Denník N

Gruzínsky zápisník, diel 3.: Saakašvili, doprava a autostop

Celý august som vďaka Európskej dobrovoľníckej službe strávil v Gruzínsku, svoje postrehy a myšlienky tlmočím v tomto blogu. Tentokrát o bývalom prezidentovi Saakašvilim, doprave a stopovaní áut.

Pár viet na úvod
Tento blog sa skladá výlučne z mojich vlastných skúseností a rozhovorov s domácimi. Mojim cieľom nie je priniesť stopercentne objektívne svedectvo, cieľom je priniesť čitateľovi autentický pohľad na Gruzínsko so všetkými jeho pozitívnymi aj negatívnymi stránkami.

Michail Saakašvili
Michail Saakašvili je bývalý prezident Gruzínska, ktorý nastúpil do úradu v roku 2004 po rezignácií predošlého prezidenta Ševarnadzeho a tzv. ružovej revolúcií. Do úradu nastúpil ako 37 ročný, čo z neho robilo jedného z najmladších prezidentov celého sveta.

Saakašvili študoval na západe a po jeho nástupe do funkcie nabralo Gruzínsko veľmi silný prozápadný smer, s cieľom začlenenia do EU a NATO. Zaujímavým krokom v jeho integračných snahách bolo rozvešanie vlajok EU. Narozdiel od Slovenska kde vlajky zvešiavame, v Gruzínsku sú naozaj všade. Na úradoch, na budovách kde sídlia policajti, na školách a hraničných priechodoch.

Záber z pláže Sarpi. Biela budova je hraničný priechod medzi Gruzínskom a Tureckom, v pozadí Turecká vlajka. Záber z pláže Sarpi. Biela budova je hraničný priechod medzi Gruzínskom a Tureckom, v pozadí Turecká vlajka.

Gruzínci vnímajú Saakašviliho pôsobenie prevažne pozitívne. Podarilo sa mu drasticky znížiť korupciu v krajine (podľa Amnesty International z 133. miesta v roku 2004 na 67. v roku 2008), ktorá je tam doteraz nižšia než napríklad na Slovensku (Gruzínsko 50., Slovensko 54., čo je na región úctyhodné číslo). Niekoľko krát som počul takúto vetu: „Začal zatýkať všetkých, ktorí brali alebo dávali úplatky. Aj keď to boli len 2 lari (80 centov) u lekára. Všetci si potom rozmysleli, či budú dávať úplatky.“ Tiež vraj vytvoril niekoľko stupňov kontroly úradov, kde každý úrad kontroloval úrad pod sebou a najvyššie stupienky viedli až k jeho najbližším spolupracovníkom. Moc vraj korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne a to sa potvrdilo aj u Saakašviliho. „Aj on kradol, ale pozri sa na Batumi (moderné prímorské mesto, centrum turizmu)! Tie mrakodrapy a hotely, všetky financoval on. No a čo, že nakradol. Aspoň to investoval naspäť do Gruzínska. “ Súd pred pár rokmi Saakašviliho obvinil z korupcie a zneužívania právomocí. Ten je však v súčasnosti na Ukrajine kde je gubernátorom Odesskej oblasti a ukrajinské úrady ho neplánujú vydať späť. „Nepáči sa mi, že išiel na Ukrajinu, ale dá sa to pochopiť, keď mu tu hrozí väzenie. Ale jednou vecou som si istý. V Odesse už viac žiadna korupcia nebude,“ nechali sa počuť jeden môj gruzínsky kamarát.

Saakašvili tiež znížil zločinnosť v krajine. Napríklad pre políciu stanovil presné časové intervaly, v akých musia prechádzať jednotlivé ulice. Na najnebezpečnejších uliciach to bolo 15-20 minút, za tento čas muselo ulicou prejsť minimálne jedno policajné auto. Miestni hovoria, že tieto intervaly sa často kontrolovali z vyšších úradov a na základe prejazdov policajných áut sa dali nastaviť hodinky. Tiež nariadil, aby všetky policajné autá mali zapnuté majáky non-stop, čím chcel zvýšiť vizuálnu prítomnosť polície. Toto nariadenie platí doteraz aj pre sanitky a hasičov. Ak teda stretnete policajné auto v Gruzínsku so zapnutými majákmi, ale vypnutými húkačkami, tak nemá prednosť v jazde.

Typické auto gruzínskej polície, vyzerajú dosť futuristicky. Zdroj: wikimedia.orgTypické auto gruzínskej polície, vyzerajú dosť futuristicky. Zdroj: wikiemdia.org

Saakašviliho vládnutie však nebolo čisto pozitívne. Počul som príbehy z prvej ruky o tom, ako po účasti na protivládnych protestoch (to znamená proti Saakašvilimu) vyhadzoval dekanát študentov, ktorí sa zúčastnili demonštrácie. Za tejto éry boli aj odpočúvané telefóny, pre opozičných politikov vraj nebolo pukanie a šum počas hovorov výnimkou.

