Denník N

Telo spočíta rány – alebo ako prekonať traumu

Dnes si povieme niečo o tom, keď človek ochorie spomienkami. Freud ako chorobu spomienkami pomenoval to, čo dnes poznáme pod slovom trauma. A práve tá je dnešou témou…

Slovo trauma má grécky pôvod a odkazuje na ranu a zranenie (ktoré sme získali). Trauma sa tiež spája s udalosťou, kedy došlo k narušeniu celistvosti a neporušiteľnosti organizmu.

Poznáme tiež psychickú traumu. Dôsledkom traumatickej udalosti tu dochádza k narušeniu duševnej rovnováhy. Príčiny ktoré môžu viesť k traume sú naozaj rôznorodé. Istú rolu v tom zohráva aj jednotlivec. V prípade že dôjde k potlačeniu traumy, k slovu sa hlásia rôzne neurózy a psychózy. O traume sa hovorí v kontexte prírodných katastrof. Potom sú to udalosti, ktoré zámerne spôsobil konkrétny človek (spravidla ide o násilie v rôznej podobe). A nakoniec ešte dopravné nehody. A úmrtie / choroba v rodine.

Okrem toho ešte máme posttraumatickú stresovú poruchu. Vzniká ako reakcia na traumatickú udalosť. Hovorí sa tiež o nej, ako o reakcií na závažný stres. Človek ktorý túto poruchu získal, môže byť nielen priamym účastníkom (ako obeť, či svedok), ale prežiť ju sprostredkovane (cez blízkeho človeka). Tá udalosť totiž vždy zasiahne viacero ľudí. A vnímame ju ako stav, kedy nie je možné začleniť traumatickú udalosť medzi bežné skúsenosti.

Samotnú traumu si priblížime vďaka knihe od Bessela van der Kolka Tělo sčíta rány.

„Som obklopená všetkým tým, prečo by som mala byť šťastná. Ale akoby každý z mojich zmyslov, každá časť môjho ja bola oddelená a nedovolovala mi cítiť…“

Predstavte si, že sa pozriete do zrkadla. To čo vidíte, je váš obraz. Nie je úplný. Určite je veľa vecí, ktoré zrkadlo nemôže zachytiť. A teraz si predstavte, že to zrkadlo hodíte na zem a rozbije sa. Úlomky z neho stále ukazujú váš obraz. Ale už nie je úplný. Je deformovaný. Niečo podobné sa spája s traumou. Človek prežil traumu a jeho svet sa rozbil na množstvo úlomkov. Každý z nich je dôležitý, ale nepohne sa ďalej, kým ich nepozbiera. Človek ktorý prežil traumu, ostáva v traume. Môže ubehnúť aj 20 rokov, ak nenašiel cestu von, akoby ostal žiť v čase kedy sa to celé stalo. Mentálne, myšlienkovo a pocitovo.

„Stal som sa čím som dnes, pred mnohými rokmi. Stalo sa to dávno.“ Keď sa teraz obzerám späť, uvedomujem si, že som to miesto kde sa to stalo nikdy neopustil…“

Náš život plynie. Je to príbeh, ktorý má začiatok a koniec. Začiatok v narodení a koniec v okamihu smrti. Čokoľvek sa v ňom odohráva, je súčasťou tohto príbehu. A plynie. Mnohé veci pomerne rýchlo idú do zabudnutia. Ak sú to dôležitejšie okamihy, ak sú podfarbené emóciou, potom si ich pamätáme dlhšie. Môžu to byť aj vtipné historky. Sú to však také kamienky mozaiky, kde každý kameň má svoje miesto a spolu tvoria príbeh. S traumou to tak nie je. Tie príbehy – popis čo sa stalo, často nemajú príbeh. Sú to akoby vytrhnuté strany z knihy. Máte pár strán a máte problém zistiť, ktorá ide za ktorou. Stalo sa niečo, čo ten príbeh rozbilo. Ostali len úlomky a neviete, ako k sebe pasujú. Ako keď máte pár kúskov puzzle, ale nie predlohu…

