Dalibor Jenis: Všetko, čo som dostával od veľkých majstrov, teraz len posúvam ďalej

Pán Jenis, zastávate novovytvorenú pozíciu umeleckého riaditeľa opery SND. Keď ste nastúpili do SND, v akom stave ste našli sólistický súbor?

Súbor som – obrazne povedané – nenašiel v žiadnom stave, pretože sa tu niekoľko mesiacov nikto z jeho členov nenachádzal. Nezabúdajte, že som nastúpil do funkcie 20. januára. Divadlo bolo v tom čase zatvorené, nikto v budove nebol, okrem úzkeho administratívneho jadra, ktoré niekoľko mesiacov pracovalo na tom, aby sme si detailne preskúmali existujúcu situáciu –  či už finančnú, ekonomickú, personálnu a podobne.

Prvé dva mesiace bola z mojej strany viacmenej domáca príprava, pretože toto povolanie som nikdy predtým nerobil. Mal som samozrejme určitú konkrétnu predstavu, pretože celý život sa v tomto prostredí pohybujem a poznám sa s riaditeľmi a intendantmi rôznych divadiel po celom svete a spolu sme veľa krát hovorili aj na témy, ktoré sú priamo spojené s procesom umeleckého riadenia. Takže približne poznám, ako by to malo, alebo mohlo fungovať.

Ako prvý krok som sa preto snažil získať detailnú informáciu o jednotlivých umeleckých skupinách – či už zbore, sólistoch alebo orchestri. Išlo v podstate o študovanie ansámblu.

V tom čase ešte nikto nemohol vedieť, či sa nám koncom sezóny podarí zrealizovať aj reálne predstavenia. Ešte v máji sme netušili, či vôbec bude možné hrať pred divákmi v sále. Ansámbel sme ale v máji už pustili do prevádzky, pretože najneskôr vtedy bolo jasné, že budeme aspoň točiť a online vysielať baletné aj operné predstavenia. Momentálne pripravujeme Rusalku, Rigoletta už máme za sebou.

Avšak proces prípravy na online vysielanie je trošku odlišný a skúšky vyzerajú inak, než keď sa pripravuje živé predstavenie s divákmi. Takže počas prípravy sme sa so súborom opäť nemohli úplne umelecky spoznať, skôr sme sa len tak zoznamovali. Plnohodnotný moment spoznávania zažívam až teraz, keď sa už pripravujeme na reálne predstavenia a konečne môžem naživo vidieť ako sólisti spievajú, v akej sú kondícii a aké problémy má orchester a zbor. Teda až tieto dni a týždne sú pre mňa, ako nového umeleckého riaditeľa, spoznávacie v tom skutočnom zmysle slova.

Dalibor Jenis ako Rigoletto a Juraj Peter ako gróf Ceprano – záber z aktuálneho Rigoletta v SND. Foto: Juraj Žilinčár

A na základe toho, čo ste zatiaľ už mali možnosť spoznať, aká je podľa vášho názoru kondícia súboru ? 

No samozrejme nie je dobrá. Príliš dlho sme mlčali. Tak ako atléti potrebujú dobrú prípravu, aby mohli podávať svoj špičkový výkon, veľmi intenzívnu prípravu potrebujeme aj my speváci. A týka sa to rovnako aj všetkých hudobníkov, o balete ani nehovoriac. Ten je dokonca najviac zasiahnutou skupinou, pretože zatiaľ čo speváci môžu spievať aj doma, oni doma tancovať nemôžu.

Pokiaľ ide o spevákov, tak tí, ktorí svoje povolanie berú naozaj vážne, si aj počas pandémie doma občas niečo zaspievali, alebo nejakú rolu aj zopakovali, pretože je to nevyhnutné, ak sa človek chce udržiavať na nejakej úrovni.

No a niektorí to samozrejme nerobili a teraz je to na nich vidieť. Už na prvých skúškach je markantné, kto sa počas pandémie spevu vôbec nevenoval a kto sa aspoň z času na čas udržiaval vo forme. Už po dvoch dňoch skúšok vidno, že hlasivky nám nefungujú tak, ako keď sme mali divadlo otvorené a hrali sme predstavenia. Hlas bol vtedy pružný, svieži a teraz zrazu nie je. Dochádza k určitým javom, ktoré sú veľmi typické pre ľudí, ktorí dlho nespievali a naraz chcú začať spievať veľké role. Ansámbel je do veľkej miery hendikepovaný, vrátil sa úrovňou naspäť.

Čo konkrétne máte na mysli spomínanými typickými javmi? Sú to problémy s dýchaním, s kondíciou?

Nielen problémy s dychom, ale primárne samozrejme aj tieto problémy, pretože naše dýchanie ovládajú muskulatúry, ktoré sú teraz zlenivelé. Nepoužívame ich pri hovorovej reči a do činnosti sa dostanú až pri speve, takže sa teraz musia pomaličky rozhýbavať. A po treťom dni, rovnako ako u športovcov, prichádza svalovica.

Obrazne povedané, u každého speváka, ktorý keď začne po dlhom čase naplno spievať, sa tretí deň dostaví taký zvláštny pocit, že asi nedospieva do konca. Nemá totiž kondíciu.