Súčasný prezident Margvelašvili nemá zďaleka takú charizmu ako Saakašvili. Nech je názor na Saakašviliho akýkoľvek, všetci si o Margvelašvilim myslia svoje. V rečiach o ňom sa opakuje jedno gruzínske príslovie, ktoré v preklade znamená niečo ako: na dvoch stoličkách sa s jedným zadkom sedieť nedá. Zahraničná orientácia súčasného Gruzínska sa vo vzťahu k Rusku a EU snaží o niečo podobné.

Doprava
Cestovanie v Gruzínsku je pomerne (tak ako väčšina vecí) lacné. Najčastejší spôsob dopravy je maršrutkami, čo sú vlastne minibusy, do ktorých sa zmestí kvantum ľudí. Napríklad taký Ford Transit, tam som sedel s ďalšími osemnástimi ľuďmi a vodičom. Človek nad 185 cm tam začína mať isté problémy s otázkou kam dať nohy. Ani si neviete predstaviť, aký to je problém pre človeka, ktorý má dva metre- tak ako ja. Pre Gruzíncov, ktorí sú priemerne nižší než Slováci som však bol veľká bizarnosť, a tak s radosťou spravili miesto pre mňa a moje nohy.

Maršrutky cestujú po určitých dráhach, ale nemajú zastávky, človek na ne jednoducho kývne alebo zakričí zvnútra, že má vodič zastať. Výpočet ceny mi zostal veľkou záhadou, za mestské maršrutky sa platí max. jedno lari a nejaké drobné (do 0,50 €). Za medzimestské maršrutky sa určujú ceny podľa vašej schopnosti zjednávať, a teda sú veľmi variabilné. Oplatí sa zjednávať na miestach kde je stanovisko vodičov a keď vidia, že cestujete (a dokonca, že ste cudzinec!), hneď k vám prídu aj piati a snažia sa vás nalákať. Cenová konkurencia však funguje pomenej, vidno, že monopol je prítomný všade.

Oplatí sa cestovať taxíkmi. Taxikára robí taxikárom len to, že má aspoň trochu pojazdné auto. Mnoho nezamestnaných si privyrába na živobytie práve takto. Keďže pohonné hmoty sú lacné (80 centov benzín, väčšina ľudí jazdí na LPG- 60 centov), veľmi lacná je aj preprava. Za 120 km z Rustavi do Gori sme zaplatili 16 lár, čo je o málo viac ako 6 €.

Cesty sú na hlavných ťahoch celkom kvalitné, diaľnica medzi Gori a Tbilisi je kvalitnejšia než priemerná slovenská diaľnica, na iných ťahoch to už je o niečo horšie. Cesty do dedín často ani nie sú cesty, ak však cestujete medzi najväčšími mestami, problém mať nebudete. Retardéry na diaľniciach tiež nie sú výnimkou, po celom Gruzínsku je ich veľmi veľa.

Vodičský preukaz stojí vraj do 60 $ a nemusíte robiť žiadne skúšky, stačí len vyplniť test a absolvovať jazdu medzi kužeľmi. Škola života funguje v Gruzínsku viac ako inde, pretože vodiči sú tu vo všeobecnosti veľmi dobrí. Až tak dobrí, že nemajú problém robiť z dvojprúdovej cesty troj alebo štvorprúdovku. Napriek mnohým šialeným situáciám sme žiadnu nehodu počas celého pobytu nezaznamenali.

Autostop
Spôsob cestovania, ktorý sa nám osvedčil najviac je stopovanie. Dokopy sme precestovali (rátam pätnásť ľudí z projektu) odhadom 3000 km stopom a žiadna nepríjemná udalosť nenastala. Zažiť toho môžete naozaj veľa, našich kamarátov napríklad pozvali na svadobnú hostinu, ďalšia skupina stopla gruzínsku princeznú a princa, ktorí mali namierené na ich hrad neďaleko Tbilisi a iní sa previezli v sanitke. Mne sa s mojou kamarátkou Didou podarilo stopnúť tureckého kamionistu, ktorý nás odviezol takmer 400 km z Batumi takmer do Rustavi. Vypili sme po deväť tureckých čajov, boli sme pozvaní na výborný obed a spoznali sme komunitu asi pätnástich tureckých kamionistov. Na to všetko stačí trocha odvahy, kartón a fixa. Gruzínci sú veľmi pohostinní ľudia a ak stopujete s osobou ženského pohlavia, zastavuje ich veľmi veľa a viac ako pár minút čakať určite nebudete. Odporúčam však cestovať v dvojiciach muž-žena a tváriť sa, že ste partneri alebo ak sa aspoň troška podobáte- súrodenci.

Huseyin, turecký kamionista, s ktorým sme cestovali. Náš kamión je ten vpravo. Huseyin, turecký kamionista, s ktorým sme cestovali. Náš kamión je ten vpravo.

Prvý diel: Vojna s Ruskom, Južné Osetsko, Abcházsko a stolovanie
Druhý diel: Stalin, gruzínčina a legenda

Teraz najčítanejšie