Denník N

Piškót v pudingu

Advokáti sa budú môcť združovať na báze dobrovoľnosti a podľa spoločných záujmov, no nie je to báječné ?!

Prečo advokáti stále omieľajú potrebu svojej nezávislosti ? Čo je to nezávislosť advokáta ? A akým problémom je nápad pani ministerky zrušiť povinné členstvo v advokátskej komore a umožniť advokátom združovať sa dobrovoľne, obdobne ako sa advokáti v Čechách združujú v rôznych občianskych  združeniach podľa záujmov, ako to uviedla ?

Jedine nezávislý advokát je garantom spravodlivého procesu. Toto sa veľmi často dočítate nielen v učebniciach práva, ale aj v rozhodnutiach ústavných súdov vo väčšine krajín sveta, a prirodzene úplne pravidelne v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Teda platí aj to, že samotná účasť advokáta v súdnom procese, nie  je garanciou jeho spravodlivého priebehu.

Prečo ? Čo má spoločné spravodlivý proces s nezávislým advokátom. O tom, že rada advokáta a jeho pomoc v súdnom procese je užitočná,  sa už možno presvedčili viacerí čitatelia. Táto téma sa dosť ťažko komunikuje, lebo  väčšina ľudí našťastie celý život nemá osobnú skúsenosť so súdnymi spormi alebo inými právnymi záležitosťami, alebo si to aspoň myslí.

Aj pri tejto téme platí, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť, trochu modifikovane, osobná skúsenosť je nadovšetko.

Aj na reakciách čitateľov na blogy som si všimla, že  téma, o ktorej píšem, nájde silnejšiu odozvu v  človeku, ktorý obdobnú situáciu zažil alebo  zažíva, či už osobne alebo sprostredkovane cez blízku osobu.

No,  ale  v čom spočíva tá nezávislosť advokáta, ktorá je kľúčová ?

Predstavte si, že sa ocitnete na neznámom mieste a potrebujete sa dostať do konkrétneho cieľa. Sprievodca, ktorému dôverujete, že pozná vaše potreby, možnosti a schopnosti a podľa toho vyberie tú správnu cestu, je na nezaplatenie. Ale čo ak uprostred cesty zistíte, že vás sprievodca nevedie tým správnym smerom ? Čo ak zistíte, že v skutočnosti nepracuje pre vás, ale riadi sa pokynmi a predstavami niekoho iného, aby vás dostal tam, kde chce, ale kde práve nechcete vy ?

V takejto situácii sa ocitne klient, ktorý nemá nezávislého advokáta. Takýto advokát sa neriadi klientovými pokynmi a jeho  záujmami. Pracuje buď pre svoj osobný prospech, v prospech protistrany, alebo háji politický, či iný, pre klienta skrytý, záujem. Čo ak je to štát, ktorý rozhoduje o tom, kto sa môže stať advokátom a kto ním prestane byť ?

V takomto prípade automaticky vystúpi do popredia osobný záujem advokáta na tom, aby si udržal svoj status a aby si neznepriatelil toho, od koho závisí jeho budúca existencia. Klient možno zistí, že namiesto nasadenia za jeho vec, sa advokát opatrne vyhýba konfliktom s políciou, prokuratúrou, súdmi a štátnymi orgánmi, aby bol pre nich „chrumkavý“ a nemusel sa obávať o svoju budúcnosť.

Povie vám, že ak sa nepriznáte a nebudete s políciou spolupracovať, tak vás obhajovať nebude. No a čo, že sa cítite byť nevinným.

Ak sa ešte na advokátov nalepí nálepka, že obhajujú zločin a nie jeho páchateľa a stotožnia ich s klientom, nesie táto práca so sebou obrovské reputačné riziko.

Od advokáta nad ktorým visí takýto Damoklov meč, je možné len ťažko čakať, že si bude páliť prsty za svojich klientov a nebude sa držať bokom.

A tí, ktorí aj v týchto podmienkach budú bojovať za klientov ako levy, asi znesú zaradenie medzi masochistov alebo zrelých pacientov na uzavreté oddelenie na psychiatrii.

Pani ministerka v rozhovore s predsedom advokátskej komory v Slovenskom rozhlase načrtla kontúry zlepšenia fungovania advokácie, keď sa advokáti budú môcť slobodne združovať tak, ako sami uznajú za vhodné.

Poukázala na nízku účasť advokátov na konferencii 11.6. 2021, hoci jedným dychom uviedla, že to nedáva za vinu advokátskej komore.

