Denník N

Zážitok z pošty

rad pred pobočkou pošty ráno o 8.00 hodine v Lučenci
rad pred pobočkou pošty ráno o 8.00 hodine v Lučenci

Verejne vyzývam Slovenskú poštu na objasnenie, aby zverejnila kritériá, ktoré musí splniť osoba, ktorá je na pošte privilegovaná v tom, že bude vybavená prednostne, lebo je tam služobne.

Myslím, že každý priemerne zorientovaný občan tohto štátu bol opakovane informovaný o zámere vlád prejsť na elektronickú komunikáciu štátu, pod čím si predstavujeme štátne  orgány, so svojimi občanmi, podnikateľmi. „Vybubnovala“ sa povinnosť zriadiť si elektronické schránky, ako aj to, že ich treba pravidelne sledovať, lebo najmä u podnikateľov hrozí, že ak je úradná zásielka doručená do úradnej schránky bude sa považovať za doručenú, aj keď si ju podnikateľ opomenie pozrieť.

V záujme tohto cieľa boli novelizované viaceré zákony  a prirodzene zaviedli sa aj peňažné pokuty, ako sankcie za nedodržanie elektronickej formy komunikácie,  napríklad advokátom. Ak pošleme niečo poštou a nie elektronicky, súd nás odmení pokutou 20,-€. Zákonodarca a zástupcovia výkonnej moci sa domnievajú, že tento prostriedok je skvelým motivačným faktorom a dáva si za cieľ takýmto spôsobom vychovávať advokátov a podnikateľov, aby sa predstavám štátu prispôsobili.

Za seba môžem povedať, že to nebolo ľahké, elektronickú schránku mám zriadenú od „začiatku“ a teda som sledovala jej vývoj a viacero zmien, vrátane vývoja a zmien na strane štátnych úradov. Ľahké to nebolo najmä preto, lebo som advokátka a nie som odborník v oblasti IT. Pri štúdiu dokumentov a prípravách na pojednávanie som bola zvyknutá na tlačenú formu dokumentov, pretože si pri príprave podklady podčiarkujem, zvýrazňujem niektoré časti a priamo do textu píšem poznámky. Práca advokáta, ktorý sa venuje zastupovaniu klientov pred súdmi (a nielen toho) spočíva  najmä v práci s textom. Na pojednávaní musí byť schopný promptne reagovať na prednesy súdu, protistrán a nestačí mu len znalosť obsahu spisu, je vhodné, ak vie včas nájsť listinný dôkaz, na ktorý poukazuje, najmä ak sa jedná o obsiahlejšie spisy.

Stála som pred voľbou či začať čítať a naučiť sa spracovávať texty na obrazovke počítača (alebo tabletu) alebo si každý elektronicky prevzatý dokument vytlačiť  a vytvárať paralelne spis v listinnej podobe. Praxou som dospela k záveru, že najproblematickejšia bola „hybridná forma“, ergo existencia spisov v elektronickej a aj v písomnej podobe. Zmena rutiny v administratívnej práci, ktorej význam je podceňovaný, vygenerovala veľmi veľa chýb a nepresností. Zjednodušene poviem – chaosu. Dala som si teda záležať na úplnej digitalizácii kancelárie a prepnutí sa na mod elektronickej komunikácie, vrátane práce s dokumentami, ich používaním a prípravou.

Za všetky príklady „detských chorôb“ elektronickej komunikácie by som rada uviedla príklad z praxe, kedy advokátska  kancelária odoslala na Krajský súd v Banskej Bystrici (v máji 2017) správnu žalobu, ktorú bolo potrebné doručiť v lehote do 2 mesiacov, ktorej zmeškanie nebolo možné odpustiť. Pri odosielaní a podpisovaní dokumentov sme sa riadili pokynmi, ktoré sa objavujú na obrazovke, a keď sa objavil obdĺžnik s oznamom dokument ste úspešne podpísali, domnievali sme sa, že sme odoslali dokument riadne podpísaný  elektronickým podpisom. Čakali sme na vyjadrenie protistrany a termín pojednávania. Namiesto toho sme sa dočkali oznámenia, ktoré nám prišlo v auguste toho istého roku, že spis bol odložený do spisovne z dôvodu, že sme podanie odoslané bez elektronického podpisu nedoplnili v zákonnej lehote o jeho doručenie poštou, alebo riadne podpísané elektronickým podpisom.

