Denník N

Dau – nedokončený filmový experiment opradený legendami

Pred deviatimi rokmi sa vtedy ešte 31-ročný ruský režisér Iľja Chržanovskij pustil do projektu, ktorý len tak niekto nezopakuje. Uprostred Charkova postavil najväčší filmový set v Európe s rozlohou 12 000 metrov štvorcových, s prehnanou precíznosťou hraničiacou s megalomanstvom v ňom oživil ulicu Moskvy päťdesiatych rokov minulého storočia a tá sa na niekoľko mesiacov stala domovom pre viac než 4500 komparzistov.

Nádejný Chržanovskij sa po celovečernom režisérskom debute s filmom Štyri, ku ktorému napísal scenár obľúbený, no kontroverzný ruský spisovateľ V. Pelevin, pustil do naozaj nevídaného projektu. Rozhodol sa sfilmovať životný príbeh významného sovietskeho vedca a nositeľa Nobelovej ceny za fyziku za svoju prácu o supratekutosti – Leva Davidoviča Landaua. Landau alebo Dau, ako ho nazývali priatelia, sa nezúčastnil porevolučného odlivu mozgov z Ruska, pretože ako mnohí bol ovplyvnený antiburžoáznou propagandou a sám veril v Leninove heslá. Jeho názor sa rapídne zmenil počas stalinského „veľkého teroru“ a takmer okamžite sa stal jeho kritikom, čím si vyslúžil rok v base a prakticky doživotné prenasledovanie. K svojím najväčším objavom sa dostal v Inštitúte fyzikálnych problémov, kde pracoval ako vedúci teoretického oddelenia.

Inštitút sa stal centrálnou budovou  celého setu. Ten sa chystal celé dva roky a spolu s ním sa začali hľadať aj komparzisti. Chržanovskij však nechcel profesionálov, tak vyslal do ulíc tím fotografov, ktorí mali nájsť svieže nové tváre. Vybrali neuveriteľných 210 000 ľudí, z ktorých sa do užšieho výberu dostalo 30 000, pričom každý jeden z nich sa odfotil v dobových kostýmoch a natočil video, kde odpovedal na otázky „Čo pre vás znamená šťastie?“ a „Pre čo žijete?“. Napokon zostalo už spomínaných 4500 (pre porovnanie, v Bondarčukovom epose Vojna a mier si zahralo až 120 000 komparizstov). Zaujímavosťou ale je, že väčšina komparzistov vo filme zohrala roly, ktoré „zastupovali“ aj vo vlastných životoch. Vedci hrali vedcov (a údajne vykonávali skutočné experimenty), bývalí komunistickí straníci hrali komunistických straníkov a bývalí KGB agenti hrali… nie, nehrali prezidentov RF, ale KGB agentov. To komparzisti ešte netušili, čo ich čaká.

Z natáčania dostalo niekoľko komparzistov padáka a hneď začali rozširovať prazvláštne správy. Absolútne všetci na pľaci vrátane kameramanov, režiséra a aj prípadných návštevníkov museli byť na pľaci neustále oblečení v dobových kostýmoch, nesmeli mať pri sebe žiadne predmety, ktoré sa nevyskytovali v päťdesiatych rokoch. Komparzisti na pľaci normálne žili, pracovali, dostávali plácu (tiež v dobovej mene) a museli byť neustále vo svojej role. To bolo pôvodne zložité udržať, preto sa neskôr vymyslel systém pokút, vďaka ktorému sa každé pochybenie a prepašovanie mobilu či vyslovenie slov ako napr. facebook pokutovalo celodenným platom. Chržanovskij však zachádzal do ešte väčších detailov.

Jeden absurdný príklad hovorí za všetko: režisér trval na konkrétnom priemere vodovodného potrubia, pretože pri splachovaní vydáva špecifický zvuk. Nechýbalo jedlo v dobových obaloch, dobové obrúsky, knihy, sviečky, paštéty či dokonca ploštice na odpočúvanie v osvetleniach a skryté kamery, takže pľac sa zmenil na panoptikum, čo Chržanovskému umožnilo natáčať kedykoľvek a kdekoľvek. Sú prípady komparzistov, ktorí si počas dvojročného natáčania na pľaci stihli založiť rodinu a dokonca sa objavil aj jeden novorodenec. Správy o takomto megalomanskom projekte sa rýchlo rozšírili a prišli ich overiť aj novinári.

Tí popisujú prakticky totožné zážitky. Dnu ich pustili len v dobových kostýmoch a všetky technologické vymoženosti museli zostať na vrátnici. „Set má veľkosť približne dvoch futbalových štadiónov s najväčšou, päťposchodovou budovou inštitútu. Po meste sa z rozhlasu neustále šírila atonálna violončelová hudba. Jej jediný zámer bol otráviť vás, znervóznieť a držať v napätí. Chržanovskij potreboval uzavretý kontrolovaný priestor, kde môže vyvolať potrebné emócie,“ komentoval Michael Idov, jeden z novinárov, ktorý sa vydal na pľac. Od Chržanovského sa dozvedel, že im niekoľkokrát došiel rozpočet, no vždy sa mu podarilo nájsť nejaký zdroj peňazí.

Počas 3 rokov natočili viac než 7000 hodín materiálu, 28 terabajtov audionahrávok a 3000 rozhovorov s obsadením. Natáčanie sa ukončilo v roku 2011 a odvtedy sa rok čo rok odsúva jeho premiéra. Naposledy sa hovorilo o premietaní na minuloročnom festivale v Cannes, no ani ten sa nestihol.

Odvtedy sa po Dau zľahla zem. Film je stále oficiálne v post-produkcii, no o prípadnej premiére sa momentálne netuší vôbec nič. Snáď však deväťročná práca nevyjde nazmar.

 

Zdroje:

http://www.gq.com/story/movie-set-that-ate-itself-dau-ilya-khrzhanovsky

http://www.themoscowtimes.com/arts_n_ideas/article/khrzhanovskys-dau-stuck-in-production-after-eccentric-shoot/487985.html

http://vozduh.afisha.ru/archive/russian-cinema-2012-inside/

http://www.npr.org/2014/12/12/370331816/the-never-ending-film

http://news.moviefone.com/2011/10/26/dau-movie-ilya-khrzhanovsky/

Teraz najčítanejšie