Dalibor Jenis. Foto: Zdenko Hanout

Budete robiť aj prehrávky? 

Ja sa musím najskôr so stavom ansámblu zoznámiť oveľa podrobnejšie. A to sa nedá robiť zo záznamu. Lebo presne tak som postupoval prvé tri mesiace. Preštudoval som si posledné inscenácie, ktoré v SND boli realizované a nahraté, prešiel som si videonahrávky, ktoré máme k dispozícii a videl som jednotlivé výkony sólistov v čase, keď ešte boli v plnej forme, pred pandémiou. Už tam som si mohol urobiť obraz o tom, čo je dobré a čo je zlé a čo prípadne ide úplne zlým smerom.

Našiel som aj niekoľko vecí, ktoré by sme mohli teoreticky vylepšiť. Načrtol som si v hlave predstavu, o čo konkrétne ide a s niektorými spevákmi, takými pri ktorých som mal pocit, že boli zanedbávaní a dlhodobo stáli v tieni, som začal pracovať a individuálne si ich volať. Pred týmito pracovnými stretnutiami majú všetci priveľký rešpekt, avšak to je úplne zbytočné, netreba sa toho báť, to je úplne normálna a bežná prax aj v iných divadlách.

V mnohých operných domoch je bežne k spevákovi pridelený Studienleiter, ktorý preveruje, do akej miery má sólista dielo naštudované a či dobre ovláda svoj part. Spoznáva jeho kondíciu. Takže ja tiež nerobím nič iné, len sa s tými ľuďmi, pri ktorých sa domnievam, že to má zmysel a že si zaslúžia pozornosť, postupne stretávam a snažíme sa hovoriť o hudbe. O tom, čo je napísané v partitúre. Ja ich napríklad upozorňujem, na čo si treba v určitých pasážach dávať pozor. A takto sa začína individuálna spolupráca.

Tento typ práce v SND kedysi pred tridsiatimi rokmi fungoval, boli individuálne skúšky, mali sme osem korepetítorov. Dnes sú tu len štyria a mám pocit, že aj tí sú nevyužití. A to len preto, že sa upustilo od systému, že sólisti mali individuálne svoje stretnutia s korepetítorom, kde ich podrobne pripravoval a veľa krát aj učil.

Pamätám si na tú generáciu spevákov, ktorá sa doma vôbec neučila ale chodila sa sa učit’ do divadla. Toto by som samozrejme nechcel opätovne zavádzať, ale určite si myslím, že je veľmi dôležité, aby sa individuálnou formou speváci zdokonaľovali nielen čo sa týka samotného diela a postavy, ktorú spievajú, ale aj techniky.

Takže vy tak trochu aj koučujete…

Môžme to nazvať koučovaním, ale ja v podstate to, čo som dostával od všetkých veľkých majstrov, teraz len posúvam ďalej. Väčšinou to bývajú dirigenti, kto hovorí so spevákmi o diele, hovoria o dynamike, o zrýchleniach, spomaleniach, skrátka o tom, prečo to autor chcel práve takto a čo je dôležité zdôrazniť. Ja nie som tak inteligentný, aby som toto všetko vedel z vlastnej hlavy, alebo zo štúdia. Za tých tridsať rokov som sa to naučil od naozaj vynikajúcich dirigentov svetového rangu, s ktorými som mal niekoľkokrát možnosť veľmi dôkladne a hĺbkovo pracovať na niektorých postavách, hlavne verdiovských, a veľa krát ma prekvapilo, čo všetko sa môže nachádzať v hĺbke pôvodného zámyslu autora diela.

A toto sú veci, ktoré sa u nás sólisti nemajú od koho dozvedieť, takže ja sa neprichádzam pred nimi povyšovať s vedomosťami, ktoré som získal, ale chcem ich odovzdať. Nechcem, aby to bolo vnímané v rovine: „počúvajte, lebo ja vás to teraz naučím…“ Neprišiel som sa ukazovať, chcem len pomôcť.

Dozerať na to, aby sólisti spievali správne, aby technicky boli na vyššej úrovni a aby sa odnaučili niektoré zaužívané zlozvyky. Hlasová hygiena v ansámbli sa vytratila a veľa sólistov spievalo po technickej stránke nie úplne kóšer. Ak sa to dlhodobo zanedbáva, tak negatívny efekt sa násobí, pretože človek sa po niekoľkých rokoch nesprávneho spievania len veľmi ťažko dostáva naspäť.

Takže áno, v podstate je to také koučovanie.

Nielen u sólistov by sa malo dbať na hlasovú hygienu, ako je to so zborom? 

Hlasového poradcu musí mať aj zbor. Pán Gurgen Ovsepjan, ktorý to robil v minulosti, bohužiaľ zomrel. Teraz to bude robiť jeho žiak, ktorý mu bol takmer ako syn. Aspoň tak ho teda viacmenej všetci vnímajú, lebo si veľmi dobre rozumel so svojim profesorom a veľmi veľa po ňom zdedil – dobrých vlastností aj pedagogických schopností a nakoniec aj celú jeho triedu na škole. Teraz sa teda bude starať o zbor.

Gurgen Ovsepjan

Kto je to?  

