Kap. 19 – Priatelia

Prvý sedí doma, je štátom sponzorovaná klepka, pije a húli, druhý učí deti, nárazovo pije a chce napísať nesmrteľný román, tretí si hrá na gitare a ide sa zblázniť z pravoslávno boľševickej reality postkomunistickej periférie, štvrtý sa rozhodol, že začne novú kariéru v IT a učí sa programovať, pretože bude mať dieťa a chce zarobiť, piaty učí na vysokej škole a najradšej by ju celú nechal odstreliť dynamitom, šiesty sa rozvádza a snaží sa pozbierať zvyšky života, čo sa mu rozpadol a pozliepať z nich život nový, siedmy sa teší, ako vypadne z Európy, pretože cestovanie je pre neho spôsob, ako si ujasniť čím je a, čo vlastne chce, ôsma sa stará o dve deti a snaží sa nezblázniť, deviaty kamsi zmizol, nikto nevie kam, iba občas sa objaví a vie svoje.
Prvý pomaly, ale isto stráca kontakt s realitou, ktorú mu zacláňajú antidepresíva, chlast a gandža. Má výpadky, počas ktorých je agresívny a, keď mu o tom hovorím, nechce mi veriť. Všetky problémy strká kamsi do skrine, na ktorej sa už nedajú zavrieť dvere, politicky sa posunul k autoritárstvu na čele s osvieteným despotom a pomaly z neho bude  rusofil a západofób, s ktorým sa už o politike nebude dať rozprávať. Pomaly sa s ním už nebude dať rozprávať o ničom, pretože stráca nadhľad, prestáva zvládať humor a všetko berie smrteľne vážne ako útok na svoju osobnosť. Predpokladám, že to je preto, že si uvedomuje, že niečo nie je v poriadku a keďže sebaobviňovanie sa mu už prejedlo, všetky ostne názorov a myšlienok teraz otáča smerom von, k iným. Keďže antidepresíva mu pekne zrovnali emócie, vytvorili sa pre ne konštantné schémy, z ktorých sa vytratil život. Chcel by som mu pomôcť, ale neviem ako. Ani neviem či by to chcel. A či by ma za to neznenávidel. Ak ma už neznenávidel, pretože nie som ako on.
Druhý sa presťahoval z odpornej dediny, o ktorej si všetci, čo tam žijú dlhšie, ako rok myslia, že je to malomesto. Utiekol do druhého mesta v Lovákove, ale stále neviem povedať či to nespravil príliš neskoro. Ako proletársky potomok trpí podobnými zdedenými degeneratívnymi črtami ako ja, teda má sklony k závislostiam, k sebaobviňovaniu, sebe ľútosti, megalománii a narcizmu. Neustále si niečo dokazuje. Keď je triezvy, je to jeden z najinteligentnejších a najvtipnejších ľudí, čo poznám, vrátane literárnych postáv. Keď pije, je jedným z najotravnejších, hlavne neustálym zdôrazňovaním svojej fyzickej superiority. Odkiaľsi si do hlavy vložil podivnú ideu, že je potomkom vikingov, čo by mohlo byť úsmevným spestrením sebakarikácie, keby to nebolo okoronené stoporeným testosteronovým mačizmom. Predpokladám, že je to odpoveď na nehostinné, nielen rodinné prostredie. Má literárny talent, ale akosi sa mu nedarí sadnúť si na zadok a písať.
Tretí by mohol byť štúdiovým hráčom na gitaru alebo fejtonistom, komentátorom, námorníkom, alebo hocičím iným. Ale je umelcom života. Keďže je inteligentný, má zmysel pre humor a má rád dobrú spoločnosť, to, že žije medzi rusnáckymi mužíkmi a suchozemcami, pre ktorých je najvyšším kultúrnym výdobytkom telka ho okráda o nové horizonty osobnosti. Prostredie ho obstriháva jedom tuposti a jeho odpoveďou je zauzlená nenávisť, ktorá ho oberá o energiu a niekedy aj o jasnosť úsudku. Mal by viesť škuner v zlatom opare slaného rána alebo piť víno a jesť syr a olivy na terase vily obklopený hetérami. Namiesto toho dumá, ako sa v postkomunistických kulisách východoslovenskej panelákovej a buzerplacovej Interzóny nezblázniť. Asi je aj dobre, že nemá peniaze. Keby ich mal, tak by sa z všetkých tých putinomilov, zakuklených pravoslávnych boľševikov a protokapitalistických kleptomanov upil.
