Piotr Beczała o Rusalke: Ak si nenájdete pre rolu Princa správny kľúč, budete mať problémy. 

Pán Beczała, ste považovaný za lyrického tenora, avšak rola Princa nie je lyrická. Ako sa v nej cítite a ako by ste ju charakterizovali?

Ak by sme sa držali charakteristiky hlasov podľa fachu, tak by sme museli povedať, že je Princ je už takmer dramatická rola. Z dôvodu hlasového rozsahu, ktorý spevák musí obsiahnuť a taktiež z dôvodu, že orchestrácia hudby je masívna.

Samozrejme, aj dramatické roly sa dajú spievať lyricky, tak ako sa zvykli spievať pred 80 rokmi a možno by ma aj bavilo to takto vyskúšať. Avšak očakávania operných domov sú dnes iné. Od speváka v tejto úlohe chcú objemný tón.

Ak ale raz začnete spievať dramatické roly, napríklad veristické, hlas sa vám v dôsledku toho natoľko zmení, že si definitívne zahatáte cestu späť k lyrickému repertoáru. Hlas stratí mäkkosť. Vysoká tessitura a technické požiadavky ho poznačia. Ja som sa preto snažil udržať si lyrický repertoár čo najdlhšie, ako sa to len dá a preto som sa dramatickým rolám vyhýbal. Princ v Rusalke je dosť veľkým kompromisom, akousi výnimkou z tohoto pravidla.

Čisto formálne to nie je klasická dramatická rola, pretože dĺžka spievania tomu nezodpovedá – Princ má v Rusalke v podstate len štyri krátke výstupy. Všetkými ostatnými charakteristikami je to však rola takmer dramatická.

Ešte predtým, než sme začali tento rozhovor, ste spomenuli, že spievať túto postavu je mimoriadne ťažké. Prečo? 

Ak porovnám opery, v ktorých som doposiaľ účinkoval, Rusalka sa na pomyselnej škále obtiažnosti nachádza určite blízko k tým najťažším operám môjho repertoáru.

Z hľadiska štýlu je postava Princa napísaná podobne ako Wagnerov Lohengrin, je tam rovnaká tessitura, rovnaké napätie v hlase, rovnaká nástojčivosť, ktorú treba pri stvárnení prejaviť. A ťažká je preto, že táto rola nie jednoliata, ale obsahuje akoby viaceré úplne samostatné veľké scény, z ktorých každá si vyžaduje iný typ spievania. Je teda veľmi zvláštne vystavaná.

Spevácky vývoj postavy Princa je taký, že začínate in medias res rovno veľkou scénou a veľkou áriou, potom prichádza druhé dejstvo, ktoré je podľa môjho názoru najťažšie, kedy v hudbe znie najväčšia dráma a aj spievanie je vtedy najviac dramatické. A posledné dejstvo je spočiatku tiež veľmi dramatické, ale potom sa náhle zmení charakter spievania na takmer belcanto.

A takto postavený hudobný sled je len veľmi ťažko spievať. Pretože lyrické spievanie sa má niesť ľahkým hlasom, v dramatických pasážach treba zas vytvoriť veľký objem hlasu – pričom v druhom, najviac dramatickom dejstve dokonca aj v občasných lyrických pasážach zostáva charakter postavy naďalej dramatický.

No a na konci máte zase spievanie v úplnom piane, aj výšky. Ak máte ťažkosti v druhom dejstve, spievanie v pianach pred koncom vás zabije. Ak si nenájdete pre princa ten správny kľúč, budete mať problémy.

Jednoducho, je to rola s veľkými technickými nárokmi. A ja mám rád výzvy. A toto je veľká výzva.

Zrejme preto speváci na rolu princa potrebujú istý vek a nie je dobré ju začať spievať priliš skoro…

Je to rola pre veľmi pokročilého speváka.

Pritom je to vlastne paradox, lebo princ má byť podľa libreta mladý. Ale na to, aby spevák rolu dokázal spievať potrebuje skutočne veľké skúsenosti.

Dokonca aj môj učiteľ ma varoval, že výšky sú v Rusalke pre lyrického tenora priveľmi vysoké a hĺbky zas priveľmi nízke. Protichodné technické spevácke požiadavky sú potom napasované v štyroch krátkych scénach, počas ktorých niet veľa času na „prehadzovanie výhybiek“. A naopak, po skončení scény je zas až príliš dlhá prestávka – medzi výstupom v druhom a treťom dejstve je to dokonca viac ako hodina.

Takže, hudba je fantastická, ale rola Princa je Dvořákom veľmi obtiažne napísaná.

Je pre Vás pri spievaní v češtine výhodou, že ste Poliak? 

Nie, nie je.  Nijako mi to nepomáha. Nie preto, že by snáď bolo ťažké sa češtinu naučiť. Ja ako Poliak rozumiem po česky relatívne veľa a po slovensky dokonca ešte oveľa viac. Hovorím slušne aj po rusky. V tom teda nie je problém.

Nakoniec, speváci sa môžu naučiť spievať v akomkoľvek jazyku. Problém je ale v tom, že čeština nie je ideálny jazyk pre operné spievanie. V češtine sa obtiažne spieva, bezohľadu na to, či ten jazyk dobre ovládate, alebo nie.

Prečo? 

Pretože obsahuje veľa spoluhlások. A tón sa nesie na samohláskach. Musíte si nájsť spôsob, ako sa s tým vysporiadať.

Navyše k češtine som musel pristupovať akoby k úplne neznámemu cudziemu jazyku a nevšímať si, že mu rozumiem a že máme veľa podobných slov. Pretože nie slová sú problém, ale melódia jazyka je úplne iná a to je to najpodstatnejšie. Musíte si dávať veľký pozor, aby to nakoniec nebolo spievanie po česky na poľský spôsob.

Vyjadrili ste sa, že Rusalka vám veľmi prirástla k srdcu aj svojim obsahom. Myslíte si, že rozprávky sú vďačnejším námetom pre libreto, než skutočné príbehy? 

No predovšetkým sa domnievam, že  Rusalka nie je rozprávka. Má síce vonkajšiu formu rozprávky, ale v skutočnosti je veľmi serióznym príbehom a jej posolstvo vôbec nie je rozprávkové.

Deti celej šírke komunikovaných posolstiev v tejto opere ani nemôžu vôbec porozumieť a primárne ani nie je určená pre deti.

Možno by sme ju ale mohli nazvať rozprávkou pre dospelých, hoci ani to mi celkom nesedí. Ale dajme tomu.

Avšak aj v takom prípade si treba uvedomiť, že ide o SLOVANSKÚ rozprávku pre dospelých. A nie veľa ľudí v Západnej Európe a v Amerike rozumie tomu, o čom vlastne tie naše slovanské rozprávky sú.

Je to napríklad veľmi obtiažne vysvetliť aj niekomu z Nemecka, pretože ich rozprávky pre dospelých sú v podstate ságy, či už o Wotanovi alebo iné, podobné ságy, čo je ale svojim obsahom niečo úplne iné.

Pri inscenovaní Rusalky v zahraničí sa preto stretávam veľakrát s nepochopením príbehu. Najmä postava Vodníka býva častokrát úplne dezinterpretovaná.

Vodník je nešťastný, milujúci otec, ktorý sa zo všetkých síl snaží pomôcť svojej dcére. Na Západe však býva občas chápaný aj ako príšera žijúca vo vode topiaca ľudí. Oni nemajú vodníkov vo svojich rozprávkach, vôbec tento fenomén nepoznajú, dokonca nemajú na vodníka ani výraz, nazývaju ho niekedy slovom škriatok. To potom vedie k tomu, že nerozumejú smutnej poetike a charakteru tejto konkrétnej postavy.

Avšak je to tak možno práve preto, že sa Rusalku snažia chápať práve ako rozprávku. A v tom prípade áno, vodník môže byť aj strašidlom.

Aj preto si myslím, že nie je dobré hovoriť o Rusalke ako o rozprávke, skôr by som to nazval, že je to poetická fantázia. A aj hudba dokonale zodpovedá takejto fantazijnej charakteristike a nálade, priam ju evokuje a navodzuje.

A ak nejaký režisér dokáže operu  – ako fantáziu – aj pochopiť a uchopiť príbeh v súlade s jej poetikou, tak ho dokáže ešte aj výrazne umocniť.

Režisérsky výklad býva častokrát problémom vo všeobecnosti. Rusalka už bola inscenovaná aj ako príbeh z blázinca…

Jeden z režisérov raz v interview prezradil, že to čo vytvorí na scéne, jeho spôsob videnia libreta, jeho kreácia, jeho umenie, už vlastne nepotrebuje žiadne ďalšie prvky na ktoré by sa pri svojej tvorbe potreboval ohliadať. Nepotrebuje vraj dokonca ani publikum. Rovnako, ako keď vznikali v minulosti majstrovské diela.

Michelangelo veď tiež netvoril pre publikum, ale preto, že potreboval zo seba dostať nápad, realizovať svoju výtvarnú ideu. To, či jeho výtvor niekto uvidí a či sa priaznivcom obrazov bude aj páčiť, mu v čase maľovania bolo úplne jedno.

Takto ten režisér opisoval, prečo sa ani on nepotrebuje na nikoho ohliadať, keď režíruje operu. Ide vraj o unikátny proces kreácie, o samotnú umeleckú ideu a vôbec nie o to, ako ju verejnosť príjme.

Toto bola jedna z najviac pomýlených režisérskych interpretácií vo vzťahu k opere, akú som kedy počul. Základný omyl spočíva v tom, že operné produkcie nie sú a nemajú byť kreáciami režiséra. Sú kreáciami autora hudby a libreta. A to je veľký rozdiel.

V opere je predsa príbeh už napísaný a všetky emócie sú už obsahnuté v slovách a hudbe. Len málokedy režisér dokáže urobiť na scéne niečo skutočne dobré, ak sa vydá cestou mimo libreta.

Väčšina z nich je však pod veľkým tlakom dielo inscenovať „po novom“, a urobiť niečo „extra“ a tak len za každú cenu hľadajú niečo provokatívne.

Rozhovor vznikol bezprostredne po predstavení Rusalky vo Viedenskej štátnej opere

Máte v Rusalke nejaké obľúbené miesto? 

Pre mňa najsilnejším momentom je tretia ária Rusalky v druhom dejstve – Marno, marno. Je to úžasná dramatická hudba, pre ktorú platí, že tam nie je ani nota naviac a že žiadna nota tam ani nechýba. Jednoducho, absolútne dokonalá hudba.

Peter Bleha

Diskusia je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix