Príhody z Plamienka: O malej a veľkej Sofii a o loďke s margarétkou
Naša psychologička Jarka vyrozprávala svoj príbeh, ako sa dostala do Plamienka, a ktoré stretnutia ju chytili za srdce. Prečítajte si jej rozprávanie o veľkej a malej Sofii a o tom, prečo by Jarka chcela vedieť čarovať.
Prvý krát som sa dozvedela o Plamienku, keď som na strednej škole čítala knihu Ema. Študovala som za sociálno-výchovnú pracovníčku a praxovala som v hospici pre dospelých. Počas štúdia psychológie na vysokej škole som si vybrala ako voliteľný predmet smútkové poradenstvo. Nemala som vtedy na to osobitný dôvod, hoci ma táto téma zaujímala. Odhovárali ma od nej všetci, na čele s mojou mamou, ktorá bola zdravotná sestra. Tvrdila, že je to náročné a ja som príliš citlivá. Asi som sa však mala o tom naučiť viac. Ešte počas vysokej školy som mamu stratila. Som jedináčik, žila som len s mamou a babkou, bolo to naozaj ťažké.
Dozvedela som sa, že Plamienok organizuje vzdelávací kurz a hneď som sa aj prihlásila. Skončila som ho v čase, keď som končila aj vysokú školu. Našla som si inú prácu, ktorá s témou smútenia nesúvisela, tam som však dlho nevydržala. Neskôr som bola ako dobrovoľníčka na víkendovom stretnutí smútiacich rodín. Po ňom ma oslovil riaditeľ Centra smútkovej terapie v Plamienku, Iván Gómez, či by som chcela v Plamienku pracovať a ja som súhlasila.
Hneď ako som do Plamienka nastúpila, začala som s terapeutickými stretnutiami. Jedno z prvých stretnutí bolo so Sofiou. Pre obidve to bola premiéra a myslím, že sme spočiatku boli obe v strese. Sofi je mladé dievča, tínedžerka. Pri ťažkej hromadnej dopravnej nehode prišla o svojho najlepšieho kamaráta. Vnímala som ju ako veľmi citlivé dievča. Mala iba 16 rokov a veľkú odvahu, pretože sa mi dokázala zveriť. Po skončení celého terapeutického procesu mi napísala krásny list. Veľmi ma to dojalo. Sofi je na svoj vek nevšedná, nielen preto, čo sa jej stalo. Je tvorivá, inšpiratívna a veľmi múdra. Viem, že si ju budem vždy pamätať.
Na jednom workshope sme vyrábali loďky z papiera pre tých, ktorých sme stratili, aby sme ich mohli poslať po rieke. Deti na svoje loďky mohli niečo napísať- odkaz, pozdrav…. Sofinka vtedy ešte nevedela písať, no urobila svoju loďku zo zeleného papiera, pretože Adamko mal rád zelenú farbu a nakreslila na ňu množstvo srdiečok. Ja som urobila loďku tiež, pretože som deťom ukazovala, ako treba papier skladať. Sofinka zrazu odniekiaľ priniesla dve margarétky. Jednu dala na svoju loďku a druhú pripevnila na moju. Povedala, že preto, aby sa potešil aj ten, pre koho som loďku robila ja. To hanblivé dievčatko vo svojom smútku myslelo aj na iných…
Pri terapiách s deťmi, ale aj s dospelými, by som chcela vedieť čarovať. Pamätám si, ako som si raz hovorila – keby som tak mohla odčarovať pocit viny tejto mamy, ktorá pre svoje dieťa urobila všetko na svete, no nemohla ho zachrániť… A vtedy sa ona na mňa pozrela uslzenými očami a hovorí – ja si tak pred vami vyberám svoj smútok, kus po kuse ako z truhlice. Ale viem, že ho musím vybrať von, aby som mohla ísť ďalej… Aj o tom je moja práca v Plamienku. Aby sme mohli pokračovať v živote nie so smútkom a vinou, ale s láskou a spomienkami na tých, ktorých sme ľúbili.
Ďakujeme našej psychologičke Jarke za jej dôveru, otvorenosť a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne.
Deťom a ich rodičom, ktorí stratili blízkeho, ponúkame psychologickú pomoc formou 15 minútových konzultácií, individuálnych, skupinových terapií a tiež terapeutického letného tábora.
Ďakujeme.