„Zdá sa, že životy niektorých ľudí majú plynulý dej. Môj však mal veľa koncov a začiatkov. Práve to trauma robí. Prerušuje dej príbehu. A nikto Vás na to nepripraví…“

Trauma je silným zážitkom. A keďže nie je spracovaná a integrovaná do životného príbehu, neustále sa pripomína a to pomocou nočných môr a cez deň pomocou flashbackov. Cez noc sa hlásia k životu už len preto, lebo sú. A cez deň? Môžu sa objaviť samé od seba. Veď tá skúsenosť nás nemusí desiť len v noci. Ale je tu veľa vecí, ktoré ju môžu vyvolať. Spomínam si na príbeh vojaka z poľnej nemocnice, ktorý mal problém zaspať, pretože topánky personálu vydávali zvuk podobný tomu, keď v džungli ho obklopil nepriateľ a zažil boj. Objavil sa podnet, ktorý ho vrátil do traumy. Keď zlyhajú slová, zmocnia sa nás desivé obrazy v podobe nočných morí a flashbackov. Mnohí ľudia sa vyhýbajú situáciám, ktoré zvyšujú riziko flashbacku. Ak však neporiešia traumu, nezbavia sa ani flashbackov a nočných môr.

„Cesta nočnou morou, je cestou do nášho ja, ktoré je rozštiepené, poprené, neznáme, nechcené, potlačené a vyhnané do podvedomia. Cieľom tejto cesty je spojiť sa so sebou samým. Tento návrat môže byť bolestivý…“

Mnohí ľudia v reakcií na prežitú traumu, dajú svoje emócie k ladu. Teda nie vždy. Veľmi ľahko začnú konať emotívne a predovšetkým prehnane a neprimerane – ak im niečo pripomenie traumu. Potlačili svoj citový svet. Je to daň za nespracovanú traumu. Akoby boli len živou mŕtvolou. Takto ochudobnený a poznačený život, poznamenáva aj ľudí okolo nich. Akoby ste žili s niekým, kto je duchom neprítomný. Je to možné, ale chýba tomu autentickosť.

Odpútanosť od vnútorných procesov vedie k stratu spojenia s telom a tím aj k popieraniu vlastných potrieb. Akoby človek ignoroval sám seba a tím sa dostával do ešte väčšej nepohody.

„Nie som tu už doma, je to pre mňa cudzí svet. Najradšej som sám. Vtedy ma nikto neruší.“

Predstieral, že žije svoj starý život, že tím získa svoje staré „ja“. Ale nezískal. Vo vnútri necítil nič. Teda cítil iba hanbu spojenú s tím, čo za daných okolností urobil, či neurobil. Opovrhuje sám sebou, že bol taký vydesený, závislý, podráždený, či rozhnevaný. Bol emocionálne plochý. Chcel svoju rodinu naozaj milovať, ale nebol schopný hlbokých citov. Cítil len hanbu a záchvaty hnevu.

„Mlčanie o traume vedie k izolácií a tá vedie k smrti (duše).“

Zrútenie a odpojenie človeka od emócií je spojené so zažívacími problémami. Dochádza k spomaleniu činnosti srdca a k mäkkému dýchaniu. V okamihu kedy prevezme kontrolu dorzálny – vagový komplex, prestanú byť ostatní ľudia pre nás dôležití. Aj my sami pre seba prestaneme byť dôležitý. Naše vedomie bude zostrené a prestaneme cítiť bolesť.

V snahe vyrovnať sa s traumou, sa vypnú časti mozgu zodpovedné za vnútorné pocity a emócie (ktoré súvisia so strachom). Ľudia v snahe vypnúť všetko spojené s traumou – utlmili pocit, že žijú. Absencia aktivácie mediálnej prefrontálnej kôry je zrejme odpoveďou na otázku, prečo toľko ľudí stráca zmysel pre cieľ a smer.