Nasledoval veľký „právny“ boj, v ktorom sme boli usvedčení z toho, že sme dokument nepodpísali, zdalo sa že nadarmo argumentujeme s tým, že sme to nemohli vedieť, pretože sme sa spoliehali na informácie zo systému pri podpisovaní a odosielaní, ale nemohli sme vedieť, že na výstupe, na strane súdu, bol dokument vyhodnotený ako nepodpísaný. Keby sme sa to v spätnej väzbe dozvedeli, určite by sme svoje podanie v súlade so zákonom doplnili.

Našťastie Najvyšší súd SR pod spisovou značkou 3Sžk/9/2018 uznal naše argumenty, že sme mali právo na spätnú väzbu o tom, či bol náš podpis vyhodnotený ako riadne spĺňajúci kritériá zaručeného elektronického podpisu. Odvrátenou stránkou príbehu je, že klientovou žalobou sa v tomto medziobdobí  nikto nezaoberal a vec priamo súvisela s jeho živobytím. V čase, keď sa dostala na stôl súdu na meritórne prejednanie, bol už 3,5 roka bez práce.

Žiaľ, na zavádzanie veľkých reforiem platí príslovie, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Sláva reformátora je dláždená drobnými tragédiami desiatok občanov, o ktorých sa nikto nezaujíma. Občan Slovenska, človek milión si.

Očakávali sme, že to budú primárne štátne orgány, úrady, ktoré sú pripravené byť lídrom vo využívaní elektronickej komunikácie, aby bolo adekvátne trestanie súkromnej sféry, podnikateľov, advokátov a ďalších pokutami za nedodržanie elektronickej komunikácie, alebo tým, že na nich dopadne následok, že sa s doručovanou listinou neoboznámili. Je poľutovaniahodné, že po čase jej aplikácie, sú to práve štátne orgány, ktoré zaostávajú v prispôsobení sa na túto komunikáciu, hoci si stanovili za cieľ „vychovávať podnikateľov a občanov“ a opäť sa dokázalo, že súkromný sektor sa vie oveľa lepšie prispôsobiť novým progresívnym výzvam, než je ťažkopádny byrokratický aparát.

Domnievam sa, že štát  a jeho orgány, ktoré majú postupovať  v súlade so zákonom, mali byť primárne podriadené ambicióznemu cieľu výchovy a prevýchovy na elektronickú komunikáciu, a až potom, keď brilantne fungujú sa mali zamerať na trestanie a výchovu občana a súkromného sektora.

Pri zavádzaní povinnosti elektronickej komunikácie sa urobila výnimka pre trestné konania, ktorá bola odôvodnená tým, že pre tieto  je špecifická  komunikácia s rôznymi kategóriami občanov v pozícii svedkov, alebo obvinených a nie je žiadúce opustiť tradičné formy doručovania prostredníctvom pošty alebo doručovateľa štátneho orgánu na adresu občana. Tento argument znie rozumne. Rozhodne však nemožno akceptovať výnimku na doručovanie advokátom v trestnom konaní. Každý advokát je povinný mať zriadenú elektronickú schránku a zabezpečiť takéto doručovanie listín a to nielen  pod hrozbou pokuty, ale pokuty sú advokátom reálne ukladané.

Jeden blog som už venovala tomu, že súdy v trestných veciach, prokuratúry a polícia stále  vytrvalo ignorujú elektronickú komunikáciu s advokátmi a využívajú doručovanie prostredníctvom pošty. Najlepšie so skrátenou trojdňovou odbernou lehotou, ako sa to stalo mne v posledných dňoch.

Lenže advokát nie je napojený na štátny rozpočet, mnohé kancelárie, obdobne ako ostatných podnikateľov, zasiahli obmedzujúce opatrenia v súvislosti koronakrízou   a nie každý je schopný zabezpečiť preberanie pošty formou platenej pracovnej sily. Ak to má zabezpečiť popri plnení pracovných povinností sám, nie je to jednoduché. Ak ráno pred šiestou cestuje z kancelárie na pojednávanie do sídla 300 km vzdialeného súdu, kde mu sudca ohľaduplne vytýči termín pojednávania na 8.00 ráno, v priebehu dňa musí vybaviť viacero vecí, do sídla pobočky sa vracia až po jej zatvorení, nie je pre neho jednoduché postaviť sa do hodinových radov na pobočkách a prevziať zásielky.