Pán Roman Krško, momentálne nastúpil na konzervatórium ako pedagóg v bývalej Ovsepjanovej triede. Samozrejme bude to robiť v súčinnosti s hlavným zbormajstrom, na ktorého je teraz vypísaný konkurz.

V rôznych špičkových divadlách po celom svete ste mali možnosť diskutovať s ľuďmi, ktorí vykonávali umelecké rozhodnutia a teraz ste sa naraz ocitli v ich koži a pozícii. Je niečo také, čím vás inšpirovali, čo by ste chceli prevziať z ich spôsobov riadenia a prístupov a preniesť k nám? 

Je to pomerne jednoduchá vec a netýka len umenia, je to jeden z efektívnych pracovných nástrojov ešte z čias Baťu. Ide o rešpekt k iným názorom. Nespochybňovať a neponižovať niekoho len preto, že má na veci iný názor, než my. Ak budeme prejavovať rešpekt ku každému, kto tu pracuje, potom ten rešpekt bude aj z opačnej strany k nám. To vytvorí správnu atmosféru k tomu, aby divadlo prinášalo radosť a nie stres, hnev a intrigy.

Samozrejme stres a intrigy nedokážeme úplne eliminovať, lebo k divadlu to zrejme vždy patrilo a aj patriť bude. Nevyhneme sa tomu, obzvlášť v situácii, ak budeme musieť prijať aj nejaké radikálnejšie rozhodnutia. Nespokojnosť logicky bude nasledovať a odzrkadlí sa aj v časti personálu divadla, ale tým sa nemôžem zaoberať, ak chcem naozaj dosiahnuť kvalitu. A pokiaľ budem mať kvalitu tohoto ansámblu ako prioritu, tak to potom bude fungovať ako môj ochranný štít.

Nebudem predsa presadzovať niečo, čo nebudem považovať za kvalitné. A nebudem rovnako predsadzovať nekvalitu len preto, že to je niekoho známosť, alebo niekoho rodina. Snažím sa byť čo najobjektívnejší, akceptujem, že naša ekonomická situácia je taká, že tu nemôžem mať tých spevákov o ktorých viem, že sú top kvality, hoci sú to aj častokrát moji kamaráti. A viem o nich, že by sem bez problémov prišli účinkovať v našich projektoch.

A to už vôbec nehovorím o dirigentoch, pretože mám veľmi veľa dobrých kamarátov spomedzi dirigentov svetového rangu, najvyššej ligy, ale pozvať ich sem je pre nás finančne nedosiahnuteľná záležitosť.

Možno by sem niektorí prišli práve preto, že sa s vami dobre poznajú a nepozerali by až tak na honorár… 

To tak nefunguje. Možno na jeden koncert sa vieme aj takto „po známosti“ dohodnúť, ale akonáhle niekto zľaví na základe kamarátstva svoju cenu, ktorá je inak vysoká, tak sa to dozvedia aj iní usporiadatelia a už potom ho budú chcieť všetci za tú zľavnenú cenu. A to sa potom nebude páčiť umeleckým agentúram, ktoré nedovolia kaziť trh a začínajú sa komplikácie.

Takže kamarátstvo je jedna vec a samozrejme zohráva veľkú rolu, ale nepovedie k zázrakom pri jednaní o cene. Samozrejme, tým nechcem povedať, že kamarátske vzťahy nemajú pri rokovaní o cene vôbec žiaden vplyv. Hodnota toho, že máte s niekym osobný vzťah, je vždy veľmi veľká a na konci snaženia oni povedzme môžu urobiť aj nejaké gesto vo forme finančnej zľavy, hlavne ak dobre vedia, že tých peňazí je v tomto regióne oveľa menej. Ale určite nemôžu zľaviť takým spôsobom, že im dáme u nás 20 percent z toho čo zarobia inde v divadlách.

Takže ak sú pre nás drahí pred zľavou, tak budú pre nás drahí aj po zľave. Nič s tým neurobíme, pokiaľ peniaze nemáme, tak môžeme skákať len do tej výšky, na ktorú dosiahneme.

Čo s ľuďmi ako Peter Kellner, Boris Prýgl, či Slávka Zámečníková? Berieme to tak, že sme ich už definitívne stratili, alebo bude mať SND ešte nejakú ambíciu uchádzať sa o nich a aspoň občas ich presvedčiť k účinkovaniu aj na našej scéne? 

Mladí ľudia, ktorí sú takto skoro vypustení do tejto veľmi silne plynúcej, ale veľmi peknej rieky, sa ťažko budú chcieť odtrhnúť od miest, kam ich zaniesla. Všetci traja účinkujú na veľmi dobrých a kvalitných scénach, kde sa hrajú kvalitné inscenácie, kde pôsobia kvalitní režiséri a dirigenti a veľmi ťažko my budeme mať na nich dosah. Pretože nemáme ani financie, aby sme mohli konkurovať divadlám, v ktorých pôsobia a nemáme ani ich prestíž.

