som  mu ju nechala so slovami, že mu ju darujem, ak ho tu nájdem, aj keď sa vrátim.

Len čo som odišla, dostala som informáciu, že Antony sa rozhodol zo školy odísť. Prehováral ho riaditeľ  aj mama. Nakoniec ostal. Povedal mi, že ho tam udržal len sľub, ktorý mi dal. Neviem, či je to pravda, ale stretli sme sa znovu. A naše kamarátstvo trvá dodnes. Keď som v Keni, vždy ho navštívim a občas mi napíše cez sociálne siete ako sa má. Aj to je spomienka na to, že som kedysi všetky deti na tamojšej škole učila narábať s počítačmi.

Z príbehov od tohto chlapca by som mohla napísať aj celú knihu. Nebol to môj jediný malý kamarát, ale toto kamarátstvo spôsobilo obrovskú zmenu v mojim živote a naučilo ma veľmi veľa o tom, ako pomáhať, aj ako sa pozerať na ľudí v chudobných krajinách.

Vďaka jednoduchej múdrosti, ktorú mal z obyčajného života na ulici, mi dal najlepšiu radu v živote, ktorou sa často chválim na rôznych prezentáciách. A vďaka nej sa zo mňa stala úspešná krízová manažérka.

Keď sa končil môj dobrovoľnícky pobyt v Keni, tak som bola smutná a nervózna. Nevedela som, čo bude ďalej. Ako sa po takmer roku v Keni zaradím do normálneho života. Pre akú prácu sa mám rozhodnúť. Či sa mám vrátiť do Kene, či pracovať v biznise, či pokračovať v dobrovoľníckej práci.

Keď sme sa tak rozprávali, Antony sa na mňa pozrel a hovorí mi: „Vy bohatí máte veľa problémov. Trápite sa ekonomikou, prácou, vzťahmi. Neviete vyriešiť kopu jednoduchých otázok. My chudobní máme iba jeden problém. Aby sme večer mali čo jesť. Preto nechápem, ako môžeš mať problém s rozhodnutím. Žiadne rozhodnutie ti nemôže trvať dlhšie ako 2 minúty. Pretože ty sa aspoň môžeš rozhodovať. Máš na výber. Ja žiaden výber nemám. Takže nech sa akokoľvek rozhodneš, potom stačí v tom už len pokračovať a veriť, že Boh ti v tom pomôže. Nech sa rozhodneš akokoľvek, vždy máš aspoň možnosť voľby. Ja nie. “

Antonyho život nie je ani dnes ideálny. Stále žije v slame, ale dokáže si aspoň trochu zarobiť. Živí sa ako taxikár na motorke. Nekradne, nedroguje, netrávi týždne v base. Niežeby nechcel lepšiu prácu. Stále sníva o lepšom živote. Ale je veľmi ťažké vytrhnúť sa z kolobehu chudoby. Pandémia ho tiež zasiahla. Takisto mali uzavreté mestá a práca taxikára nebola možná. Ale jeho život je oveľa lepší, ako keď bol malé dieťa.

Ja som sa kedysi stala akousi jeho „druhou mamou.“ S finančnou pomocou zo Slovenska doštudoval, doštudovala aj jeho sestra. Mama nemusela obchodovať s ilegálnym alkoholom, pretože niekto iný pomohol so splatením školských poplatkov. Mohla pomáhať svojim deťom. A vždy, keď prídem, je veľmi vďačná a čaká ma nejaký milý darček. A s Antonym si dnes dobre rozumejú a vzájomne si pomáhajú.

Ja som sa po návrate z Kene rozhodla. Začala som sa venovať pomoci iným. Najskôr to bolo zložité, možno nie veľmi finančne lákavé. Ale robila som rýchle dvojminútové rozhodnutia. Rozhodovala som sa vstúpiť do mnohých kríz, ale môj život bol stále lepší, zaujímavejší, pestrejší a šťastnejší.

S Antonym sa radím dodnes. Hoci sme z iných kultúr a ja si žijem jednoduchší život ako on, dodnes si pamätá tú malú pomoc zo Slovenska, ktorá mu zmenila život. Sleduje futbalové zápasy a fandí Slovensku. A aj počas pandémie sa zaujímal o to, aká je situácia na Slovensku.

Ak chcete plniť sny deťom, ktoré majú podobné príbehy ako Antony, staňte sa Svetovými rodičmi. Oplatí sa. Budete oveľa šťastnejší, tak ako ja. A ani toto rozhodnutie by vám nemalo trvať dlhšie ako dve minúty.

 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.