 „Všetky spomienky majú dve vlastnosti. Sú plné ticha, to je na nich to najsilnejšie. A aj keď udalosť tichou nebola, spomienka tak pôsobí. A práve to mlčanie ma rozochvieva.

Najstaršia časť mozgu sa niekedy označuje mozgom plaza a spolu s limbickým systémom tvoria to, čo označujeme ako mozog emócií, či emočný mozog. Emočný mozog je jednoduchší a dospieva k záverom na základe určitej podobnosti. Je to skôr odhad. Racionálny mozog veci posudzuje komplexne a dôkladne. Myslí sa tím konkrétna časť mozgu, ktorá na svet pozerá z pohľadu emócií a racia. Z pohľadu obidvoch častí je dôležité, že majú svoju pamäť. A tie spolupracujú pri vytváraní obrazu o tom, čo sa stalo.

Trauma však narúša rovnováhu, doslova vyraďuje racio z hry a tak vzniká obraz, ktorý je neúplný, teda poškodený. Sú to skôr také útržky. Ak periférne zbadáte niečo, čo považujete za hada, vďaka emočnému mozgu rýchlo uskočíte. A potom vďaka racionálnemu mozgu podrobíte hada analýze a možno zistíte, že je to konár. Áno, je tam istá podobnosť. Takéto zmýšlanie Vám môže zachrániť život, ale môžete sa aj unáhliť a nakoniec konať neprimerane…

 „Pred stvorením mozgu neboli vo vesmíre žiadne farby a zvuky, ani žiadne vône a pachy. A pravdepodobne tu neboli ani emócie a pocity. Vesmír tak bol bez bolesti a úzkosti…“

Najdôležitejšou úlohou nášho mozgu je zabezpečiť naše prežitie. Za týmto účelom funguje amygdala. Tá je v strehu a keď spozoruje nebezpečenstvo začne biť na poplach. Zapne sa poplašný systém a prejdeme na automat (programy prežitia v najstaršej časti mozgu). A tak vyberáme z týchto možností: útek, boj, schovanie sa a stuhnutie.

Je to rýchle a bezprostredné. Zareagujeme niektorým z týchto spôsobov. Bez premýšľania. Ak by sme premýšľali, mohli by sme strácať drahocenný čas. Keď nebezpečenstvo pominie, vrátime sa do normálu. A je to prirodzené. Upokoja sa aj naše životné funkcie (tep, dýchanie, prietok krvi, svalové napätie…).

Človek ktorý prežil traumu, akoby stále ostal v pohotovosti. Je to veľmi únavné. Neostáva mu energia a priestor na to, aby mal radosť zo života a čas na vzťahy, alebo záľuby. Po traume je rozum a telo stále nabudené. Akoby v bezprostrednom nebezpečenstve. Spánok tu je narušený a jedlo stratí chuť. Nevedia si ho vychutnať.

„Trauma je spomienkou, ktorá sa vryla do tela aj do mysle.“

Vegetatívny nervový systém zaručuje prežitie. A tiež vedie k rovnováhe, aby sme boli v súlade sami so sebou. Pokiaľ sme v rovnováhe, potom toho viac zvládneme a unesieme. Pokiaľ nie sme v rovnováhe, potom je ľahké nás rozhodiť. Nádych a výdych, teda dychové cvičenia majú pozitívny účinok na rovnováhu v tele a následne aj v duši.

Trauma vedie k abnormálnej aktivácií insuly – časť mozgu ktorá integruje a interpretuje signály z vnútorných orgánov a vytvára pocit, že máme telo. Insula dáva amygdale informácie, ktoré môžu viesť k poplachu a ktoré nevieme racionálne ovládnuť. Snažíme sa s traumou vysporiadať, ale časti nášho mozgu sa to nedarí. A stačí málo a trauma sa prihlási k životu. Začne sa vyplavovať množstvo stresových hormónov. A objavia sa aj posttraumatické reakcie (emócie, fyzické prežitky a agresívne prejavy).Znovu a znovu pripomínanie traumy – vyplavuje stresové hormony a tie vrývajú spomienky stále hlbšie.