Čo sa týka pracovnej doby advokáta, mnohí kolegovia, ktorí berú svoje povolanie vážne netušia, čo je to osemhodinová pracovná doba a voľné víkendy.

Ale ak štátny orgán využije elektronickú komunikáciu a doručí poštu do elektronickej schránky advokáta, v prvom rade postupuje v súlade s duchom zákona a cieľom, ktorý vytýčil štát a teda neočakávame, že ho budú sabotovať práve štátne orgány (!!), ďalej umožní advokátovi, aby v schránke prevzal poštu aj po pracovných hodinách pobočky a štátnych orgánov a teda prospeje aj sebe, pretože doručenie zásielok je rovnako dôležité pre políciu, prokuratúru a súdy.

Za seba môžem povedať, že prístup štátnych orgánov, ktoré advokátom do schránky nedoručujú a vyháňajú nás na preberanie týchto zásielok na ( len jednu možno pobočku) pošty, mi vadí a považujem ho za porušovanie zákonov zo strany tých, ktorí majú paradoxne dohliadať nad ich dodržiavaním zo strany všetkých ostatných a majú byť „výkladnou skriňou zákonnosti „. Takýto prístup nemožno obhájiť ani poukazovaním na prísne formalistický výklad zákona, že majú výnimku. Ako advokát to nemôžem akceptovať.

Ako čerešničku na torte záverom spomeniem zážitok z preberania pošty ráno v pobočke pošty. Pred jej otvorením o 8.00 hodine sa prirodzene zhromaždí väčší dav, z ktorého každý a jeden je tam preto, že potrebuje zabezpečiť prevzatie, odoslanie alebo inú záležitosť, ktorá je v kompetencii pošty a každý sa ponáhľa. Po otvorení vtrhnú nedočkaví občania tak rýchlo, že si nevšimnú nápis na dverách, že do priestorov pobočky môžu vstúpiť maximálne 4 osoby. Vletia tam hneď dvadsiati. Ak zostanete stáť pred presklenými dverami  a za vami sa zhromažďuje dav, máte pocit, že ste na politickej demonštrácii a nie na pošte s cieľom prevziať si nejakú oznámenú zásielku. Cez plece sa vám sústavne nakláňa nejaká osoba, aby sa na vlastné oči presvedčila, že pobočka je naozaj preplnená ľuďmi, niektorí sa rovno hrnú dopredu a na upozornenie jedného z čakajúci reagujú, že  sú  tam služobne. Čakajúci oponuje, že všetci sme tu služobne.

Nakoniec som počas čakania zistila, že služobne tam bol pán z polície, a služobne prišli pre poštu dámy “ z mesta, z nemocnice, zo sociálnej poisťovne“ a veselo nás čakajúcich predbehli. Ja som tiež prišla preberať poštu z prokuratúr, súdov a polície, ktorí mi doručovali úradné zásielky, bola som teda „služobne“ alebo nie ? Otázka znie, ak má pošta systém „lístkov“ poradovníkov, tí čo si ich disciplinovane prevezmú, majú potom tolerovať „ligu výnimočných“, ktorí sú tam „služobne“  a všetkých predbehnú ?

Žiadna z pobočiek pošty neinformuje ani priamo na pobočke, ani na webovej stránke, že pre ňu existuje akási privilegovaná skupina tých, ktorí sú tam služobne a majú právo postaviť sa mimo poradia.

Verejne vyzývam Slovenskú poštu na objasnenie, aby zverejnila kritériá, ktoré musí splniť osoba, ktorá je na pošte privilegovaná v tom, že bude vybavená prednostne, lebo je tam služobne. Z akého dôvodu jej pošta poskytne služby za zvýhodnenejších podmienok, než napríklad dôchodkyni, ktorá si prišla prevziať dôchodok a kvôli zdravotným obmedzeniam jej robí väčší problém čakať v rade, než administratívnej pracovníčke  z nemocnice, alebo z mesta a sociálnej poisťovne.

Ako advokátka si tiež myslím, že   chodím na poštu služobne, preberám poštu najmä ako výkon svojho povolania a chodím tam takmer každý deň, ale  nikdy ma nenapadlo predbehnúť 30 ľudí stojacich v rade s argumentom, že som tam služobne.

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..