Možno by sa hodilo tichučko pripomenúť, že 11.6.2021 ešte stále platili protiepidemiologické obmedzenia a osobná účasť advokátov bola limitovaná aj týmito okolnosťami, takže aj preto sa jej zdalo, že až tak veľa šťastných advokátskych tvárí nevidí. Opomenula však ďalšie stovky ľudí, ktorí ju sledovali z pohodlia svojej kancelárie alebo z pohodlia domova, ako sa dnes vraví. Takže tento argument asi nebol až taký trefný.

Za príklad dala Českú republiku.

A tu sa dostávame k pointe príbehu a k piškóte v pudingu. Hovorila, že ADVOKÁTI, sa združujú a budú môcť slobodne združovať. Veď práve to je to. Ako budeme vedieť, kto je advokát ?

V súčasnosti totiž až ten môže o sebe vyhlásiť, že je advokátom  (rovnako aj v Českej republike), ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov vedenom advokátskou komorou. Ak komoru zruší, kto bude viesť  zoznam osôb, ktoré sa budú považovať za advokátov ? Aké budú kritériá na to, kto môže byť advokátom  a kto určí, že ich uchádzač o výkon tohto povolania splnil ? Doteraz to bola práve advokátska komora, ktorá posudzovala zákonom stanovené kritériá a po ich splnení bola povinná takúto osobu do zoznamu advokátov zapísať.

Kritériá, ktoré musíte v súčasnosti spĺňať tiež len minimálne závisia od rozhodnutí štátnych úradníkov. To  najdôležitejšie – vzdelanie, to získate na vysokej škole, prax získate u advokáta alebo pri výkone inej právnickej profesie a zloženie advokátskej skúšky zabezpečí advokátska komora, nie štát. Skúšobné senáty sú obsadené takmer výlučne advokátmi a sudcami z najvyššieho súdu, často pôsobiacimi aj v akademickom prostredí.

Nezdá sa mi veľmi pravdepodobné, že zrušenie komory bude znamenať, že advokátom bude môcť byť každý, kto to o sebe prehlási a na dobrovoľnej báze sa združí s inými, ktorí to cítia rovnako. Vznikne komora advokátov milovníkov umenia, filatelistov, kynológov, golfistov, ale aj advokátov, ktorí sa venujú trestnému právu alebo rodinnému, alebo advokátov z Hornej Dolnej.

Doterajšie elektronické advokátske preukazy s čipom na prístup k elektronickej komunikácii  s úradmi a súdmi si nahradí každá komora vlastným preukazom. Nie je isté, či sa pri takejto myšlienke počíta s tým, že dobrovoľne zriadené komory budú nad svojimi členmi vykonávať nejakú disciplinárnu alebo inú kontrolnú právomoc.

Českí advokáti si tiež zakladajú združenia. Veď je to ich občianske právo, ale robia to popri povinnom členstve v advokátskej komore, ktoré má v prvom rade funkciu statusovú – čo znamená, že len ten, kto je zapísaný  v zozname advokátov môže o sebe prehlásiť, že je advokát a až potom si môže  zakladať advokátske spolky.

Logickým výsledkom vyššie uvedených úvah je, že zrušenie povinného členstva pod lákavým prísľubom dobrovoľnosti, bude nahradené pod povinnú evidenciu osôb, ktoré chcú byť advokátmi zo strany štátu, ktorý si uzurpuje nielen právo určiť kto bude advokátom, ale aj to kto ním nebude. 

Bez mihnutia oka dôjde k zoštátneniu advokátov, ktorí pôsobia ako slobodné povolanie,  kormidlo v riadení ich záležitostí prevezme pevná ruka štátu. Skúšky, zápis, výmaz, preukazy, disciplinárna právomoc. Alebo ju chce pani ministerka v prvom stupni ponechať komorám a združeniam, ktoré vzniknú na dobrovoľnej báze ?

Veľmi hlboko sa zamýšľam nad tým, prečo reakciou na  vážne zlyhania štátu v každej oblasti, ohrozenie jeho základov a dôvery občanov v právny štát, má byť jeho posilnenie a zníženie vysokých formálnych štandardov právneho štátu, ktoré sme tu doposiaľ mali, ale nie celkom dodržiavali.

To, že pravidlo nedodržiavame určite vyriešime tým, že ho odstránime. Proti tomu nemožno nič namietnuť. Ale naozaj chceme odstrániť právny štát len preto, že sme doteraz nedokázali v praxi dostatočne presadiť jeho štandardy  ? 

Lebo odňatie nezávislosti advokátom je jednoznačným a drastickým zásahom do základov právneho štátu. A to bez diskusie.

Záverom kultová otázka z filmu Pelíšky „Komu tím prospějete ?“

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..