Dva modely kresťanskej tolerancie. (Ku knihe Kresťanstvo: Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet.) (V.)
Rešpekt musí existovať nielen medzi jednotlivými denomináciami, ale i medzi individuálnymi prístupmi k náboženskej viere. Takáto tolerancia je prínosná nielen medzi veriacimi, ale i vo vzťahu k nenábožensky založeným ľuďom.
Friedrich Schleiermacher (1768-1834) bol predstaviteľom nemeckého romantizmu. Tento myšlienkový prúd kriticky nahliadal na osvietenskú fascináciu racionalitou a snažil sa vo viacerých oblastiach života zdôrazňovať úlohu intuície a citu, ktoré podľa romantikov viac vystihujú potreby jednotlivca.
Na stranách osvietenstva i romantizmu vznikali súperiace koncepcie náboženstva – týkajúce sa prirodzene kresťanstva, ktoré nahliadajú na jeho podstatu rozlične, no obe ponúkajú tolerantný a rešpektujúci pohľad na úlohu kresťanstva v spoločnosti.
Racionalistickú verziu náboženstva predstavil aj Immanuel Kant (1724-1804). Osvietenstvo je podľa neho charakteristické výrokom: „Sapere aude! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum!“ Svoje uvažovanie o náboženstve začína obrazom dvoch sústredných kruhov, z ktorých je jeden menší a predstavuje racionálne jadro kresťanskej náuky. Druhý, väčší kruh, predstavuje iné aspekty viery, najmä zjavenú časť náboženstva, ktoré tvoria akýsi doplnok racionálneho jadra náboženstva. Tento však nemusí byť a často ani nie je podľa Kanta pre kresťanstvo potrebný a žiadúci.
Schleiermacher odmietol takúto chladnú racionalizáciu náboženského obsahu, ktorá uspokojuje iba intelekt, no nedotýka sa života a ani citu indivídua. Osvietenská filozofia a veda sa podľa Schleiermachera snažia vnútiť človeku jednotný pohľad na svet. „Náboženstvu však vôbec nejde o to, aby tí, ktorí veria a cítia, patrili k jednej jedinej viere a cítili to isté.“
Hoci sú tieto dva náhľady na náboženstvo protichodné, obe majú ekumenický potenciál v najširšom zmysle slova. Kant tvrdí, že vzhľadom na racionálny charakter podstaty kresťanstva, je potrebné sa sústrediť na jeho praktickú stránku a vyzdvihuje tak do popredia mravnú úlohu náboženstva. Obradné záležitosti a posvätné texty či úkony majú síce taktiež svoje miesto, no len ak pomáhajú napĺňať tento mravný odkaz. Dokonca i dve najväčšie kresťanské prikázania Kant vysvetľuje prakticky: lásku k Bohu chápe ako lásku k mravnej povinnosti, lásku k blížnemu ako nutnosť vnímať človeka nie ako prostriedok, ale ako cieľ. Takouto interpretáciou náboženských pokynov si Kant otvára cestu i k neveriacim. Neskorší autori síce vyjadrovali pochybnosti nad možnosťami zhody pri definovaní racionality, ale smer ktorý Kant naznačuje, je nepochybne inšpiratívny.
Zaujímavý je i Schleiermacherov pohľad. Keďže kladie dôraz na subjektívnu stránku prežívania náboženskej viery, musí je určiť určité medze: „Každý si musí byť vedomý, že jeho náboženstvo je iba časťou celku, že tie predmety, ktoré ho nábožensky zasahujú, môžu byť nahliadané rovnako zbožne, a predsa úplne inak, než ako ich sám nahliada, a že z iných náboženských prvkov vychádzajú i také názory a pocity, ktorých zmysel mu môže unikať.“ Je zrejmé, že Schleiermacher predstavuje mystickejšiu podobu náboženstva, ktoré je tak otvorené rozličným interpretáciám. Preto v zmysle vyššie uvedeného vyjadruje zásadu svojho ekumenizmu: „Nech je Univerzum nazerané a uctievané všetkými spôsobmi.“
Obe tieto koncepcie možno, z dnešného pohľadu, vnímať ako vzájomne sa dopĺňajúce. Diskusie a spory môžu existovať v súvislosti s objektívnou stránkou náboženstva. Cieľom nech je čo najspravodlivejšie a najmravnejšie usporiadanie spoločnosti. V súkromnej, subjektívnej sfére je možné nachádzať vlastné cesty náboženského prežívania, vždy s ohľadom na druhých. Hoci uvedené náboženské teórie vznikali v určitom spoločenskom kontexte, nenesú explicitný politický odkaz (ak nevidíme politiku i v tolerancii) a ich motívom bol rešpekt k iným, aj nenáboženským svetonázorom – čo ich odlišuje od mnohých dnešných vykladačov náboženstva.
* * *
Kantove texty zaoberajúce sa človekom, spoločnosťou a dejinami sú čitateľsky pomerne prístupné. Výber tých najdôležitejších je dostupný v českom preklade pod názvom Studie k dějinám a politice (OIKOYMENH, 2016). Pražské vydavateľstvo Vyšehrad zasa vydalo preklad Kantovho spisu Náboženstvo v hraniciach číreho rozumu (2013) a taktiež Schleiermacherov spis O náboženstve (2012).