Ale na druhej strane je to aj o pocite, že teraz si môžem zaspievať doma. Vystúpiť z času na čas aj pred našim publikom môže mať pre nich o niečo inú hodnotu, než keď účinkujú v zahraničí…

K tomu práve smerujem. Jediné, čo môžem, je apelovať na týchto našich krajanov, na ich patriotizmus. Nakoniec, ja sám môžem byť pre nich celkom dobrým príkladom, ak zoberiete do úvahy prečo aj ja som práve teraz tu, kde som a robím veci, ktoré práve robím, za tie peniaze, ktoré za to dostávam. Lebo ja som tu od januára za štvrtinový plat a robím tu niekedy aj 12 hodín denne, takže je veľmi smiešne čo tu „zarobím“ v porovnaní s tým, čo by som mohol dostať niekde vonku.

Preto si myslím, že v prípade všetkých týchto kvalitných mladých umelcov môžem apelovať na ich patriotizmus. Nesmieme zabúdať odkiaľ pochádzame, kde sme študovali a kde sme mali prvých poslucháčov. A keď sa to len trošku dá, potešiť aj tých divákov tu.

Samozrejme apelovať je jedna vec, avšak druhou vecou je uvedomiť si, že po pandémii sa všetky divadlá len pomaličky zotavujú a aj my momentálne žijeme vo veľmi veľkej ekonomickej neistote, takže ja s nimi teraz ani nechcem začínať nejaké debaty, kým nebude jasnejšie, ako na tom vlastne sme. Hoci s pánom Kellnerom už dokonca máme naplánované aj nejaké predstavenia.

Časom ale určite plánujem osloviť každého jedného z nich na spoluprácu. Záleží potom už len na nich, či sa rozhodnú spievať aj v Slovenskom národnom divadle, alebo nie.

Možno ale bude treba prekonať nejaké prekážky právneho charakteru, pretože pokiaľ viem, tak situácia doposiaľ bola taká, že ten kto mal pevný angažmán vo Viedenskej štátnej opere si musel vypýtať žiadanku, ak išiel účinkovať viac ako 30 kilometrov mimo Viedne.

Potreboval písomné povolenie od vedenia operného domu, takže bude veľmi záležať aj na tom, ako vyzerajú ich zmluvy. Samozrejme, dá sa tomu predísť tým, že sa stretnem s intendantom vo Viedni a veľmi slušne ho požiadam, že ak by sme chceli obsadiť povedzme Slávku Zámečníkovú, aby nám ju uvoľnil. Závisí to od jeho dobrej vôle, treba to však vopred dohodnúť.

Vo Viedenskej štátnej opere v týchto dňoch Slávka Zámečníková zažiarila ako Poppea v Monteverdiho Korunovácii Poppey. Foto: Michael Pöhn

Máte ako umelecký riaditeľ opery nejakú možnosť, alebo ambíciu hovoriť aj do jej dramaturgie? 

Áno, určite.

Zaujímalo by ma, akým spôsobom ju chcete ovplyvňovať. Keď som sa rozprával s Petrom Katonom, ktorý je intendantom v Covent Garden a Jonathanom Friendom, umeleckým správcom Metropolitnej opery v New Yorku, obaja vyjadrili názor, že to čo sa hrá v ich operných domoch, vyberajú do veľkej miery síce práve oni, ale repertoár volia podľa toho, čo chcú ich diváci. Majú presne zistené, aká časť chce napríklad belcanto, aká časť Wagnera, aká modernu. A programová skladba má potom za cieľ uspokojiť všetky najviac relevantné skupiny divákov. Výsledkom je, že dramaturgia vôbec nezodpovedá ich osobnému vkusu (viac TU ). Budete nad ovplyvňovaním dramaturgie aj vy uvažovať takýmto spôsobom?  

U nás sa takto uvažovať nemôže lebo medzi Covent Garden a SND je veľký rozdiel. Čokoľvek sa oni rozhodnú robiť – či to bude belcanto, alebo moderna, alebo barok, budú si môcť dovoliť najať tých najlepších z najlepších spevákov a zaplatiť spevácke eso, ktoré im sálu vypredá. Nehovoriac o tom, že Londýn je obrovské mesto s rozvinutým turizmom. Ľudia, ktorí tam pricestujú, chcú väčšinou vidieť Levieho kráľa a ísť sa pozrieť na niečo do Covent Garden.

My pozične sme nie takí silní, aby sme si mohli povedať, že môžeme robiť pre každú divácku skupinu niečo, my na to musíme isť trošku inak. Musíme vyberať diela na základe toho, čo nášmu ansámblu najlepšie sadne.

Pre nás je nezmysel robiť povedzme wagneriánsky titul len preto, že nejaký pán dirigent si to chce u nás zadirigovať, ak my nemáme hlavných predstaviteľov, ktorí sú schopní to spievať. Práve toto sa v minulosti často stávalo a takéto inscenácie boli potom aj veľmi skoro stiahnuté. Boli do nich investované veľké peniaze a tie vyfučali do luftu.

Ja si myslím, že keď budeme vychádzať z našej situácie, je veľmi dôležité vrámci dramaturgie zohľadňovať potenciál sólistického ansámblu, jeho silu a schopnosti a tomu potom prispôsobovať výber titulov. Bohužiaľ, takto sa to tu doteraz vôbec nerobilo.

Londýn si môže dovoliť hrať čokoľvek, bez ohľadu na to, či na to majú v domácom ansámbli spevákov, pretože si môžu dovoliť najať kohokoľvek zvonku.

