Moslimológia Radoslava Procházku
Minister vnútra sa pred pár dňami nechal počuť, že vláda je naďalej presvedčená o tom, že pri súčasnej migračnej vlne do Európy je schopná integrovať na Slovensku stovku rodín sýrskych kresťanov. Ani viac ani menej, stovku. „Dokonca už máme to číslo naplnené, vieme o tých ľuďoch a už s nimi postupne tvoríme pohovory a privezieme ich sem. Vieme, že sa integrujú a vieme, že pre nás naozaj budú veľkým prínosom,“ povedal minister. Beriem si z toho záver, že ak medzi desiatkami tisíc utečencov vyberie vláda stovku kresťanov, všetko je v najlepšom poriadku. Mierny pokrok v medziach zákona, povedal by cynik.
Myslím si, že záleží na konkrétnom človeku, na jeho morálnom konaní, na prístupe k svetu, na skutkoch; ale, ako vidíme, tejto vláde záleží hlavne na „legitimácii“ a nálepke. Sú to všetko dobre známe vzorce: Raz je to príslušnosť k správnej rase, inokedy k správnej strane, teraz príslušnosť k správnemu náboženstvu, čo kliesni cestu úspechu. Aby sme neopomenuli ešte dôležitý marketingový aspekt, treba povedať, že Ficovci „obcujú“ so sýrskymi kresťanmi preto, lebo si myslia, že kresťanov im ich voliči zhltnú aj s navijakom. Proti moslimom už totiž nabudili verejnú mienku, ako len mohli, tam sa už vyberať nedá. Moslimov nechceme – ozýva sa pomaly z každej strany.
I Radoslav Procházka umne pridáva svoje „moslimologické“ múdrosti, aby sa udržal na cunami zjednodušení, ktorá nivočí naše duše, intelekt i zmysel pre umiernenosť. S narážkou na moslimov v Európe hovorí o miliónoch ľudí, ktorí neuznávajú „laicitu štátu“. Podľa Procházku „na území Európy žije obrovské množstvo ľudí, ktorí sa hlásia k tomu, že Západ si nezaslúži prežiť v podobe, v akej existuje, lebo je prehnitý a dekadentný“.
Trikrát hm, hm, hm. Veľmi by ma zaujímalo, aké percento ľudí na Slovensku, ktorí vrelo privítali zmluvu s Vatikánom, uznáva sekulárny charakter Slovenskej republiky, ktorá sa podľa ústavy neviaže na žiadne náboženstvo. Pokiaľ ide o ich katolicizmus, nepoznajú svojho inoverného, božechráň nebodaj ateistického brata.
Presvedčenie o dekadencii a prehnitosti Západu zas nájdeme snáď v každej západnej doktríne, v každom myšlienkovom prúde – od kresťanstva, cez komunizmus, hippies, anarchizmus až po fašizmus. Dokonca moja obľúbená kapela Thievery Corporation zastáva vo svojich textoch politické názory, ktorým by tlieskal aj slovenský fanúšik marxistických diktatúr, poslanec Blaha. Dejiny západného umenia sú plné ponôs na západnú dekadenciu a prehnitosť. To nie je iba výsada radikálnych imámov v Európe či mimo nej.
Niežeby sme žili v ľahkej dobe. Niežeby sme mali byť benevolentní voči islamistom a radikálom všetkého druhu. Naopak. O to skôr však treba vážiť slová a neradikalizovať ešte aj mierumilovných ľudí tvrdeniami, ktoré sú jednostranné, zavádzajúce, zovšeobecňujúce a urážlivé.
Aj keď ich vyslovuje Radoslav Procházka.
