Denník N

Porušená holka: Psychiatria nie je za trest, spoznala som tam najlepších ľudí

Autorkou tejto ilustrácie je respondentka rozhovoru.
Autorkou tejto ilustrácie je respondentka rozhovoru.

Marcela Izakovičová má 21 rokov a pochádza z Trnavy. Na sociálnych sieťach InstagramFacebook vystupuje pod prezývkou Porušená holka. Venuje sa písaniu príbehov a článkov o psychickom zdraví na portáli Refresher. Cieľom príspevkov je podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami, poukázať na dôležitosť a hodnotu duševného zdravia. Zároveň chce dať do povedomia verejnosti celkový stav našich nemocníc, vrátane psychiatrických oddelení. 

Ako sa začal tvoj príbeh so psychickým ochorením?

Prvé depresívne myšlienky sa u mňa spustili vo veku 12 rokov. Moje psychické zdravie som však začala riešiť až o 5 rokov neskôr, keď som mala 17 rokov a chcela som ukončiť svoj život. Nevedela som, čo mi je. Nevedela som o tom rozprávať, nevedela som to opísať. Ku psychiatričke ma mama zobrala po tom, ako som jej povedala, že nevládzem a priala by som si zomrieť. V zúfalstve a beznádeji som neprotestovala.

Čo si vtedy prežívala?

Pri každom kroku môjho života ma obmedzovali depresie, nedostatok sebavedomia, sebapoškodzovanie a sebanenávisť. Mala som pocit, že na mňa všetci pozerajú a vidia, aká som tučná, hlúpa a škaredá. Mala som vtedy 45 kilogramov a narušený obraz o sebe samej. Nedokázala som odpovedať pred tabuľou, cestovať autobusom alebo ísť sama niekam medzi ľudí. Vtedy som ešte nevedela, že sa to môže ešte zhoršiť.

Vyhľadala si teda s pomocou rodičov odbornú pomoc?

Rodičia ani sestra ma zato nikdy neodsudzovali, vždy sa snažili porozumieť a pomôcť mi. Vedeli sme, že ich podpora nestačí a potrebujem odbornú pomoc. V zúfalstve sme navštívili prvú lekárku, ktorá bola ochotná zobrať ma. Bola to staršia pani, ktorá mi hneď nasadila lieky. Spýtala sa ma na pár vecí, ale inak som ju vôbec nezaujímala. Keď som jej zavolala, že mi je z liekov zle, tak mi neverila a vynadala mi do rozmazaného spratka. Inokedy si ma zas pomýlila s inou pacientkou a čítala nahlas z cudzej karty.

Negatívnu skúsenosť som mala aj s mojou prvou psychologičkou. Bola som na dne síl, mala som strach, hanbila som sa a nevedela som na sedení zo seba dostať ani slovo. Povedala som jej, že mávam záchvaty plaču, nemôžem spávať kvôli stresu a strachu z ľudí. Že nenávidím svoje telo, režem sa a cítim sa byť menejcenná. Pri druhej návšteve mi preto dala vypracovať IQ testy. Celé sedenie som preplakala a ani napriek snahe sa mi nedarilo na testy sústrediť. Z nich vyhodnotila, že som podpriemerne inteligentná. Bolo to, ako keby ma niekto pichol nožom do brucha. Uverila som tomu, že som hlúpa, a po odchode z polikliniky som mala chuť skočiť z mosta.

Myslím, že práve tieto dve ženy udupali moju nádej a dostali ma na psychiatriu. Zničenú dôveru k lekárom som opäť nadobudla až po dvoch rokoch.

 

Prečo si sa rozhodla verejne písať o hraničnej poruche a psychických problémoch?

V čase, keď mi diagnostikovali hraničnú poruchu osobnosti, nebolo k dispozícii veľa informácií o tejto diagnóze. Uvedomovala som si, že sa ľudia za svoje duševné poruchy hanbia, ja som sa tiež hanbila. Po štyroch hospitalizáciách som zistila, že mi najviac pomáha, keď o tom rozprávam nahlas. Pomáha to mne a aj ľuďom, ktorí ma počúvajú. Mlčaním tú bolesť v sebe len kŕmime.