Ďalším kritériom výberu, ktoré je pre nás zaujímavé, je zohľadňovať skutočnosť, či daný titul bol už u nás uvedený.

Je zopár titulov aj od Verdiho, aj od iných známych skladateľov, ktoré na Slovensku možno ani nikdy nezazneli. Ja by som sa preto skôr uberal radšej týmto smerom, teda nájsť diela, ktoré budú u nás nikdy nepočutou novinkou, ale sú zároveň adekvátne k tomu typu ansámblu, ktorý tu máme. Máme v ňom 29 sólistov a to je dosť veľké množstvo na to, aby sme vedeli niečo vymyslieť.

Samozrejme, závisí to aj od kondície našich spevákov. Keď máme v ansámbli určitú hlasovú skupinu, ktorá je zastúpená druhou až treťou ligou, tak tam nemôžme vymyslieť titul, kde prve táto skupina, alebo typ hlasu má dominovať. Čiže najprv musíme mať v každej  skupine jedného ťahúňa, ktorý keď sa ozve, tak si povieme že áno, to je ono. Potom môžme tento titul urobiť, lebo máme na to.

Ale zatiaľ nie sme v tejto situácii, to sú všetko veci, ktoré sa nedajú vyriešiť zo dňa na deň, ale postupne. Verím, že veľmi skoro sa začne zlepšovať aj kvalita jednotlivcov, ktorých máme v sólistickom ansámbli. A taktiež budeme musieť aj prijať nejakých nových.

Úlohou umeleckého riaditeľa by malo byť aj vyhľadávanie talentov. Niektorí riaditelia sedávajú v komisiách rôznych speváckych súťaží, kde pozorujú mladých spevákov a ak je niekto dobrý, tak ho oslovujú…

Pokiaľ ide o mladé talenty, veľmi snažím vnímať okolie a veľmi by som si želal schopných mladých ľudí dotiahnuť k nám. Včera som bol napríklad oslovený, či by sa mohli naši študenti dirigovania z vysokej školy prísť pozrieť na skúšku, či by mohli asistovať, respektíve či by mohli mať priestor skúsiť si zadirigovať ansámblovú skúšku, možno aranžovanú. Samozrejme som súhlasil.

Taktiež sedávam v porote pri speváckych súťažiach. To je priestor, kde môžme podchytiť mladý talent, ktorý sa pre naše divadlo javí ako perspektívny, otázka však je, či mu potom naozaj vieme zabezpečiť pracovné miesto. Pretože Viedenská štátna opera, ktorá má ročný rozpočet 900 miliónov eur, má teoreticky možnosť dostať do angažmánu perspektívneho mladého speváka – ak to teraz preženiem – aj za osemtisíc eur mesačne a preplatiť tak všetky konkurenčné ponuky, ak sa rozhodnú, že toho speváka naozaj chcú. My máme problém vôbec vytvoriť pracovné miesto za základnú mzdu. Všetko je tu veľmi nepružné.

Preto som vymyslel systém, ktorý by som pracovne nazval operná liaheň. Vo svete sa tomu hovorí aj operné štúdio. V auguste sa bude robiť konkurz a môžme tam prijať desať nových ľudí.

Operné štúdio predsa v SND už existuje…

Nie, to o čom hovorím, nie je to operné štúdio, ktoré v SND fungovalo doteraz, spoločný s ním má možno len názov. Ja hovorím o úplne inom projekte. Zabudnite na operné štúdio v doterajšom vydaní. Teraz chceme prijať desať nových ľudí, ktorí by mali možnosť spolupracovať s našou divadelnou profesionálnou scénou v menších a stredne menších postavách. Vystupovali by v našich inscenáciách a popri tom by mali aj svoje koncerty, svoje malé komorné projekty.

Avšak mojou predstavou je, že keď budem vidieť alebo počuť na konkurze nejaký hlas, ktorý perfektne sedí na nejakú rolu, tak si dám za úlohu, že počas tých dvoch rokov, čo bude spevák v opernom štúdiu, celú tú rolu naštuduje a bude mať koučing, bude mať klaviristu, bude mať možnosť si pripraviť postavu, ktorú bude môcť potom hocikde predspievať a ak to bude z nášho repertoáru, tak ho môžme aj angažovať do našej inscenácie.

Čiže sledovanie mladých považujem za veľmi dôležitú vec, všetci normálni šéfovia divadiel to robia, venujú sa tomu a konieckoncov aj Peter Katona, intendant Covent Garden, ktorého ste spomínali pred chvíľou, sedí vo viacerých takýchto porotách a zhodou okolností ja s ním teraz budem v jednej takejto internacionálnej porote figurovať. Budem počúvať mladé hlasy a budem sa o ne samozrejme aj zaujímať, lebo to je pre nás perspektíva.

A to operné štúdio, ktoré v SND existovalo doposiaľ, s ním sa čo stane? 

Dramaturgia a celkové poňatie toho doterajšieho operného štúdia nebolo podľa mojej predstavy. Bola to koncepcia Mareka Mokoša, ktorý chcel, aby operné štúdio suplovalo hudobné žánre, ktoré sú u nás málo obsadzované alebo marginalizované. Konkrétne išlo o barokovú hudbu a modernu.

