Denník N

Stratená identita bebravskej doliny alebo dolina odsúdená k zániku, časť prvá

Bebravská dolina predstavuje jedinečnú mikro regionálnu identitu, ktorá je pravdepodobne odsúdená k vlastnému zániku a strate jej jedinečnej individuality oproti iným podhorským kútom Slovenska. Nebudete čítať výpoveď zatratenca s očakávaným beznádejným koncom života doliny. Bude to spoveď, na ktorej konci sa bude črtať nádej. Nádej na vrátenie stratenej úcty človeka k prírode, či pôde, ktorá ho živí a zabudnutého odkazu našich predkov.

Bebravská dolina je súčasťou mikroregiónu Podhorie[1], ktoré sa môže popýšiť „krásnymi prírodnými scenériami, čistým ovzduším a vodou, hlbokými lesmi, unikátnymi rastlinami, živočíchmi a prírodnými úkazmi“ s jedinečnými možnosťami pre rekreáciu.

Najväčším bohatstvom Podhoria je príroda – druhy rastlín a živočíchov typické pre toto územie už oddávna pútali pozornosť botanikov. V súčasnosti je v mikroregióne vyhlásených 5 prírodných rezervácií. Významné sú i podzemné vody zhromažďujúce sa vo vápencoch a dolomitoch Slatinského krasu, ktoré sú zdrojom kvalitnej pitnej vody.“

Toľko sa môžeme dozvedieť z tých pár útržkovitých informácií, ktoré sú nám k dispozícii.

Pre mňa ale bebravská dolina predstavuje aj jedinečnú mikroregionálnu identitu, ktorá je pravdepodobne odsúdená k vlastnému zániku a strate jej jedinečnej individuality oproti iným podhorským kútom Slovenska. Dospel som k tomuto názoru po rokoch občianskeho aktivizmu a stoviek hodín venovaných samoštúdiu, poznávaniu miestnej prírody a hlavne psychológie ľudí.

Nebude to výpoveď zatratenca s očakávaným beznádejným koncom života doliny, akoby čitateľ mohol prípadne očakávať. Bude to spoveď, na ktorej konci sa bude črtať nádej. Nádej na vrátenie stratenej úcty človeka k prírode, či pôde, ktorá ho živí a zabudnutého odkazu našich predkov.

Prečo sa nad takým niečím vôbec zamýšľam? Som viac ako presvedčený, že našu budúcnosť a teda aj prežitie, formuje okrem plnohodnotného prežívania prítomného okamihu každodenného života, aj vedomé, rozumejte živé, udržiavanie historického odkazu predkov bez prikrášlenia, či jeho historického upravovania. Pretože „dejiny formujú historické vedomie spoločnosti a identitu jednotlivca. Národ bez minulosti je ako človek bez pamäti, nemá možnosť rásť a vyvíjať sa. K prirodzenej povahe človeka patrí záujem o minulosť, blízku ako aj vzdialenú. Historické vedomie hrá v spoločnosti dôležitú úlohu, ktorá nie je vždy docenená“[2]

Ideálnym je začať od seba a dokázať sa pozrieť kriticky do vlastných radov. Nie som jednoduchým partnerom do diskusie, či na spolunažívanie. Som tvrdohlavý a náročný na svoje okolie, ale verte mi, že na seba som ešte prísnejší. Som však priamočiarym a férovým partnerom bez postranných úmyslov a úmyselných podrazov tak bežných v týchto dňoch. Samozrejme sa nemusí tento môj prístup stretnúť s pochopením. Bohužiaľ neraz skĺzavame k skreslenému pohľadu na človeka, nielen na mňa samotného.

Keď som sa v minulosti prvý krát objavil na miestnom zastupiteľstve v Čiernej Lehote[3], začal som trochu netradičným spôsobom predstavovať sa pred reprezentantmi tejto  samosprávy. Moje prvé verejné slová sa niesli približne v tom duchu, že „moja rodina sa po viac ako päťdesiatich rokoch vracia domov a bude chcieť to, čo je bolo vzaté – okrem pôdy aj stratenú úctu k prírode a zneuctenú identitu odkazu našich predkov.

Prečo sa neustále k tomu vraciam a dvíham adrenalín svojim susedom? Odpoveď je jednoduchá i zložitá zároveň. Jednoduchá v tom, ako som vyššie načrtol, že bez poznania minulosti sme odkázaní ju napríklad opätovne prežiť. Nechcem a ani si neželám, aby sme opätovne zažili zverstvá svetových vojen, či znásilňovania zo strany štátu (kolektivizácia hospodárstva, normalizácia, obmedzovanie slobody, či socializácia spoločnosti ako takej). Zložitá v tom, že nie je jednoduché porozumieť rozsiahlemu súboru vzťahov, príčin a dôsledkov nášho konania, či spôsobu života na pozadí komplexnosti a rozmanitosti prírody, ktorá nás obklopuje a zároveň spoločenského zriadenia, v ktorom prebieha náš verejný život.

Myslím si, ako vyplýva aj z názvu môjho príspevku, že sme stratili a doslova znásilnili podstatu toho, čo tvorí identitu bebravskej doliny a ľudí v nej žijúcich. Pod pojmom identita mám na mysli jedinečné rozlišovacie znaky toho, čím sme špecifickí, čím sa odlišujeme od druhých a ako jednoznačne sa dokážeme s touto identitou stotožniť. O tom však na budúce.

Koniec prvej časti.

Odkaz k druhej časti.

Odkaz k tretej časti.

[1] Oficiálna stránka mikroregiónu Podhorie: http://www.tourist-channel.sk/zdruzenia/podhorie.html

[2] Duchoňová, Diana, Mgr., PhD. 2021. Detstvo bez detstva: keď boli deti malými dospelými. In: Aktuality.sk, 24/05/2021, https://www.aktuality.sk/clanok/892892/detstvo-bez-detstva-ked-boli-deti-malymi-dospelymi/

[3] Oficiálna stránka obce Čierna Lehota: http://www.ciernalehota.sk/

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.