Múdry nepriateľ je lepší, ako hlúpy priateľ. (Ku knihe Kresťanstvo: Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet.) (VI.)
Friedrich Nietzsche je nepriateľom kresťanstva par excellence a je zbytočné v ňom hľadať také interpretácie, ktoré by túto skutočnosť zjemnili. No stojí za to pozrieť sa na jeho kritiku a nechať sa ňou poučiť.
Hoci je kritika kresťanskej morálky prítomná vo viacerých Nietzscheho dielach, v najkoncentrovanejšej podobe sa objavuje v spise Antikrist. Titul Antikrist sa nechápe primárne ako protivník Krista, ale možno ho preložiť prídavným menom protikresťanský.
Za jeden z najväčších zločinov kresťanstva považuje Nietzsche pocit krivdy a pomsty, ktorý podľa neho prevláda v mysliach kresťanov. Nemecký filozof používa termín resentiment, ktorý označuje také priľnutie k vybraným hodnotám, ktoré je iba reakciou na neschopnosť dosiahnutia iných hodnôt. Viera v hodnoty, ktoré kresťan vyznáva, tak podľa Nietzscheho nie je autentická, je iba odvodená a utešuje sa existenciou druhého sveta, kde bude táto viera odmenená a pomstená.
Keďže kresťanstvo podľa evanjelia nie je z tohto sveta, musí tak existovať iný svet, protikladný tomu nášmu, a v tomto svete sú kresťanské hodnoty pôvodné a nemusia bojovať s cudzorodými prvkami. (1 Kor 1,27-28: Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je.) Nietzsche má však pravdu v tom, že kresťan by nemal vyznávať tieto hodnoty pod podmienku existencie onoho sveta, ale pre tieto hodnoty samé, ak ich teda považuje sa cenné.
Určité pochopenie má však Nietzsche pre Ježiša. Pokladá ho síce za idiota (v Dostojevského zmysle), pretože hodnoty ktoré presadzuje, sú hodnotami zameranými proti rozkvetu života, sily a sú prospešné iba pre ľudí slabých a neschopných žiť v tomto svete. Oceňoval však jeho úprimnú oddanosť a ochotu umrieť za svoje presvedčenie. „Tento ‚radostný posol‘ zomrel, ako žil, ako učil – nie, aby ‚ľudí vykúpil‘, ale aby ukázal, ako treba žiť. Len kresťanská prax, život, aký žil ten, čo zomrel na kríži, je kresťanstvo … Ešte dnes je taký život možný, pre určitých ľudí je dokonca potrebný: to pravé, pôvodné kresťanstvo bude možné v každom čase.“ Táto Nietzscheho interpretácia nie je zrejme z teologického hľadiska prijateľná, ale opäť podporuje, z hľadiska podstaty kresťanstva, pravú vec – a tou je vlastné nasledovanie príkladu toho, ktorý stojí na počiatku vzniku kresťanstva.
Autor Antikrista ďalej upozorňuje na to, že Kristus bol non-konformista a svojím vystúpením proti židovskej elite sa stal buričom, ktorý očakáva zaslúženú smrť a nebaží po sektárskej pomste. To je ďalší podnetný motív pre súčasné kresťanstvo, aby sa tak, ako jeho zakladateľ, neprispôsobovala tomuto svetu, ale presadzovalo v ňom svoje hodnoty.
Hlavným Nietzscheho nepriateľom je apoštol Pavol, ktorý „jednoducho preložil ťažisko tohto celého života za tento život.“ (1 Kor 15,14: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.) Túto neautentickosť Nietzsche nevedel pochopiť: prečo vyznávať nejaké hodnoty len pre odmenu v budúcom živote? Okrem túžby po odmene vidí Nietzsche v tomto postoji aj túžbu po pomste za krivdy, ktoré tento svet kresťanovi prináša.
Aj aktuálne výhrady mnohých Cirkvou sklamaných či odpudzovaných sú vyjadrené v úvahách nemeckého mysliteľa a nastavujú zrkadlo i časti dnešného kresťanstva: „‚Nesúďte!‘ hovoria, ale posielajú do pekla všetko, čo im stojí v ceste. Keď hovoria, že nechajú boha súdiť, súdia sami; keď hovoria, že velebia boha, oslavujú sami seba; keď vyžadujú cnosti, ktorých sú ako-tak schopní – ba viac, ktoré potrebujú, aby si zachovali postavenie –, dávajú tomu zdanie zápasu o cnosť, boja o panovanie cnosti.“
Nietzscheho dielo nás poúča o tom, že podnetné a inšpiratívne myšlienky možno nájsť aj u názorovo vzdialených autorov. Otvorenosť a poznávanie iného myšlienkového sveta nie je tabu, ale nevyhnutnosť, ktorá často vedie k lepšiemu pochopeniu či prehodnoteniu vlastných hodnotových východísk. Ďalším príkladom je Karl Marx, ktorý ako materialistický mysliteľ vystihol zanedbávanie konkrétneho náboženského života, v prospech ideologického boja: „Ak opravdivým konkrétnym bytím náboženstva je pre mňa len filozofia náboženstva atď., tak som aj naozaj nábožný len ako filozof náboženstva, a tak popieram skutočnú nábožnosť i skutočne nábožného človeka. Lenže zároveň ich potvrdzujem sčasti v rámci svojho vlastného konkrétneho bytia alebo v rámci cudzieho konkrétneho bytia, ktoré staviam proti nim, pretože toto je len ich filozofický výraz.“
* * *
V česko-slovenskom prostredí existujú preklady takmer všetkých významných diel Friedricha Nietzscheho. Spis Antikrist vyšiel v druhom vydaní v roku 2016 vo vydavateľstve IRIS v preklade Rastislava Škodu. Vydavateľstvo Petrus vydalo tohto roku, prvýkrát kompletne, v slovenskom znení Nietzscheho dielo Vôľa k moci, ktorého osud bol poznačený neautorizovanými redaktorskými zásahmi a politickým zneužitím. Autorkou tohto výnimočného počinu je skúsená prekladateľka nemeckých filozofických textov Patrícia Elexová.
