Denník N

Svet našej ilúzie vs. reálny svet

Z času na čas rozmýšľame ako by vyzeral ideálny svet. Problém tohto konceptu vnímania je v tom, že vo svojej podstate sa nejedná o ideálny svet, ale o svet ktorý je zidealizovaný podľa našej predstavy. Osobní mentori na tom trhajú milióny, filmové štúdia miliardy, keď nám vytvárajú ilúziu o svete v ktorom sme lepší, alebo s ktorým sa môžeme stotožniť a stratiť sa v ňom.

Vo svojej podstate to nie je zlé, keďže upustiť trochu od každodenných problémov je pre duševne zdravie nutné. Problém nastáva vtedy keď si sami začneme osvojovať tieto praktiky- nežijeme teda v skutočnom svete, ale vo svete ktorý sme si vytvorili. Keď svet aký by sme si priali má väčší dopad na náš život ako ten skutočný svet. Vtedy môžeme hovoriť o tom, že naše ego narástlo do takých rozmerov spôsobujúc až narcistickú poruchu osobnosti.

Dôvody prečo sa uchyľujeme ku kroku keď viac rozmýšľame nad naším ideálnym svetom sú rôzne. Buď je to z pocitu strachu, neistoty alebo dokonca až nudy. Áno, bežný život vo veľa ľuďoch vytvára pocit jednoduchosti, ba až bezvýznamnosti. Predsa môj život nemôže stáť za toľko, ako niekoho, kto má na Facebooku každý týždeň fotky z dovolenky. Alebo toho kto môže popri práci neustále cestovať a spoznávať nové veci. Nové je jedinečné a preto žiadané. To čo vlastne chcem povedať je to, že svet by sme nemali vnímať iba cez dve farby (čierno-bielo). Tým ale nechcem tvrdiť, že spoznávanie nových veci je zlé, alebo dobré. Podstatná je miera a čo to spôsobuje s našou psychikou. Ak sú misky váh v značnej nerovnováhe nastáva destabilita osobnosti. Preto sa nikdy nemôžem stotožniť s konceptom, že neustále spoznávanie nových ľudí a miest je to najlepšie na svete. Z osobnej skúsenosti viem, že veci ktoré skutočne stoja zato sa vytvárajú nudnou, kontinuálnou a ťažkou činnosťou. Napríklad z pohľadu investora- krátkodobé investície bežné končia negatívne, kdežto dlhodobé vytvárajú statky. Preto nové sa nie zakaždým rovná dobre.

Problémy zidealizovaného sveta spočívajú v tom, že na skutočný svet sa nepozeráme z vonku- teda na taký aký je, ale z vnútra- teda ako ho vnímame a to ako na celok. V rámci toho celku, množinu skutočna tvoria veci, zážitky a nešťastne aj ľudia. Tu nastáva skutočný problém.

Ak sa na ľudí pozeráme len zo svojho vnútra bez aplikácie vcítenia a chápania ľudí s ktorými vytvárame interakciu, tak dochádza k niečomu čomu sa hovorí nedostatok empatie. Dnes sa viac predáva efektivita, jedinečnosť, osobnostné prvky zakotvené v individualizme. Empatia sa postupne vytráca v “rozvinutej” spoločnosti čoraz viac. V dnešnej dobe sa viac pozeráme na dobré skutky skrz to, koľko počtu like-ov dostaneme, ako skrz to, že za naším počínaním sme prispeli k budovaniu prijateľnejšieho reálneho sveta. Takého sveta, kvôli ktorému nemusíme stavať svet v našich mysliach.

Verím tomu, že vyššie uvedený problém ničí ako spoločnosť tak aj samotného jednotlivca. Spoločnosť z tohto konceptu neprofituje vôbec preto, lebo akonáhle niekto v mysli ohýba reálno nereálnymi predstavami, tak tým sa vytvára neustála negativita a hádky v spoločnosti. Kritika, resp. iný názor nenesie také pochopenie, keď je defacto útokom na zidealizovaný svet jednotlivca, ktorý si v ňom vytvoril svoje životné dogmy. Piliere, ktoré zabezpečujú stabilitu v živote ako základová doska v stavebníctve. A jednotlivec z tohto konceptu neprofituje preto, lebo kontrola vo svete, ktorý je definovaný aj tým, že vznikol z chaosu je utópiou. Navyše, ako je uvedené aj vyššie, ak je samotná potreba kontroly aplikovaná, aj na ľudí, takáto interakcia väčšinou časom končí disfunkčnosťou, kvôli esenciálnej potrebe nášho bytia, čo je sebarealizácia každého z nás. Tým nastáva priam armagedon v mysliach ľudí zidealizovaného sveta, keďže osoby, s ktorými vytvárali interakciu sa zrazu vymykajú kontrole a tým ich samotný svet, ktorý s nimi počíta, stráca na reálnosti.

Inými slovami, ak sa niekto nespráva podľa predstav človeka s idealizovaným vnímaním sveta, tak ten človek rúca celý svet, ktorý idealista tak dlho staval vo svojej fantázii pre jeho potreby istoty, bezpečia a jedinečnosti. Každý z nás sa v živote chce a mal by sa cítiť bezpečne, ale ak koncept, ako sme sa k tomu dopracovali je nereálny resp. vymyslený, tento svet je preto veľmi ľahko zraniteľný. Vlastne každá vec, ktorá nie je pod kontrolou v idealizovanom svete predstavuje kardinálne nebezpečenstvo pre bytie jednotlivca s idealizovaným vnímaním.

Preto všetko si myslím, že dnešná doba je poznačená toľkými duševnými problémami. Ak útok na našu integritu a náš svet predstavuje iba prostá kritika resp. výmena názorov, tak rozplynutie nereálna, teda zidealizovaného sveta, je veľmi ľahko možná.

Tento príspevok ukončím citátom z filmu Rocky Balboa (2006), keďže je v ňom podstatná myšlienka v zmysle, aby tento svet nestratil chápanie reálna, a aby jednotlivec chápal, že aj negatívne myšlienky resp. skúsenosti sú niečo, čo k životu skratka patria a majú nás paradoxne chrániť a aj učiť. Ako sa aj inak hovori, bez zla by sme nepoznali dobro. “The world ain’t all sunshine and rainbows. It’s a very mean and nasty place and I don’t care how tough you are it will beat you to your knees and keep you there permanently if you let it. You, me, or nobody is gonna hit as hard as life. But it ain’t about how hard you hit. It’s about how hard you can get hit and keep moving forward. How much you can take and keep moving forward. That’s how winning is done! Now if you know what you’re worth then go out and get what you’re worth. But you gotta be willing to take the hits, and not pointing fingers saying you ain’t where you wanna be because of him, or her, or anybody! Cowards do that and that ain’t you! You’re better than that!”

 

 

 

Teraz najčítanejšie