Denník N

Pochod za život a utečenci

Monika Kompaníková a ďalší vyčítajú Katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá stojí za pochodom za život, že je k utečeneckej kríze komunikačne pasívna. Aj keď sa veci začali hýbať už skôr, pozri napr. tu alebo tu,  bolo si treba dlhšie počkať na slová Cyrila Vasiľa na šaštínskej púti.  Hoci sa Cirkev na Slovensku prostredníctvom Charity  a ďalších iniciatív významne angažuje v utečeneckej kríze, jej prorocký hlas vo verejnom živote by si zaslúžil rezonovať častejšie.  Potiaľto je kritika pochodu a jeho pí-ár namieste.

Zároveň je to však kritika prudko jednosmerná. Tí, ktorí kritizujú organizátorov pochodu, že sa málo venujú tragédiám utečencov, nemajú, zdá sa, problém pri tragédiách tisícov nenarodených detí a žien, ktoré sa odhodlali k potratu. Lebo o tragédii tých, ktorým bolo násilím zabránené sa v budúcnosti narodiť, sa skoro nepíše. A predsa, napriek viacerým rozdielom, sú medzi nenarodenými a utečencami zaujímavé podobnosti.

Tak ako pri utečencoch, aj pri nenarodených sa popiera ich ľudský status. Alebo vidíte z pohľadu ľudskej dôstojnosti zásadný rozdiel medzi tým, keď niekomu povieme „zhluk buniek“ a inému „čierna papuľa“?

Ďalšia podobnosť je v tom, že tak nenarodení ako aj utečenci sú nechcení. Pri diskusiách o potratoch často počuť, že sú situácie, kedy si žena nemôže dovoliť prijať dieťa a pri utečencoch zasa, že naša krajina si nemôže dovoliť prijať toľko utečencov. Áno, sú tu aj zásadné rozdiely, lebo keď jedna krajina odmietne prijať utečencov, možno druhá bude veľkorysejšia, ale v prípade nenarodených neprijatie znamená násilnú smrť. Taktiež v prípade utečencov ide o pomoc druhému a tá má hranice, ale v prípade nenarodených, ide o násilné a neprirodzené zabitie bezbranného, ktorý sa vyvíja v lone matky. A hoci porovnania vyznievajú horšie pre nenarodených, mnohí z tých, ktorí sa dnes utečencov zastávajú, schvaľujú právo ukončiť život detí do troch mesiacov bez udania dôvodu.

Iste, kto by popieral, že utečenci ako aj deti v maternici spôsobujú vážne problémy? Tak ako teraz počúvame, že Európa nie je pripravená na prijatie utečencov, ani mnohé ženy nie sú pripravené na prijatie dieťaťa, ktoré nosia pod srdcom. A muži detto. Je to pravda. Aj v politickom aj v súkromnom živote často robíme kroky, ktoré vedú k nechceným dôsledkom. A dokonca môžu nastať také situácie, že sa ocitneme pred problémom ako naložiť s negatívnymi dôsledkami, ktoré zapríčinil niekto druhý. Vojny, terorizmus, znásilnenia,  – tragédie sú súčasťou nášho sveta, či už sme sa na ich vzniku podieľali  alebo sme sami obeťami.

Otázka je, ako sa s tragédiami vysporiadať. Niektorí ich popierajú: utečenci nie sú skutoční utečenci ale väčšinou ekonomickí špekulanti. Niekoľkodňové embryo predsa ešte nie je človekom. Iní sa zase od tragédii dištancujú: utečenci nie sú náš problém, nech ho riešia tí, ktorí migráciu spôsobili. Nech si o potrate rozhoduje žena sama – my sa nemáme čo do jej rozhodnutia miešať – ona sama vie, čo je pre ňu najlepšie. Ďalší navrhujú používať hrubý meter: postavme pred utečencami plot s ostnatým drôtom, odoprime im prístrešie a jedlo – takto ich aspoň odradíme, aby k nám chodili. Dajme ženám antikoncepciu a tabletky po a pre istotu aj bezproblémovú dostupnosť potratových kliník, aby  definitívne zamedzili neželanému tehotenstvu. Ďalší sa uchyľujú k ad hominem útokom na tých, ktorí na tragédie upozorňujú: jedni sú slniečkári, druhí náboženskí fanatici. Atď…

Každý kľúč k riešeniu vyžaduje dve veci: po prvé,  schopnosť prijať realitu a nepopierať ju. Prijať ju celú – aj tú, ktorá nám nehrá do kariet. To nie je samozrejmosť, človek je majster vytesňovania nepohodlných skutočností zo svojho zorného poľa. A po druhé, rešpektovať ľudskú dôstojnosť všetkých rovnako, viď. zlaté pravidlo: chovaj sa k druhému tak, ako chceš, aby sa chovali k tebe. Toto pravidlo nie je žiadnou vedou. Ale hoci ho máme  zapísané pod kožou, sme schopní ho odignorovať alebo radšej falošne interpretovať realitu, len aby sme mu vyhoveli.  Ťažkosť aplikácie týchto pravidiel v živote asi spočíva v tom, že obe pravidlá od nás v zásade vyžadujú nestrannosť a vôľu obmedziť kvôli realite a spravodlivosti svoje vlastné záujmy. Tak na individuálnej, ako aj na politicko-spoločenskej úrovni. Súcit je len začiatok, pravá ľudskosť  vyžaduje vnútornú silu konať aj ťažké veci.

Je veľmi dobré, že občianske iniciatívy, médiá a aj Cirkev upozorňujú na problém utečencov. Otvárajú diskusiu, ktorá živí šancu, že sa nájde dobré riešenie. Aj vďaka médiám sa napríklad iniciatíva Kto pomôže?, za ktorou stojí naše spoločenstvo, stala známou a dnes už má vyše 1800 dobrovoľníkov ochotných osobne pomôcť utečencom. Do tejto diskusie by mal mať každý právo vstúpiť so svojím autentickým pohľadom: aj tí, ktorým leží primárne na srdci osud utečencov ako aj tí, ktorí sa zároveň obávajú bezpečnostných a kultúrnych rizík. Bez nálepkovania a ostrakizovania oponentov.

Ale spravodlivosť voči utečencom ostane neúplná, ak ignoruje nespravodlivosť voči nenarodeným (rovnako ako je neúplná spravodlivosť voči nenarodeným, ak ignoruje nespravodlivosť voči ľuďom utekajúcim pred vojnou).  Práva detí pred narodením rovnako ako práva ženy a  práva rodičov si zaslúžia, aby sa o zákone, ktorý umožňuje ukončiť ľudský život do 12 týždňov bez udania dôvodu, viedla seriózna diskusia, z ktorej by vzišli riešenia, ktoré by rešpektovali ľudské práva všetkých zainteresovaných. V otázke ľudských práv sa nedajú robiť kompromisy.  V stávke je tá istá ľudská dôstojnosť. Čo preváži?

Autorom je Juraj Šúst

Teraz najčítanejšie

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Sme katolíckym akademickým spoločenstvom, ktoré je otvorené všetkým kresťanom a ľuďom hľadajúcim pravdu. Chceme, slovami Benedikta XVI., ohlasovať Krista najmä tam, kde je mlčanie o viere najrozšírenejšie: v politike, kultúre, médiách, profesionálnom živote a intelektuálnej sfére spoločnosti. V našich textoch chceme poctivo hľadať pravdu a viesť polemiku s úctou a rešpektom k oponentom. Texty uverejnené na blogu SLH nemusia nevyhnutne vyjadrovať postoje celého spoločenstva.