„Vykričte svoj smútok, pretože žiaľ nahovára srdcu, aby puklo…“

V mozgu existuje rečové centrum, označované ako Brocové centrum. Pri mozgovej mŕtvici sa často preruší prietok krvi do tejto časti, preto ľudia po mŕtvici často nie sú schopní slovami pomenovať svoju skúsenosť. A mnohí sa musia znovu učiť hovoriť. Trauma má často rovnaký účinok, alebo dosť podobný. To vysvetľuje prečo mnohí ľudia nikdy neprehovorili o zážitkoch z vojny, z väzenia, či o koncentračnom tábore.

Thalamus sa nachádza v medzimozgu. Je akýmsi prevodom medzi perifériami a mozgovou kôrou a centrom mozočku. Pomáha nám pri rozlišovaní, pri sústredení a učení sa novým veciam. Vďaka nemu rozlišujeme, čo je dôležité (z informácií ktoré prichádzajú z vonka) a čo môžeme ignorovať. Počas traumy je thalamus vyradený a k jeho vyradeniu prichádza aj pri flashbackoch. Pokojne si to predstavte ako poistku, ktorú vyrazí pri veľkom napätí.

„Porucha thalamu je príčinou, prečo sa trauma neukladá ako príbeh, ale ako udalosť rozdrobená na xy kúskov.“

Bežná pamäť je spoločenská. Často je príbehom. Spomienky spojené s traumou, však nič také neobsahujú. Bežné spomienky môžu ísť do stratena. U traumy sa však nemenia. Traumatizovaní ľudia si pamätajú príliš veľa a zároveň príliš málo. Zaujímavé pri tom je, že veľa je skôr nevedomých a málo vedomých spomienok. Je toho veľa, čo čaká na vyplavenie. S traumou sa často spája strata pamäti. Zážitok traumy vedie k disociacií – zážitok je oddelený a roztrieštený a tak myšlienky, emócie, pocity, obrazy a zvuky – to všetko žije svojím vlastným životom. Jedinou cestou je ich uchopenie a integrácia. Akoby ste zbierali úlomky vázy a snažili sa ju znovu zlepiť dokopy. Kúsok po kúsku.

„Ľudia môžu zmeniť svoje život, keď zmenia svoje postoje.“

S traumou je nutné pracovať. Ale obrazy, zvuky, slová… všetko čo vedie k vyvolaniu spomienok, vedie k aktivovaniu pravej hemisféry a k vyradeniu ľavej. Pravá hemisféra je intuitívna, emocionálna, vizuálna, priestorová a hmatová. Ľavá je lingvistická, sekvenčná a analytická. Pravá a ľavá hemisféra spracúvajú zážitky odlišným spôsobom. Ľavá hemisféra si pamätá fakty, štatistické údaje a udalosti. Ľavú hemisféru používame k vysvetleniu svojich zážitkov a k ich usporiadaniu. Pravá hemisféra uchováva spomienky na zvuky, dotyky, pachy a emócie. To čo uchopuje, vníma ako intuitívnu pravdu. Pri traume je vyradená ľavá hemisféra (v nej je aj Brocová oblasť). Preto je tak ťažké o traume hovoriť a práve preto hovorenie o traume má len malý dopad na jej spracovanie.

„Strácame schopnosť rozlišovať medzi príčinou a následkom. Akoby sme stratili rozum.“

 S traumou sa často spájajú somatické príznaky. Akoby duša plakala (hoci neexistuje príčina v tele). K takýmto prejavom patrí chronická bolesť chrbáta a krku, migréna, fibromyalgiou (bolesť rôznych častí tela a vyššia citlivosť na tlak), tráviace problémy, syndróm dráždivého tračníku, chronická únava a astma. Pocit „ja“ je zakotvený v životne dôležitom vzťahu k vlastnému telu.