Marek Mokoš, ako veľký estét, má zmysel práve pre túto hudbu a chcel zaplátať diery, ktoré u nás v tejto časti hudobného priestoru vznikli. Lenže my nemáme dostatok možností, aby sme si v sólistických radoch vytvorili nové miesta, my potrebujeme celý projekt logicky premostiť s našou dramaturgiou opery, s tým čo sa u nás v divadle reálne hrá, aby mladí speváci v opernom štúdiu mali možnosť rozvíjať sa a účinkovať v našich inscenáciách.

Takže ja osobne obraciam tento list, v septembri otvárame úplne novú, snehovobielu listinu a operné štúdio bude mať úplne iné zameranie a smerovanie.

Nemôžme si dávať za cieľ plátať diery, ktoré v hudobnom sektore vznikli, to nech robí niekto iný. Našim zadaním je všemožným spôsobom sa snažiť o kvalitatívny rast opery. Čo z toho, ak budeme napĺňať ideály, ktoré pomôžu málo favorizovaným hudobným žánrom, keď nijako neprispejú pre kvalitu prevedenia našich inscenácií. Účinkovanie spevákov z operného štúdia v našich produkciách musí byť prioritou. A ak popritom budú mať ešte nejaké svoje vlastné komorné projekty, tak samozrejme, tam sa môžu venovať aj iným veciam, ale len sekundárne.

Navyše, operné štúdio som zaradil do nášho rozpočtu tak, aby tí, ktorí sa budú teraz uchádzať o toto miesto, dostali aspoň nejakú minimálnu mzdu, lebo doteraz účasť v projekte bola zadarmo. Jednoducho, chcem to celé trochu sprofesionalizovať.

Foto: Zdenko Hanout

Čo s ľuďmi, ktorí boli v opernom štúdiu doteraz. Sú tam aj hlasy, ktoré viete použiť aj pri takto zásadnej zmene koncepcie? 

Nie, také hlasy tam viacmenej nie sú. Boli to skôr hlasy, ktoré zodpovedali starej muzike. Ja by som minimálne polovicu z nich na konkurze vôbec neprijal. Ale na druhej strane, ak sa chce niekto špecializovať na modernú hudbu alebo na barokovú hudbu, tak mnohí z nich na takéto zameranie aj boli vhodní, avšak perspektíva operných spevákov tam je veľmi malá. Navyše mali tak trochu aj smolu, lebo sa dostali do operného štúdia v čase pandémie, takže veľa toho ani nemohli urobiť. My ideme konkurz teraz robiť úplne odznova.

Riaditeľ SND Matej Drlička mi v rozhovore povedal, že v divadle nie je zhoda ohľadom prechodu na blokový systém, ale je zhoda na tom, že sa to vyskúša. Ako vidíte vy prechod opery na blokový systém?

Nevidím to dobre.

Prečo? 

Pozícia nášho mesta nie je taká dobrá, ako v divadlách, kde spievam vo svete. Väčšina divadiel, kde účinkujem – možno až 80 percent z nich – majú blokový systém, takže poznám, aké sú potrebné podmienky k tomu, aby to fungovalo. Ako príklad môžem uviesť Deutsche Oper Berlin, kde 20 rokov účinkujem a o blokovom systéme som sa rozprával s Christophom Seuferlem, ktorý tento operný dom riadi.

On sám mi hovoril, že aj keď hrajú častokrát tutovky a veľké hity, ak ide v bloku povedzme sedem predstavení, tak prvé tri sú zvyčajne veľmi dobre predané a tie ďalšie dve už začnú pokrivkávať a v posledných dvoch, ak sa predá 20 percent lístkov, tak sú vlastne radi. Blokový systém pomaly ale iste je na ústupe, lebo aj ekonomická situácia na západe ide dole.

Napríklad v Nemecku už to nie je tá krajina, ako v časoch, keď sa platilo nemeckou markou, kedy penzisti vedeli ísť do opery aj dva razy do týždňa a po predstavení sa ísť ešte aj do reštaurácie najesť, aby tak zavŕšili pekný večer. Veľa reštaurácii momentálne zavrelo, pretože nemajú klientelu. A tá, čo bola, sa vytratila.

Niektoré ešte stále existujú s nosom plávajúcim tesne nad hladinou, ale už to nie je to, čo to bolo voľakedy. A presne toto isté sa týka aj opery.

A to hovorím o mestách ako Berlín, ktoré majú ešte aj výhodu, že ide o veľkomestá a teda majú obrovské množstvo svojich obyvateľov a plus množstvo turistov, ktorí chcú vidieť predstavenie v divadle. My z toho nemáme bohužiaľ ani jedno, ani druhé. Preto blokový systém je v tejto situácii pre nás pomerne rizikový.

Ideme sa snažiť to skúsiť, či to predsa len nejako nepôjde, ale nie som optimista. Ak máte k dispozícii hviezdy, ako Netrebko, Domningo a Villazón, podobne ako keď robili v Staatsoper Unter den Linden Trubadúra – tak takéto obsadenie vypredáte aj dvadsať krát za sebou. Pretože prídu ľudia z celého sveta. Ale my nemáme na takýchto hostí rozpočet a ako hostia budú spievať tí, čo nie sú v prvej svetovej lige. A tým už je blokový systém okamžite oslabený, pretože je jasné, že publikum z ďaleka týmto neprilákame.