Štvrtý sa rozhodol, že bude programátor, hoci posledných 10, 15 či 20 rokov čítal beletriu a poéziu a snažil sa vyhnúť akýmkoľvek kontaktom s inžinierskou realitou. Vytvoril si peknú a pohodlnú bublinu a teraz mu v nej pribudla tehotná žena, tak je v depresii a vymyslel si plán, ako bublinu rozšíriť. Plán je to síce pekný, ale neviem či sa niekde dotýka reality. Držím mu palce najviac, ako sa dá, ale mám o neho trocha obavy. Zdá sa mi, že sa necháva ovládať strachom a stres z neho vysáva život. Dúfam, že sa nenechá odstrihnúť od toho seba, ktorého tak mimovoľne budoval doterajší život.
Piaty sa už skoro neozýva, na otázky odpovedá skúpo a z odpovedí je jasné, že s vekom sa vždy prítomné sebapodceňovanie prehĺbilo. Napriek stálemu miestu v akademickom svete je stále nespokojný a z nejakého dôvodu asi aj stále frustrovaný. Nehovoril som s ním viac ako 5 rokov, takže vlastne neviem. Možno je to všetko inak, ale, aby som sa to dozvedel, to by sme museli hovoriť aj inak ako prostredníctvom sporadických mailov. Možno len má pocit, že priateľstvo nestálo za veľa a presunul energiu do nejakého iného.
Šiestemu žena oznámila, že už s ním nechce žiť a je to akoby sa mu rozpadol čln a pevnina nikde na dohľad. Tak sa snaží udržať na hladine, ako môže a vie. Čo vám niekto môže povedať k tomu, keď sa vám rozpadne život? Nič, čo by nebolo netaktné.
Siedmy sa vyškriabal z openspacových žúmp a hnojí svoje proletárske korene a korunu sa snaží zastrihávať tak, aby bol strom plodný a zdravý. Vyrovnáva sa s tým, čím je a snaží sa prebudovať všetko, čo mu na sebe vadí. Tu zbúra priečku, tam zase nejakú postaví. Najlepšie sa cíti na cestách, a preto robí všetko, preto, aby stále nejakú začínal. Kilometre nepočíta a fotkami sa nechváli. Cestuje od jedného seba k druhému a zdá sa, že ho to stále baví. Praktický prístup k realite mu umožňuje obdobia premýšľania, dokonca i snívania.
Ôsma sa snaží prežiť medzi vidlákmi a kulakmi niekde vo východnej gubernii. Držia ju tam dve deti. Zvláda toho viac, ako je zdravé a jej zdravie o tom vie svoje. Na deti je sama, keďže patriarchát je v Lovákove stále preferované rozloženie povinností v rodine. Potrebuje voľno, potrebuje vypustiť paru, ale žiaden výdych nie je v dohľade. A tak zatína zuby a presviedča sa o tom, že záleží iba na deťoch. Má pravdu, ale stojí ju to veľa.
Deviaty sa stratil niekde v Germánií. Čosi tam robí a započul som, že si buduje nový vzťah. Nech sa mu vydarí.
Frederik zloží ruky z klávesnice a pozerá cez pootvorené okno na výťah, čo stúpa v budove hotela oproti. Spoza strechy vytŕča mrak a pred ním rozháňa vzduch záchranársky vrtuľník, čo smeruje na juhozápad. Z terasy vývarovne pod oknom cinkajú príbory a dva mužské hlasy sa príliš nahlas rozprávajú. Na námestí šteká pes a ozvena vracia do okna rozličné verzie zvuku autobusu prechádzajúceho cez retardér pred zebrou.