Písanie, čítanie, tréning pre prípad útoku na škole
Na základnej škole v hispánskej komunite Immokalee na juhu Floridy pre mňa prebieha bežný pracovný deň. Ráno si šupneme malý testík zameraný na čítanie s porozumením. Na matike sa snažím vžiť do role sedemročného dieťaťa a skúšam všetky možné stratégie, ako pochopiť, že čarovná fráza „o koľko viac?“ znamená, že odčítavame. Ani sa nenazdám a deň sa prehupne do popoludnia. Posledný predmet – písanie. Jedno z detí píše na tabuľu neslávny koniec troch prasiatok, pretože práve preberáme atribúty rozprávky. Vlk spadol do hrnca plného žeravej vody a prasiatka žili šťastne až do smrti. V tej chvíli sa obrazovka dataprojektoru prepne do výstražnej červenej farby. Školský rozhlas zapípa a celou školou sa ozývajú slová: „This is a lockdown drill.“
Inými slovami, tréning s cieľom pripraviť sa na prípad, že by do školy vtrhol ozbrojený útočník. Deti v poslednej rade v sekunde vyskočia a zatarasia vchodové dvere lavicami a stoličkami. Cez ich sklenú výplň stiahnu čiernu roletu, aby nebolo vidno dovnútra. Ja urýchlene zastriem žalúzie na všetkých oknách, vypnem dataprojektor, obrazovku počítača a zhasnem svetlá. Do pár sekúnd sme už všetci – šestnásť detí a ja – zamknutí na toalete, miestnosti veľkej približne trikrát tri metre. Čakáme, kedy vedenie spolu so šerifkou skontrolujú, či je všetko zaistené a vyhlásia, že cvičenie sa skončilo.
Po pár minútach vyjdeme von. Deti sú vzrušené z dobrodružstva, čo práve zažili. Všetky, okrem Nathalie. Tá hystericky plače počas každého lockdownu. Vždy, keď ju uisťujem, že je to len cvičenie a že je v bezpečí, povie mi: „Ja viem, ale nemôžem za to. Je to niečo v mojom mozgu…“ Navzájom sa upokojíme a žiaci si vymieňajú dojmy. Pomaly premiestnia lavice na svoje miesto a pozbierajú popadané zošity a peračníky zo zeme. Pokračujú v písaní, akoby sa nič nestalo.
Takýto tréning sa neohlásene koná minimálne raz do mesiaca. Je to nariadenie zhora a každý zamestnanec školského systému musí na začiatku roka absolvovať online kurz, ako sa zachovať v prípade nebezpečenstva. Aby vedel pohotovo reagovať, pokiaľ by sa práve nenachádzal v triede, ale napríklad v jedálni, na chodbe, v knižnici alebo na školskom dvore.
Každá škola ma prideleného šerifa, ktorý dohliada na bezpečnosť. Monitoruje situáciu, keď je v okolí školy vyššia koncentrácia ľudí, teda keď rodičia vedú deti do školy a zo školy. Dvere na všetkých triedach musia byť zamknuté (bez kľúča sa dajú otvoriť iba zvnútra). Do budovy vás ako návštevníka pustia iba vtedy, keď na kameru ukážete preukaz totožnosti a majú vás zaregistrovaných v systéme. Následne oskenujú váš vodičák, vytlačia nálepku, ktorú si prilepíte na viditeľné miesto a odprevadia za osobou, za ktorou ste prišli. Ak svoju identitu neviete preukázať, vaše dieťa vám môže pokojne kývať spoza presklených dverí, no napriek tomu vám ich nikto neotvorí.
Nič sa nenecháva na náhodu. Tých sa už stalo príliš veľa. Nie, že by som na to myslela, každé ráno, keď vstávam do práce. Ale raz za čas, tak ako hovorí Nathalie, je to v mojom mozgu.