Rozvíjanie zmyslov je cestou k prekonaniu traumy – prežívanie svojho „ja“ cez svoje telo a všetkými zmyslami. Pri traume sa zrúti „ja“ – jednotlivé časti sa polarizujú a bojujú proti sebe. Každá časť obsahuje rôzne vzpomienky, ale aj emócie. Pod povrchom ktorý je poškodený sa však nachádza podstata „ja“, ktorá je nepoškodená. Pokiaľ dôjde ku kontaktu s týmto „ja“, môže sa spustiť proces opráv poškodených častí. Toto „ja“ aj samé od seba inicializuje proces obnovy. A napomôcť mu môžeme práve všímavosťou…

„Ak si neuvedomujeme potreby svojho tela, nemôžeme sa oň starať.“

K základným nástrojom liečby patria lieky. Tie však poriešia dôsledky traumy – človek sa lepšie vyspí, alebo bude tolerantnejší k stresu a k napätiu. Ale neriešia problém. Sú v tomto prípade skôr podporným nástrojom

Z rozprávania a svedectiev je zrejmé, že mnohí traumatizovaní vyhľadávajú aktivity, pri ktorých by sa mohli odreagovať. Často ide o niečo hlučné, rýchle, alebo agresívne. Je to hnev obrátený navonok. Toto nie je na predpis… Ale je možné, že silná emócia má len prehlušiť bolesť…

Pri liečbe sa skúša terapia hudbou, maľbou, či tancom. Ide o kultiváciu umením. Zušľachtenie. A istý jemnocit.

A za účelom liečby sa používajú aj zvieratá. Je to cesta, ako traumatizovaného viesť k tomu, aby vystúpil zo seba. Neostal uväznený v tom, čo sa stalo.

Istú rolu môže zohrať aj predstavivosť. Predstavivosť narúša rutinu a stereotyp, prináša nádej a robí život zaujímavým.

Málo sa hovorí o tom, že dotyk môže byť jednou z ciest uzdravenia. Z pochopiteľných dôvodov nie je súčasťou bežnej terapie. Ale možno si ho dopriať v bežnom živote. Jeden z najznámejších obrazov od Rembranta hovorí o uzdravení chorého cez dotyk.

Jednou z ciest ako sa dostať do vnútorného sveta je písanie. Môžete napísať sami sebe a nemusí to nikto nikdy vidieť.

Základom k prekonaniu traumy je všímavosť. Je potrebné venovať pozornosť všetkým aspektom nášho „ja“.

Málo sa to zdôrazňuje, ale slová o potrebe sa na to „vyspať“ majú svoje opodstatnenie. Dobrý a hlboký spánok vedie k práci s emóciami a teda aj k spracovaniu traumy.

Pohyb, dotyk, dýchanie, kultúra, ale aj všímavosť, to všetko nás učí znovu žiť a vychutnávať. A je cestou k prekonaniu traumy.

„Traumu je možné prekonať vďaka odvahe a trpezlivosti.“

Všetci to poznáme – keď veci pomenujeme a keď sa zveríme, uľaví sa nám. V prípade traumy to však môže byť problém – mozog tu funguje inak. Slová tu strácajú na sile. Príbeh je dôležitý. Bez príbehu je pamäť zablokovaná. A bez pamäti si nevieme predstaviť, že veci môžu byť inak. Spracovanie traumy cez rozhovor je možné, ak spolupracuje racionálny a emocionálny mozog.

Opätovné spomínanie spôsobuje efekt, kedy spomienka sa mení. Je to niečo podobné, ako keď sa mení uhol pohľadu a tím aj samotný kontext. Samotným rozprávaním sa človeku uľaví a rozprávanie môže viesť k uzdraveniu spomienky a k jej nasledovnému integrovaniu. Následne môže byť spomienka zabudnutá, hoci v nevedomí ostane navždy vrytá. Niečo podobné hovorí myšlienka – „môžem odpustiť, ale nemôžem zabudnúť“.

Pocit bezpečia je nezlučiteľný so strachom. Ak sa človek cíti bezpečne, začne hovoriť a trauma začne strácať na sile.

„Neustály návrat k traume počas terapie, môže v skutočnosti posilňovať prehnanú fixáciu na seba.“

Prístup k traume však vyžaduje silnejšie zbrane a o niečo špeciálnejšie „strelivo“. Trauma mení to, ako myslíme a cítime. Preto cestou k liečbe traumy je ovplyvniť tento systém. Srdce, trávenie a mozok spolu komunikujú prostredníctvom pneumogastrického nervu. Čo to znamená? Že emócie a myšlienky sa odzrkadľujú na tom, ako fungujú naše vnútornosti – tlkot srdca, rýchlosť a hĺbka dýchania, svalové napätie, trávenie, vylučovanie… akoby nám zovrelo vnútornosti. Pneumogastrický nerv sa označuje ako blúdivý. A cca 80 % z neho vedie z tela do mozgu. A to treba využiť. Ako? Pohybom, rozprávaním a dýchaním. Asi netreba pripomínať, že ak sa zastavíme – spomalíme tep. Ak sa venujeme pohybu, cítime sa dobre. Ak pravidelne dýchame, uvoľníme sa. Spomína sa tiež všímavosť, teda mindfulness. Podľa štúdií cvičenie jógy výrazne zlepšuje stav traumatizovaného človeka. Ale môžete skúsiť aj autogénne cvičenia…

„Trauma spôsobuje, že sa cítime inak. Ako niekto iný, alebo ako nikto. Cítiť sa ako niekto, to je cesta objavovania seba, cítenia a prežívania seba.“

Cestou k uzdraveniu je prístup k emočnému mozgu a oprava / uzdravenie limbického systému – obnova normálnej funkcie amygdaly, všetkých tých bežných vecí ako spánok, jedlo, či vzťahy. Racionálny mozog nemá priame spojenie s emocionálnym. Jediná cesta vedie cez sebauvedomenie – všímavosť k sebe aj k iným. Zdá sa, že trauma predovšetkým zasiahne emócie a práve uzdravenie emócií je cestou k spracovaniu traumy. V podstate sa snažíme obnoviť fungovanie mozgu v normálne verzií. Mozog sa formuje používaním – je neuroplastický. Trauma časť mozgu vyradila a tím nie sme schopní traumu spracovať. A my musíme toto fungovanie obnoviť, aby trauma mohla byť spracovaná. Trauma nás okráda o pocit, že máme život vo svojich rukách. A tak cestou je znovu prevziať zodpovednosť za svoju mysel a telo. Nebáť sa myslieť a cítiť. Učiť sa stíšiť a zastaviť. Zachovať pokoj. Naučiť sa všímavosti a žiť v prítomnosti. A nemať pred sebou tajomstvá.

„Cestou k spracovaniu traumy je udalosť znovu začleniť do života.“

Prvou voľbou pri liečbe traumy, ale aj posttraumatickej stresovej poruchy je  EMDR (EyeMovementDesensitization and Reprocessing, teda Desenzitizácia a spracovanie pomocou očných pohybov).

Túto metódu vynašla psychologička FrancineSahpiro v roku 1987. Dnes sa používa ako krízová terapia priamo na mieste živelných katastrof, ale predovšetkým pri liečbe traumy a zážitkov ktoré si nesieme z minulosti a neustále nás zaťažujú..

Hovorili sme o traume, ako o zážitkoch a úlomkoch, ktoré neboli spracované a stále sa hlásia k životu. Práve EMDR sa zameriava na spracovanie takýchto zážitkov. Je to psychoterapeutický prístup, ktorý v sebe integruje poznatky hlavných psychoterapeutických smerov a prepája ich s poznatkami neurovied a neuropsychoterapie.

Počas uplatnenia EMDR dochádza k stimulácií pomocou dotyku, sluchu, prípadne pohybu očí, čím sa stimulujú obidve mozgové hemisféry. Dochádza tu k prepojeniu neuronálnych sietí – počas terapie sa aktivujú neuronálne okruhy mozgu, ktoré súvisia s problémom. Aktivuje sa tak schopnosť mozgu spustiť samo liečiaci proces.Vďaka istému „postrčeniu“ mozog následne dokáže spracovať traumatické zážitky a integrovať ich do príbehu.

Veľa vecí z mechanizmu EMDR je ešte stále nejasných. EMDR v každom prípade umožňuje uchopiť a následne spracovať to, čo sa spracovaniu bránilo. Metóda je účinná pri spracovaní traumy. Ak však bola spojená s násilím, či so zneužitím, ostáva tam priestor aj na ďalšiu prácu. Niekedy je potrebné riešiť problém za problémom a každý vyžaduje inú stratégiu.

Je to zvláštne, ale hoci tu nedochádza k priamej konfrontácií so zážitkom, predsa sa znižuje sila traumatického zážitku. EMDR sa vďaka tomu radí k expozičným terapiám. Sme vystavení tej „skúsenosti“, ale prebieha „to“ v nás. V našom vnútri. Niekde na pozadí. Ako keď dáte opraviť poškodené súbory v softvéry…

„Majte trpezlivosť so všetkým, čo vo Vašom srdci ešte nie je vyriešené. Skúste si zamilovať otázky o sebe. Dnes si hlavne musíte položiť otázku. A potom jedného dňa zistíte a možno si to ani nebudete uvedomovať, že prežívate odpoveď…“

.

Telo spočíta rány. Ak je vzpomienka na traumu vpísaná v našich vnútornostiach, v emóciách ktoré zovierajú srdce a zvierajú žalúdok, v autoimúnnych ochoreniach a v problémoch s pohybovým aparátom, potom tomu musí zodpovedať aj terapia. Tá musí zmeniť komunikáciu v našom vnútri, medzi jednotlivými centrami prežívania, myslenia a cítenia…Ak chceme znovu získať kontrolu nad svojím životom, musíme sa postaviť traume. Musíme jej čeliť.

Na začiatku sme hovorili o úlomkoch a o váze, ktorá sa rozbila a ktorú treba znovu dať dokopy. Možno už nebude plniť svoju pôvodnú funkciu a možno dostane inú úlohu. Stále však môže byť užitočná a vďaka rane jedinečná. A pritom krásna.

V Japonsku má pôvod filozofia Kintsugi – je to umelecké majstrovstvo, kedy úlomky sa spájajú pomocou zlata a poškodená keramika sa mení na majstrovské dielo s oveľa vyššou hodnotou. Vzniká neopakovateľný originál. Krása tak môže vyniknúť aj tam, kde by sme to nečakali…

Úlomky však skrývajú ešte jednu špecifickú krásu. Najlepším príkladom je mozaika – obraz vytvorený množstvom malých kúskov. Bez týchto úlomkov by nebolo možné vytvoriť mozaiku. Jej krása je práve v malých kúskoch, ktoré  svojou troškou tvoria veľké bohatstvo.

Trauma nie je niečím „malým“. Ale robí zo života úlomky, ktoré možno usporiadať do niečoho krásneho. Bude to bolieť. A predsa vznikne niečo nádherné.

Tomáš Hupka

Bessel van der Kolk pôsobí ako psychológ a profesor psychiatrie na Bostonskej univerzite. Výskumom posttraumatickej poruchy sa zaoberá už 50 rokov. Je zakladateľom centra traumatu. Jeho kniha Tělo sčíta rány sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. christiantoday. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Ak sa Vám moje články páčia, pozývam Vás k čítaniu Psychologie dnes, do ktorej pravidelne prispievam. Prajem príjemné čítanie! Tom