Je niekto, kto v tebe prebudil umelecké vlohy?

Spočiatku som písala len pre seba, neverila som si. Počas poslednej hospitalizácie som však spoznala pre mňa veľmi vzácnu osobu. Je ňou hudobná skladateľka a teoretička Oľga Danášová, ktorá mi dodáva silu a sebavedomie. Povedala mi, že mám talent na písanie a dokážem dostať túto problematiku do povedomia. Jej, ako významnej osobnosti umeleckého sveta, som uverila.

Psychiatrické liečebne vo svojich článkoch vykresľuješ skôr v negatívnom svetle.

Na Slovensku sa zdravotníctvo v inom svetle ani vykresliť nedá. Väčšina nemocníc vyzerá ako zo zlého filmu. Sú staré, vyzerajú ako nefunkčné. Stretla som sa aj s názormi, že mám byť vďačná za to, čo máme. Ak však budeme vďační za to, že nám počas hospitalizácie nespadla omietka na hlavu, tak sa toto odvetvie nikdy neposunie vpred.

Myslím si, že zdravie je na Slovensku na poslednom mieste. Na prvom mieste sú peniaze, ktoré sa bohužiaľ na našich životoch neodrážajú. Ľudia od zúfalstva stratili nádej, že by sme sa niekedy mohli liečiť v lepších podmienkach. Ja však odmietam zatvárať oči aj ústa.

Pokúsila by si sa opísať, ako vyzerali tvoje hospitalizácie?

Hospitalizovaná som bola štyrikrát: 2 krát na psychiatrickom oddelení Fakultnej nemocnice v Trnave, raz v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku a raz v Psychiatrickej nemocnici Veľké Zálužie. Na akútne oddelenie Trnavskej nemocnice ma prijali ako 18-ročnú po predávkovaní sa liekmi a alkoholom. Videla som tam všetko, od psychóz až po ľudské výkaly. Boli tam narkomani, alkoholici, mix všetkých diagnóz a aj ťažké prípady. Podrobnejší popis mojej prvej hospitalizácie som opísala v blogovom článku. Nečudujem sa, ak sa človek odtiaľ vráti v ešte horšom psychickom stave a tamojších lekárov ich práca nebaví.

Stretla som tam jedno 18-ročné dievča, ktoré na tom mentálne bolo ako 7-ročné dieťa. Jej diagnóza bola závažná, nevedela sa sama prezliecť či osprchovať. Keďže inde na oddelení nebolo miesto, umiestnili ju na koniec chodby do poslednej izby, kde boli postele s klietkou. Viete si predstaviť, že by tam dali vás alebo nebodaj vaše dieťa? Okrem toho jej zmizlo veľa vecí, ukradli jej dokonca aj toaletný papier a pokakala sa. Sestrička ju odmietla osprchovať a tak som ju osprchovala ja s mojou spolubývajúcou. Bezpečnostné kamery sú na každej chodbe, ale tieto krádeže sa nevyšetrili kvôli nezáujmu personálu. Na psychiatrii to žiaľ takto chodí.

Prostredie je základ pre duševnú pohodu. Keď som prešla bránou nemocnice v Pezinku, myslela som si, že si robia srandu. Človek sa vráti v čase do obdobia komunizmu a v týchto katastrofálnych podmienkach sa asi ťažko vylieči. Keď som prechádzala chodbami, cítila som zdesenie, znechutenie a strach. Cítila som aj silný pocit menejcennosti z toho, že psychiatrickí pacienti sú pre tento štát obyčajným odpadom. Táto nemocnica má našťastie výborných lekárov. Nevyhnutné veci, ako trebárs kanvice na vodu, tam kupujú pacienti a lekári z vlastného vrecka.

Prečo si aj napriek hrozným zážitkom podstúpila opätovné hospitalizácie?

Mala som len dve možnosti – buď to s hospitalizáciou skúsim znova alebo sa zabijem. Pri pohľade na moju uplakanú mamu som nemohla na druhú možnosť ani len pomyslieť. Mnohí ľudia to po prvej hospitalizácii na akútnom oddelení vzdajú. Stratia nádej, že by im niekde mohli pomôcť. Je to veľmi deprimujúce. Ja som až vo Veľkom Záluží zistila, že existuje miesto, kde majú záujem pomôcť mi uniknúť pred smrťou.

 

Na tvojom profilovom obrázku je farebné dievča s krvavými škvrnami na rukách a dekolte. Maľovala si obrázok sama? Čo hlbšie vyjadruje? 

Obraz som maľovala počas depresívnej epizódy. Je na ňom zachytená Mona Líza, ktorá sa zhrozene pozerá na svoje  krvavé ruky. Obraz symbolizuje pocity človeka, ktorý trpí sebapoškodzovaním. Urobí to v záchvate, pretože vtedy ho nedokáže upokojiť nič, okrem spôsobenia si fyzickej bolesti. V momente, keď ten záchvat ustúpi, nastúpia výčitky svedomia: „Zase som to spravila. Ako to vysvetlím ľuďom v mojom okolí, keď viem, že to nikto nepochopí?“ V mojom prípade sa ľudia začnú obávať, že sa mi stav zhoršil a začnú sa báť, aby som si neublížila horším spôsobom.

Ako tvoríš svoje grafické príspevky? 

Grafické príspevky vytváram cez telefón, zatiaľ žiaľ nemám dispozícii iné pomôcky. V budúcnosti si plánujem kúpiť grafický tablet, cez ktorý budem kresliť vlastné ilustrácie. Na mojom profile možno nájsť aj príspevky, ktoré som zobrala z iných stránok. Buď sú v originálnej podobe alebo preložené z angličtiny.

Ako sa cítiš teraz? Vidíš nejaké pokroky vo svojom psychickom rozpoložení?

Pretriedila som si kamarátov a stretávam sa len s tými, pred ktorými sa nebojím povedať, že mi je blbo. Nepotrebujem vtedy od nich ani nič počuť, chcem len aby vedeli, že mi je zle. V ich spoločnosti moje stavy úzkosti zvládam ľahko, lebo viem, že čoskoro pominú. Hraničná porucha osobnosti však nie je len o úzkostiach. Patria sem napríklad aj narušené medziľudské vzťahy. Ľudia, ktorí ma nedokážu pochopiť, nemajú v mojom živote čo robiť.

Kedysi by mi ani len nenapadlo, že o mojom vlastnom utrpení bude písať a ľudia mi za to budú ďakovať. Odkedy o tom dokážem hovoriť, cítim sa lepšie. Robím veľké pokroky a písanie ma oslobodzuje. Svoju diagnózu som prijala vďaka veľkej opore, pretože práve opora je to najdôležitejšie pri liečbe hocijakých chorôb. Viem, že mnohým ľuďom opora chýba a preto sa ich snažím podporovať prostredníctvom sociálnych sietí. Psychiatrie sú preplnené a veľké množstvo ľudí ma narušené duševné zdravie kvôli obdobiu, ktoré nás všetkých zasiahlo.

Máš nejaké plány a ambície, ako ďalej pokračovať v destigmatizovaní témy duševného zdravia? 

Nápady sa zo mňa sypú jedna radosť. Popravde neviem, kde skôr začať. Čoskoro bude hotová moja zbierka poviedok o duševnom zdraví. Zároveň pracujem na knihe o hraničnej poruche osobnosti. S ponukou spolupráce ma oslovilo Ministerstvo zdravotníctva SR, pre ktoré budem písať webové príspevky. V dnešnej dobe je na sociálnych sieťach skoro každý človek, preto plánujem o tejto téme natočiť aj videá a robiť live streamy na mojom Instagrame @porusenaholka. Budem rada, keď ma budete sledovať.

Text: Petra Siažiková

Jazyková korektúra: Ivana Čellárová

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.