Denník N

Whataboutism alebo whataboutery – je účinnou obranou v našom právnom systéme ?

Whataboutism, tiež známy ako whataboutery, je variantom logického klamstva, ktoré sa pokúša zdiskreditovať pozíciu súpera tým, že ho obviní z pokrytectva bez toho, aby priamo vyvrátilo jeho argumenty.

Podľa ruského spisovateľa, šachového veľmajstra a politického aktivistu Garryho Kasparova je „whataboutism“ slovo, ktoré bolo vytvorené  na opis častého používania rétorického zneužívania sovietskymi „ospravedlňovačmi“ a diktátormi, ktorí by čelili obvineniam z útlaku, masakrov, gulagov a nútených deportácií, odvolávaním sa na americké otroctvo, rasizmus, lynčovanie a tak ďalej.

Často  sa spája najmä so sovietskou a ruskou propagandou.

Keď sa počas studenej vojny vyniesla kritika sovietskeho zväzu ,sovietska odpoveď často používala štýl „a čo vy?“ tým, že poukázali na nejakú konkrétnu udalosť alebo situáciu v západnom svete.

A téma sa zvrtla na iný predmet, než čo bola podstata kritiky. Kritik bol donútený k obrane.

Takýto obranný postoj je však pre človeka prirodzený a veľmi často sa objavuje vo verejnom aj súkromnom živote. Poznajú ho advokáti aj sudcovia v rodinnom aj trestnom práve. Ak je niekto obvinený z toho, že niečo neurobil správne (napríklad podviedol partnera), často sa dostaví obranná reakcia v zmysle, ale veď aj on to alebo ono.

V trestnom práve sa s obranou typu, že ak nie je každý vrah odsúdený, prečo mám byť odsúdený ja, stretneme menej často, ale drobné taktiky založené na rovnakom myslení sa objavujú často.

Tento denník rozpútal debatu na tému disciplinárnych postihov advokátov, netajím sa názorom, že v snahe pomôcť pani ministerke a zrejme aj advokátovi, ktorý pôsobí v kancelárii, ktorá tento denník  zastupovala. Ale to je fakt len tak na okraj tohto blogu.

Žiaľ, aj v disciplinárnych konaniach platí, že to, že nie sú postihnuté úplne všetky neetické postupy kolegov, o ktorých obvinený vie a sú závažnejšie, než spáchal on sám, nemôže byť vnímané ako poľahčujúca okolnosť v jeho prípade.

Ukážme si to na praktickom prípade. Kolega čelí disciplinárnemu obvineniu za to, že nepodal odvolanie vo veci klienta včas. Sťažuje sa jeho klient. Kolega sa bráni, no dobre, ale Jožko Mrkvička tiež nepodal a ešte spáchal aj ďalšie hrozné veci. To je možné, ale nič to nemení na tom, že tento kolega odvolanie včas nepodal a jeho klient sa na to sťažuje a je poškodený. Možno iný páchal horšie veci, ale nikto sa na neho nesťažuje a nedá sa mu to dokázať.

To, že nikomu nie je príjemné, keď je obvinený, je fakt. A mimochodom platí to aj o ľuďoch, ktorým sú vznesené obvinenia zo strany polície, o ktorých niektoré kancelárie vyhlásia, že ich budú zastupovať len keď sa priznajú a budú spolupracovať.

Emócie nie sú nemiestne, ani nepochopiteľné. Sú proste ľudské.  Preto je rozumné vypočuť odporúčanie  a nechať sa zastúpiť advokátom, ktorý vie mať od veci odstup, nie je zaťažený emóciou, ktorá dusí obvineného a vie vo veci pomôcť.

Lebo whataboutizmus je málokedy účinnou metódou. Lenže niektorí si žiaľ myslia, že sú viac než ľudskí, hoci nie sú.

Vždy ma fascinovalo, že tí, ktorí sa najostrejšie a najbezohľadnejšie púšťali do iných, a to aj verejne, bez ohľadu na ich city s odvolávaním sa na to, že sú fanúšikmi slobody prejavu, sú najútlocitnejší, keď sa niekto dotkne ich.

Namietla som proti zápisu aktívneho sudcu do zoznamu advokátov a svoj postoj som odôvodnila. Môj názor ani zďaleka nebol prijatý so všeobecným nadšením. Naopak následnú atmosféru je pokojne možné označiť slovom škandál. Mnohých to naštvalo, začali sa písať články na podporu zápisu, pridali sa kolegovia, ktorí boli proti.

Pán, ktorého sa debata týkala sa určite cíti dotknutý dodnes.

Viete čo je na tom zaujímavé ?

Dobrý a vzorový advokát a nikto z kancelárie, ktorá zastupovala tento denník sa ku mne nepridal. 

Takže tak.

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..