Napríklad vo Viedni majú akýsi hybridný systém, kedy uvádzajú v relatívne krátkom čase po sebe sériu piatich predstavení konkrétneho titulu v tom istom obsadení a povedzme o pol roka ďalšiu séru po päť predstavení v inom obsadení. Ani takýto kompromis by nefungoval? 

Situáciu vo Viedni poznám, konieckoncov hosťujem aj tam. Všimnite si, že aj v jednej aj v druhej sérii je v obsadení vždy aspoň jedno špičkové meno, ktoré je pre publikum ťahákom a predstavenie im predá. Ak mi dáte vrece peňazí, my to môžeme robiť tiež. Otella môžeme v jednej sérii hrať s Robertom Alagnom a za pol roka nám príde zaspievať Gregory Kunde.

Alebo si zavoláte špičkového dirigenta, vo Viedni napríklad každú chvíľu diriguje Marco Armiliato. Aj na tom to vypredáte. Sú tam tí najlepší barytóni, tenori či sopranistky. My sa nemôžme hrať na takýto typ divadla. Ja už dnes mám obavu, že urobíme prvé, druhé a tretie predstavenie – no možno maximálne ešte aj štvrté – a zvyšok už nepôjde.

A to hovorím o hitovkách ako sú Nabucco či Carmen. A ak dáte o niečo menej známe tituly, po treťom predstavení zhasne fajka.

Musíme to samozrejme skúsiť, ale nie som moc veľký optimista. Na druhej strane ak to neskúsime, tak budeme nad tým donekonečna teoretizovať. Ja som preto za to, aby sa to skúsilo. Môžme sa aj dohodnúť s agentúrami, aby lode, čo sa sem plavia po Dunaji z Viedne nám doviezli aj divákov. To by bolo veľmi fajn, ale tiež nás to úplne nezachráni. Toto tu svojho času fungovalo ešte za riaditeľa Hrubanta. Vtedy – pred tridsiatimi rokmi – sme tu mali vynikajúce obsadenia, bol by som rád, keby sme sa mohli aspoň trošku priblížiť k tomu obdobiu.

Dalibor Jenis v La Scale v Simonovi Boccanegrovi v roku 2018

Neviem, či nasledujúca otázka je vlastne správne mierená smerom k vám, možno ju treba adresovať niekomu úplne inému. Avšak Bratislava už mnoho rokov čaká na svoj letný operný festival, aby by si počas teplých letných nocí ľudia mohli pozrieť operné predstavenia vonku pod šírym nebom. Bratislavčania hojne navštevujú festivaly v Rakúsku, či už v Kittsee, Mörbischi, alebo v St. Margarethen, ktoré sú všetky v dosahu nášho hlavného mesta. Už z toho je vidieť, že záujem je reálny. Aký je váš názor, dočkáme sa niekedy vlastného operného festivalu? 

Mám v hlave projekt, ktorý by sa za istých priaznivých okolností mohol stať tradíciou. Bude sa realizovať vždy na konci sezóny a nazvali sme ho pracovne: Divadlo pred divadlom. Ale názov nie je podstatný a bude sa aj tak zrejme ešte meniť. V názve by malo byť aj slovo Bratislava, pretože chceme aby na projekte participovalo aj mesto.

Zámerom je na námestí pred divadlom vždy v posledný júnový víkend urobiť veľký galakoncert pre publikum, ktorý spojí minulú sezónu s budúcou. Bude to podujatie, kde vo vybraných áriách budeme prinášať odkazy na tituly, ktoré prídu v budúcej sezóne ako nové. Mohlo by to byť aj pomyselné premostenie k zahájeniu festivalu Kultúrne leto, tak, aby sa zakončila operná sezóna priamo zahájením tohoto bratislavského letného festivalu.

Uvidíme, ako sa to ujme, možno po pandémii bude veľký hlad po živej kultúre, takže šanca, že sa nápad chytí, tu teoreticky je. Ale na druhej strane som realista a vychádzam z toho, že vždy je lepšie radšej sa držať pri zemi, než byť potom sklamaný. Takže počkajme si, ako to tento rok dopadne a potom uvidíme.

Navyše, tento rok to ešte nepôjde úplne tak, ako si to predstavujem, lebo sú stále v platnosti pandemické obmedzenia – projekt preto nemôžeme urobiť aj so zborom. Ale už o rok by som chcel, aby sme mali aj zborové čísla.

Na operné festivaly takého typu, ako ste sa pýtali vo vašej otázke a aké majú aj inde vo svete, by bolo potrebné založiť nejaký nový formát, ktorý by mal organizáciu operného festivalu na starosti. Slovenské národné divadlo by sa na tom mohlo podieľať ako spoluúčastník, ale priamo my tento formát vytvoriť nemôžeme.

Jedna vec je byť niekde organizátorom a úplne iná vec je na niečom len participovať. Pre divadlo by bolo veľmi komplikované, keby malo byť organizátorom, pretože máme určitý zaužívaný rytmus činnosti, ktorý počíta s divadelnými prázdninami a to je práve obdobie, kedy čerpáme dovolenky. My hráme počas celého roka, takže dovolenky si v lete musíme vyčerpať.

Keby sme priamo my vytvorili nejaký festival, tak neviem ako by sa to dalo skĺbiť tak, aby bola ovca celá aj vlk sýty. Pokiaľ ale festival organizuje niekto iný, speváci si môžu v divadle riadne vyčerpať dovolenky a je ich vecou, či niekde inde spievajú vo svojom voľnom čase.

Ale treba ísť po postupných krokoch a nemať hneď na začiatku veľké oči. Pre túto chvíľu je zámer na konci sezóny prezentovať SND na galakoncerte. A nielen operu, ale aj balet a činohru, bude to trojzložkové podujatie. A chceme si počas neho aj pripomínať jubilantov, ktorí v našom divadle hrali, tancovali alebo spievali.

Možno sa z toho jedného dňa stane vec, na ktorú sa ľudia budú tešiť, o ktorej sa bude písať a nakoniec sa do toho infiltruje aj televízia. A potom sa podujatie stane dôležitým momentom, na ktorý sa na začiatku leta vždy bude čakať. Ale teraz už veľmi fantazírujeme, držme sa pri zemi a počkajme si, ako sa uchytia prvé ročníky.

Letný operný festival v kameňolome pri St. Margarethen bude tento rok uvádzať Pucciniho Turandot. Záber je z produkcie Tosky z roku 2015 

Okrem toho, že ste umeleckým riaditeľom SND, naďalej ste aj aktívnym umelcom. Kde Vás najbližšie uvidíme spievať?

Ako spevák niektoré veci momentálne odmietam, pretože prvý a druhý rok chcem byť naozaj čo najviac v tejto funkcii, aby som dokázal naštartovať mnohé potrebné procesy.

Teraz som odmietol dvojmesačné účinkovanie v Sydney, kde som mal spievať vo Verdiho Attilovi. Beriem len produkcie, ktoré sú v tak povediac na dosah, kam sa dá rýchlo doletieť. V Sydney chápu, že prísť tam dva mesiace je pre mňa príliš dlhý čas.

Možno by sa dalo aj na kratšie…

Práveže oni nerobia kratšie, robia blokový systém, kedy na dva mesiace pozvú hostí z celého sveta a urobia 11 predstavení v rozmedzí jedného mesiaca. Tomu predchádzajú minimálne tri týždne skúšok. Ja si teraz nemôžem dovoliť až tak ďaleko a na tak dlho odísť. Keby to bolo v Berlíne alebo Hamburgu, tam nie je problém si to naplánovať tak, aby som sa aspoň na tri dni odtiaľ vzdialil a vyriešil tu medzičasom to, čo treba. Treba jednoducho veci plánovať tak, aby sa dali vzájomne skĺbiť.

Nebude Vám to aj v budúcnosti prekážať?

Veľkí dirigenti a speváci ako napríklad Fabio Luisi, Plácido Domingo alebo Daniel Barenboim sú šéfmi aj v troch inštitúciách naraz. Sú to ľudia, ktorí sú neustále v pohybe. Jeden mesiac sú tam, druhý mesiac zas inde, neustále sú na cestách. Všetko je len otázkou toho, či sa inštitúciám, v ktorých pôsobia, oplatí mať takéhoto aktívneho jedinca.

V mojom prípade si myslím, že to prinesie ten efekt, že budem robiť veci inak. Budem ich robiť tak, ako ich nikto predo mnou v SND nerobil. Budem prinášať úplne iný typ vetra a budem vedieť veľmi kriticky a odborne posúdiť výkony jednotlivých ľudí a skupín a nájsť riešenie. Pretože nestačí len vedieť, že niečo je zle, ale treba aj vedieť povedať, ako sa z toho dostať von.

V Popoluške tiež holuby prišli oddeliť zrno od pliev. A mňa si predstavte ako jedného z tých holubov, ktorí počiatočnú zmes najprv musia rozdeliť a potom poviem, že z tohoto niečo uvaríme a zvyšok môžme vyhodiť.

Ja som to teraz povedal príliš natvrdo, ale neberte to doslovne, ja sa nechystám nejakým drastickým spôsobom začať udeľovať výpovede. Ale ak dlhodobejšia kontrola u niektorých jednotlivcov bude prinášať stále a znovu len negatíva, tak sa s nimi budeme musieť rozlúčiť.

Pokiaľ niekto nebude schopný prijímať novú stratégiu, hlavne čo sa týka pracovnej disciplíny, pokiaľ si tu ľudia budú myslieť, že budú robiť všetko tak, ako to robili kedysi, tak to bude problém. Vtedy ten dotyčný bude mať priamo so mnou problém, lebo my tu chceme nastaviť celý systém tak, ako štandardne funguje inde v Európe. Nie vo svete, kde kritériá môžu byť ešte prísnejšie, ale tak, ako v bežných dobre fungujúcich európskych divadlách.

Peter Bleha

 

Písané pre Do Re Mix a Opera Plus. Do Re Mix zverejňuje rozhovor v plnom rozsahu, Opera Plus prináša časť rozhovoru. Titulný obrázok – Foto: Zdenko Hanout

Diskusia je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix