Denník N

Zápisky zo Srí Lanky

Pred pár rokmi sme s kamarátkou strávili mesiac na Srí Lanke. Chceli sme sa naučiť surfovať. Lákal nás teplý oceán, surfovanie v bikinách, exotika. Po príchode naspäť domov sa nás ľudia častokrát pýtali, ako bolo a aká bola Srí Lanka. Pokúsim sa teda napísať aká bola. Ale je to už nejaká doba. Pamäť pracuje selektívne. Ale možno práve to, čo v nej aj po pár rokoch ostalo je tým, čím pre mňa Srí Lanka bola. Tam a vtedy.

Cestou necestou

Teplo. Dusno. Neuveriteľne dusno. Jediná vec, ktorá mi šla hlavou keď som vyšla z letiskovej haly a prvýkrát sa nadýchla „čerstvého“ srílanského vzduchu. Čakal nás tam už šofér, ktorý nás mal prepraviť naprieč celým ostrovom za našim surférskym snom. Milý starší chlapík, ktorý vedel po anglicky len veľmi striedmo. Na otázku koľko to bude asi trvať vztýčil takmer všetky prsty oboch rúk. Dva ostali skrčené. Aha takže osem. Osem hodín. To nie je číslo, ktoré sa vám ľahko prijíma nadránom po dvadsiatich dvoch hodinách v lietadle a takmer žiadnom spánku.

To som ešte nevedela, že naskrz Srí Lankou vedú väčšinou cesty priemerne tak desiatej triedy. Ak sa teda dajú klasifikovať ako „cesty“. Niektoré boli iba cestičkami, ktoré ľudia vybudovali, ale príroda ich odmietla akceptovať. Cesta po nich bola ako neustálym súbojom civilizácie a matky Zeme. Hrboľaté cesty, prašné cesty, cesty plné kamenia, cesty zavalené stromami a vetvami, príliš úzke cesty, cesty plné „faciek“ od konárov.

A keď už len tŕpnete po čom všetkom ešte dokáže to auto prejsť, kým definitívne ukončí svoje pozemské trápenie….príde dedina. Asfalt. Rovný terén. Auto prestane vydávať zvuk podobný drum n’ bassovej pesničke, vy sa prestanete kymácať zo strany na stranu a začnete vnímať. Pozerať, načúvať, cítiť.

Vône a svetlá

Vonné sviečky. Tisíce vonných sviečok. Neviem, či tam o takom čase nejaká vôbec ešte horela. Pravdepodobne nie, no ja som mala pocit ako by s jednou v ruke stál niekto priamo za mojím chrbtom. Také intenzívne to bolo.

Možno to bol len nezvyk mojich čuchových receptorov. Zrazu nevnímali smog, výpary, prehriaty mestský asfalt ani stres uponáhľaných nespokojných ľudí. Tá voňa, pripomínajúca vonné sviečky, bola asi vôňa pokoja, zenu, dobrého jedla, dobrého myslenia, života. Aj keď mnohokrát veľmi chudobného, ako som zistila neskôr.

Svetlá. Vybavuje sa mi veľa červenej. Ale určite tam boli aj modré, zelené a žlté svetlá. Tá dedina, jediná ktorá mi utkvela v pamäti počas cesty, bola celá žiarivá. Neboli tam však obrovské billboardy ani vysvietené výklady. Každý obchodík, malá reštaurácia či občerstvenie mali nad vchodom skromný blikajúci názov. Niektoré z písmenok už nesvietili, niektorým končila životnosť a takým tým vrčaním prosili o pomoc. Ale nebol tam nikto, kto by ich vypočul. Bolo skoro ráno a ešte stále tma.

Telenovela

Jeden pán s reštauráciou však hodil svoj spánok do stávky. Oplatilo sa mu to.  Možno dostal echo od nášho vodiča, že nás tadiaľ nadránom povezie. Unavené, smädné a hladné. Veľmi hladné.

Pred vchodom do tejto malej miestnej reštaurácie viseli červené ťahajúce sa kvety. Umelohmotné. Také rýdzo socialistické ako zo školskej jedálne na základnej škole. Bol tam červený odpadkový kôš a názov toho lokálu blikal na červeno. Vo vnútri boli dva plastové stoly obkľúčené plastovými stoličkami. Na poličke nad stolmi, mimo zorného poľa akokoľvek vysokého zákazníka, hrala televízia so srí lanskou telenovelou. Pamätám si, že keď som zaostrila na obraz, hlavná hrdinka sa nebezpečne približovala k nejakému chlapíkovi a jej obočie sa nebezpečne približovalo ku sebe.

Spoza pultu pribehol majiteľ podniku a podal si ruku s našim šoférom. Je to tak. Nehanebne sa na nás dohodli. A ja som im za to bola nesmierne vďačná. Z menu, ktoré bolo napísané v sinhálčine, miestnom jazyku, som si mohla vybrať také, ktorému názvu som nerozumela, alebo ešte jedno, ktorému názvu som tiež nerozumela. Vybrala som si to druhé. A bolo výborné. Ryža so zeleninou a vajíčkom. Mierne pikantné. Ako dej tej telenovely.

Myslela som si, že jedlo bude asi najlepšia časť tej cesty. Ale tá nás ešte len čakala..

Východ slnka. Mimo civilizácie. Uprostred savany. Viem na čo som vtedy myslela. Na to, aký vie byť ten život úžasný! A aký iný od toho, ktorý som doteraz poznala. Šla som v rozheganom aute po prašnej ceste a pozorovala som, ako sa začína nový deň. Deň, ktorý je tisíce kilometrov vzdialený od všetkého poznaného a pre mňa všedného. Konečne mi to naozaj došlo. Som na Srí Lanke! A potom som zaspala.

Na mieste

Zobudila som sa až na mieste nášho nastávajúceho pobytu. Dýchalo človečinou. Pulzovalo životom. Usmievalo sa.

Bola to malá surférska dedinka na východnom pobreží Srí Lanky, s názvom Arugam Bay. Na tom jednom malom mieste sa zišla zmes ľudí z rôznych kútov sveta, ktorí si niesli balíčky ideí, myšlienok a snov. Najmä noc, šum oceánu, blkot ohňa a fľaše Arracku – miestneho alkoholu, mali moc rozväzovať tieto balíčky.

Pamätám si, ako bosým nohám chutí piesok, ako pri surfovaní výska sloboda ukrytá v nás, ako oceánsky vietor strapatí vlasy, ako bolia rána po párty na pláži. Ako mrazí pohľad na namrzeného slona stojaceho uprostred cesty, uprostred noci. Ako hrejú mäkké pohľady a vrúcne úsmevy miestnych detí. Ako zarmucuje vidieť ľudí bojujúcich s osudom chudoby.

Na Srí Lanke som pokorila svoju prvú vlnu, zamilovala sa do surfovania, oceánu, cestovania, žitia. Taká bola pre mňa Srí Lanka.

Teraz najčítanejšie